Režisér Jeffo Minařík: S Rozborilom už pracovať nebudem

„Už nemám problém podať Rozborilovi ruku, ale pracovať spolu asi nebudeme,“ vraví Jeffo Minařík, ktorý začínal ako radový redaktor a dnes režíruje najväčšie televízne šou.

Na Slovensku hádam nenájdeme temperamentnejšieho televízneho režiséra. Jeffo Minařík má za sebou prácu na projektoch Mojsejovci, Česko Slovensko má talent, SuperStar, Miss Slovensko, Slávik či Modré z neba, ktoré mu moderátor emotívnej relácie Vilo Rozboril neskôr prebral a odvtedy ho vyrába s vlastnou spoločnosťou.

Ako sa s tým JEFFO MINAŘÍK (41) popasoval, čo mu v televíziách najviac prekáža a ako by zvýšil úroveň slovenských filmov, prezradil NINE KOŠECKEJ v otvorenom rozhovore.

Pred rokmi ste pre Markízu vymysleli úspešný program Modré z neba. Ten vám potom Vilo Rozboril zobral a začala ho vyrábať jeho firma. Doriešili ste tento spor?

Nemám to vyrovnané a nechám to tak, človek časom zabudne. Aj tu platí, že božie mlyny melú pomaly, ale… Nepáči sa mi, že niekto sa k vám správa z pozície sily a demonštruje, čo dokáže vybaviť, keď je súčasťou topmanažmentu. No s odstupom času som aj rád, že sa to stalo. Vďaka tomu robím úplne iné veci, ktoré sú oveľa krajšie, než dlhodobo sa pozerať na bolesť a trápenie iných ľudí, a ešte tak často a intenzívne. To by sa mi, poviem pravdu, už ani nechcelo.

Aký vzťah máte dnes s Vilom Rozborilom?

Nijaký. Odvtedy, čo sme sa rozišli, sme sa nevideli. Teraz som už v pohode, nemám problém podať mu ruku, prípadne si s ním dať kávu, ale robiť spolu asi nebudeme. Obidvaja sme až príliš tvrdohlaví.

Pracovali ste vo všetkých slovenských televíziách. Kde je vám najlepšie?

Najslobodnejšie je to v tej súčasnej (TV JOJ - pozn. red.). Človek dozreje aj remeselne a vybuduje si dôveru. Veci chcem vyšperkovať do detailov a nepustím niečo, s čím nie som spokojný. Mám absolútne voľnú ruku. Veľa energie stojí ľudí prehovárať, prečo to a tamto chcem tak a tak. V Markíze som s tým veľmi bojoval. Tam musíte „ukecať“ veľmi veľa ľudí, aby niečo vzniklo. Múdri sú tam všetci od marketingovej riaditeľky, končiac hocijakou produkčnou. Boli to také skupinové porady, kde všetci vedeli režírovať, a potom sa to skončilo paškvilom. Človek musel urobiť tisíc kompromisov.

Pracovali ste na mnohých známych projektoch. Ktorý bol najdrahší?

Určite koncert Lucie Bílá 50 Fifty Fifty. Je to najväčší šouprogram za posledných tridsať rokov. Za hrozne veľa peňazí. Nepoviem za koľko, lebo to radšej ani nechcem vedieť. Nič veľkolepejšie som nikdy nerobil. Všetci mi tvrdili, že sa to nedá. Za toto by sa nehanbila ani Beyoncé či Madonna. Koncert má vyše dvoch hodín a začína sa presne na sekundu.

Čomu sa okrem toho venujete?

Ako som už spomenul, pripravujeme ďalšiu sériu Talentu, čo je tiež veľmi drahá a na prípravu náročná šou. A dostrihal som teraz nový program Vtedy na západe. Je to návrat k nenásilnej zábave, ale nechcem o tom rozprávať, treba si to pozrieť.

Dnes ste ostrieľaný, uznávaný režisér. Ako ste začínali?

Nikdy v živote som netúžil pracovať v televízii. Nemám žiadnu školu, som samouk. Pochádzam z Bratislavy a začal som náhodou pracovať v STV. Bol som taký redaktor obšmietač. Nosil som nápady. Odtiaľ som sa išiel obšmietať do Telerána v Markíze. A potom ma zavolali do zábavy. Popritom som vymyslel nejaké formáty, s ktorými som išiel za Paľom Ruskom. Povedal som, že mám klienta, ktorý to zaplatí, ale chcem si to robiť sám. Jemu sa to páčilo. Tiež sme to museli obhajovať, ale bolo to oveľa lepšie, ako keď to vznikalo interne v Markíze. V roku 2002 som odišiel a odvtedy sa živím sám. Takto neviem, čo bude ďalší rok. To je choroba televízií - málo sa plánuje. Nepovedia - o rok budeš robiť to a o dva tamto.

Takže sa robí všetko narýchlo?

Relácie, ktoré sa potrebujú pár mesiacov vyvíjať, sme spravili za tri týždne. Pri Talente to neplatí. Je to licenciovaný program, ktorý u nás robili už dve televízie. Problém je, že človek niečo vymyslí, ale stroskotá to na financiách. Nemám to rád, keď sa polovica rozpočtu zoškrtá a vznikne z toho paškvil. Ale lepší sa to.

Je ťažké s vami pracovať? Hovorí sa, že ste dosť tvrdý.

To možno hovoria tí, čo so mnou nepracujú. Je to obojstranné, lebo na tých ľuďoch mi nezáleží. Tí, na ktorých mi záleží, so mnou pracujú a vedia, že som náročný. Keď niečo vymyslím, nedovolím, aby niekto zo štábu dokázal ničiť našu energiu. Všetci ťahajú za jeden povraz a potom príde niekto, kto to pokazí. Na ľudí som veľmi prísny, hlavne keď je priamy prenos. Vyžadujem maximálne sústredenie. Dnes, keď všetci majú telefóny a pípajú im esemesky ešešte aj počas prenosu, je jasné, že sa nemôžete sústrediť.

Čo vás dokáže najviac vytočiť?

Nesústredenosť, laxnosť. Najviac ma hnevá, že to musím zorganizovať, dohodnúť, pripraviť, naskúšať, natočiť, nasvietiť. A potom príde niekto, kto ešte ráno nevedel, čo bude robiť, postaví sa za kameru, má urobiť len pár presných záberov a aj to trochu pokazí. Vtedy mu to dám vyžrať. Väčšinou si to už nedovolí spraviť. Vie, čo bude nasledovať.

Niekoľko rokov ste vyrábali galaprogram k ankete OTO. Prečo ste s tým skončili?

Vymyslel som jeho nový vizuál vrátane sošky. Prerobili sme to do modelu, ktorý funguje dodnes. Dali sme tam rôzne prvky, úvodné scénky, hostiteľov, hercov a moderátorov, ktorí hrajú v dokrútkach, a podobne. Robil som to do roku 2010 a potom som si povedal, že stačí. OTO zoberie veľmi veľa času, ale prišlo šetrenie, obmedzovanie a stratila sa pre mňa radosť. Bola to skôr moja hračka, nie zárobok. Ako na OTO pozerám teraz, je načase celé to už zmeniť. Mám pocit, že je to dokola stále to isté. Chválim však posledný ročník, ten bol najvydarenejší.

Máte na Slovensku konkurenciu?

Konkurencia je už len tým, že niekto existuje. Keby ste sa ma opýtali, či mám nejaký vzor, poviem, že nemám.

Keď porovnáte českú a slovenskú televíznu výrobu, kto je na tom lepšie?

Remeselne sú Slováci ďalej. Aj viac Slovákov režíruje v Česku, ak sa bavíme o veľkých programoch. Veď veľké vlajkové lode televízií tam robia Slováci. Myslím, že by ich tam nevolali, keby boli Česi lepší. Podľa mňa sme trendovejší. No vo filme to je naopak. U nás je to hanba. Chýba tu motivácia. Štát rozdáva peniaze neefektívne. Človek, čo dostane raz peniaze od štátu a nevráti ich naspäť z predaja lístkov v kinách, už by nikdy nemal dostať ďalšie. Potom by kvalita bola úplne inde. Filmy pre päťtisíc divákov by neexistovaneexistovali, jedine, ak by si ich tvorcovia robili z vlastného.

Na obrazovke vídame stále tých istých moderátorov. Stavili by ste aj na nejakú neznámu tvár?

Ale veď ja to robím pravidelne! Do Talentu som dotiahol prakticky neznámeho Jara Slávika. Ďura Mokrého v TV Orava som objavil ja. Potreboval som moderátora, ktorého celebrity nepoznajú. Potom ho televízia začala používať na iné druhy formátov, aj keď som ich upozornil, že nie je do nich vhodný typ, a to nebolo hlavne pre Ďura dobré. Problém je, že v televízii to nikomu neprekáža. Sú to len zamestnanci, manažéri s neistou budúcnosťou, ktorým vôbec nezáleží na tom, či niekomu ubližujú, alebo nie. Nemôžete dať bežca hrať pingpong, keď chcete, aby vyhral. Treba to selektovať a ešte aj dávkovať. Sú ľudia, ktorí sa udržia dlhodobo. Pyco je ten, čo si povie, že chce ísť do projektu raz za rok. Je chyba televízie, že to nechce akceptovať. Vôbec si neuvedomuje, že ak toho človeka bude nasadzovať triezvo, dlhodobejšie môže mať pre ňu veľkú hodnotu. Veľa tvárí „predávkovala“. Jožo Pročko je absolútnym príkladom.

Obviňujú vás z toho, že kopírujete výpravu zahraničných formátov.

Lebo my Slováci tu vymyslíme všetko originálne! Robím licenciované formáty. Beží to v päťdesiatich šiestich krajinách a ja si z toho vyberiem to, čo sa páči mne ako režisérovi najviac. Prečo by som to menil. Kúpim si auto a dám mu päť kolies? Načo je to dobré?

Akú ešte máte métu?

Keď ma neteší robota, neviem sa nadchnúť. Nikdy nebudem režírovať nejaké Krištáľové krídlo a Slovenku roka, lebo sa mi zdajú tie veci zbytočné. Chcem robiť projekty, ktoré sa budú ľuďom páčiť.

Ozaj, prečo ste vlastne Jeffo?

Je to umelecké meno? Dostal som túto prezývku ako desaťročný. Vtedy bežal seriál Randall a Hopkirk o dvoch detektívoch, no a jeden z nich sa volal Jeff Randall. Bol veľmi chudý a ja som bol tiež taký priehľadný. Tak ma začali volať Jeffo. Odvtedy sa to so mnou ťahá. Dokonca aj mama ma volá Jeffo. Moje vlastné meno veľa ľudí nevie. Som taký nezvyknutý, že na Vladimír už ani nepočujem.