Ján Filc: Šport je u nás zbytočne spolitizovaný. Vlády sa menia, ale pomery v športe zostávajú.

Šport je príliš spolitizovaný, myslí si tréner hokejových majstrov sveta Ján Filc

Pri lepšom riadení by podľa Filca mohol byť národný tím silnejší. Aj s Višňovským či so Šatanom.

Zaslúžil sa o najväčšie triumfy slovenského hokeja v ére samostatnosti. JÁN FILC (61), tréner majstrov sveta z roku 2002. Pred štyrmi rokmi doviedol Slovensko na zimnej olympiáde vo Vancouvri, kde dnes žijú jeho vnúčatá, k štvrtému miestu.

Po olympiáde v Soči veľa dôvodov na radosť nemal. Slovensko skončilo na jedenástom mieste. Dôvody olympijského fiaska vidí v zlom manažmente národného mužstva.

Podľa neho je šport príliš spolitizovaný a často sa vyhadzujú peniaze na športovcov von oknom. Zhováral sa s ním RASTISLAV HRÍBIK a LUKÁŠ MILAN.

Je jedenáste miesto na olympiáde v Soči reálnym odrazom stavu súčasného slovenského hokeja?

Reálny stav je siedme až desiate miesto. Odráža to dlhodobo náš ústup z pozícií. Sem-tam sa nám môže stať, že vybehneme hore ako pred dvomi rokmi na majstrovstvách sveta.

Ale výsledky našej osemnástky a dvadsiatky ukazujú, že smerujeme niekde okolo desiateho miesta. Počet hráčov najvyššej kvality postupne klesá. Je veľká otázka, či ich úbytok dokážeme nahrádzať súčasným spôsobom starostlivosti o talentovanú mládež, ktorý sa u nás zaviedol. Ja si skôr myslím, že nie.

Keby ste boli na mieste Vladimíra Vůjtka, čo by ste urobili inak?

Ľahko byť po boji generálom. Aj ja som bol v situáciách, keď to mužstvu išlo, aj keď to nešlo. Ak už mám kritizovať, tak skôr v oblasti manažmentu. Mám pocit, že sme nevyčerpali všetky možnosti, aby bol káder silnejší.

Čo máte na mysli?

Rozhodnutie o neúčasti Mira Šatana bolo veľmi rýchle. Mal som pocit, že sa dalo urobiť viac. Ďalej by sme nemali trestať hráčov, keď sa niekedy nezúčastnia na akcii, na ktorú sú nominovaní. Ako sa to stalo v prípade Podhradského a Nagya. Nemali by sme síce podliehať ich náladám, ale mali by sme to zvládať vyriešiť nejako inak. Týka sa to aj možnej účasti či neúčasti Višňovského. Argumenty, ktoré uviedol generálny manažér reprezentácie, zrejme neboli pravdivé.

Máte pocit, že Višňovský mohol v Soči hrať?

To neviem, ale zároveň som presvedčený, že generálny manažér našej reprezentácie Otto Sýkora pre jeho štart neurobil dosť. Ja som mal to šťastie, že pri štartoch našej reprezentácie na vrcholných podujatiach sme síce začínali s Igorom Nemečkom ako generálnym manažérom, ale neskôr, pred olympijskými hrami v Salt Lake City, prišiel do tejto funkcie i na môj nátlak Peter Šťastný. A po olympiáde v Turíne ho vystriedal Peter Bondra.

Na tomto poste musíte mať skúseného človeka, ktorý má v medzinárodnom, hlavne zámorskom hokeji svoje postavenie a veľa osobných vzťahov. Taký, ktorý dosiahne svoj cieľ, keď zdvihne telefón. Po Šťastnom a Bondrovi nám to v Soči chýbalo. Pozrite si ostatné reprezentácie, ako silno mali tento post obsadený.

Nemohlo sa s rozhodnutím o Višňovskom čakať do poslednej chvíle?

Mohlo. Rozhodovať o súpiske môžete ešte 24 hodín pred začiatkom turnaja. My sme to prežili vo Vancouvri. Na letiskách sedeli traja náhradníci celý deň a čakali, aký bude výsledok našich rozhodnutí o Hossovi, Gáboríkovi a Šatanovi.

Máte pocit, že teraz sa konečné rozhodnutie o nominácii urobilo príliš skoro?

Presne tak.

Kedy ste mali pri sledovaní olympijského hokeja najhorší pocit?

Ja sa na to pozerám skôr analyticky. Nie ako fanúšik. Ťažko mi bolo po treťom góle s Američanmi, keď sme prakticky odišli zo zápasu. A potom pri zápase so Slovincami. Rozbehli sme ho presne tak, ako sme končili súboj s USA. To bolo veľmi zle. Umožnili sme outsiderovi presadiť sa a poraziť nás.

Čo považujete za ďalšie slabiny nášho tímu?

Nefungovala vnútorná chémia. Chýbal líder. Hráči podávali nevyrovnané výkony. V prvom zápase prvé dva útoky síce odohrali na nulu, zato tretia a štvrtá lajna dostali po tri-štyri góly. Ich úlohou je pomôcť rozhodovať spoluhráčom zápasy. Naša obrana nestála na pevných nohách. Niekedy som mal pocit, že nevieme, čo vlastne hráme. Či zónovú, alebo osobnú obranu. Potom brankár nevie, ako má reagovať, keď sú pred ním voľní hráči.

Dá sa vôbec ovplyvniť táto „ chémia“ v tíme?

Často sa hovorí, že mužstvo uspelo, lebo bola výborná partia. No ono to platí najmä opačne. My sme boli dobrá partia, lebo sme uspeli. Dobré výsledky dávajú tímu ducha. Keď sú, neprichádza k vnútorným nedorozumeniam a konfliktom. Tentoraz mi chýbala súdržnosť tímu. Bolo to cítiť z ľadu aj zo striedačky. Hráči si nepomáhali, keď išlo o veľa.

Prekvapuje vás, ako ďaleko došla kauza Šatan - Chára? Nedalo sa s tým naozaj nič robiť?

Existuje predsa mediátor. Asi by som takého hľadal v osobe Petra Bondru, ktorý je s oboma kamarát. Pokúsil by som sa nejakým spôsobom ho získať, aby tento problém vyriešil. Ak by som s oboma hráčmi počítal, snažil by som sa to riešiť dopredu.

Súhlasíte s tým, že hráči KHL za tými z NHL na olympiáde zaostávali?

Nechcem byť kritikom KHL. Je to náročná súťaž. Najmä z hľadiska cestovania. Nedáva príležitosť hráčom dobre sa pripraviť počas sezóny. Tých, ktorí sú dobre zaplatení a tvoria najvyššiu kvalitu v prvých piatich-šiestich mužstvách, sem-tam vidieť. Mať takého Radulova v mužstve - býka, ktorý ťahá -, musí byť pre trénera radosť.

Je tam však veľa hráčov, ktorí pôsobili unavene, bez iskry a nehrali dobre. To u hráčov z NHL nevidíte. V KHL je určitá skupina hokejistov až preplácaná, lebo majú menšiu konkurenciu. Sami si určujú úroveň a spôsob hry. Rozdiel v dynamike tam stále je. Potrvá dlho, kým KHL kvalitatívne dostihne NHL.

O necelé tri mesiace sa začínajú majstrovstvá sveta v Bielorusku. Má sa fanúšik už teraz báť ďalšieho debakla?

Hokej je nevyspytateľný. Často rozhodujú detaily, ktoré neviete dopredu ovplyvniť. Ja som prichádzal pred dvanástimi rokmi zo Salt Lake City s trinástym miestom a čakal som, že mi tu zrazia klobúk z hlavy. Išli sme do experimentu, ktorý sme nezvládli. Čakal som ďalekosiahle následky. Stal sa však opak. Povzbudilo to aj hráčov, aj atmosféru vo zväze a za tri mesiace sme sa zo svetového šampionátu vrátili s titulom majstra sveta.

Čo by mal teraz spraviť hokejový zväz?

Zvoliť stratégiu. Určiť si, čo chceme za ďalšie štyri roky dosiahnuť. Zrejme sa aj tím trochu omladí, no určite nemôžeme do Bieloruska nominovať napríklad gro našej dvadsiatky, lebo by sme narazili.

Prečo nám chýba stredná generácia hráčov?

Je to obrovský výpadok, keď prestala fungovať príprava mládeže. Na začiatku deväťdesiatych rokov štát absolútne prestal v tejto oblasti pracovať. Musel som odísť zo školy preto, že moje dve deti športovali a náklady na ich športové aktivity boli vyššie ako moja mzda vysokoškolského učiteľa. Tam neprispieval nikto na nič. Podmienky boli také zlé, že silná generácia nám nevznikla.

Je to teraz lepšie?

Iba trochu. Posledných desať rokov sa niečo možno posunulo, ale nie tak výrazne ako v iných krajinách. Vidíme to trochu pri Marinčinovi, Jurčovi, Tatarovi, Rewayovi, Pánikovi, Viedenskom. To je partia hráčov z kategórie, ktorú sme v posledných piatich-šiestich rokoch nemali. Snaha je, máme projekt dvadsiatky, osemnástky, ale stačí to?

Čo to znamená v praxi?

Prepojenie. Máme športové gymnáziá, ale pozrite sa, čo produkujú. Zoberte si výsledky našich na zimnej olympiáde. Nemať kúpenú Nasťu Kuzminovú, tak nemáme vôbec nič! Kam idú tie milióny, ktoré strovíme na športových gymnáziách? Asi nemáme dobrý systém. Športové gymnáziá musia plniť funkciu športových akadémií, vychovávať osobnosti pripravené na profesiu aj zvládnutie náročnosti seniorských kategórií. To však nefunguje.

Ako by to malo fungovať?

Pozrite sa, ako fungujú „high school“ v Amerike. Ako pred siedmimi rokmi začali fungovať Švédi. Vytvorili si hokejové gymnáziá s prepojením na kluby. Česi na to postupne prechádzajú, Fíni tiež majú vlastný model. Svet rozmýšľa a hľadá spôsob, ako to urobiť efektívnejšie. Samozrejme, niečo to stojí, ale nie je to vždy len o peniazoch. Treba ich vedieť aj rozdeliť a využiť, aby to bolo zmysluplné. Ale keď my budeme platiť účastníkom olympijských hier, ktorí sa budú motať na konci výsledkových listín, celoročné prípravy a dlhodobo sa to bude opakovať, tak potom asi tie peniaze nejdú správnym smerom. Tiež si viem predstaviť, že si pôjdem zalyžovať alebo zahrať golf niekde na olympiádu. Za štátne peniaze. Definujme, aký je záujem tejto spoločnosti o šport. Čo v ňom vidí? Keď si na to budeme vedieť odpovedať, budeme schopní vytvárať aj priority. Ktorým smerom ísť.

Také snahy tu boli a nefunguje to. Prečo?

Ak sa športoví funkcionári budú pozerať na účasť svojich športovcov na olympijských hrách nie na základe predpokladu úspechu, ale tak, že ho tam chcú dostať, aby spolu s ním mohli ísť tiež ako sprievod, nie je to dobre. Keď som kandidoval za šéfa Slovenského olympijského výboru, povedal som, že to sa skončí.

Že tu nemôže byť cestovná kancelária. Veď to je predsa nezmysel, aby sme sa prezentovali sedemdesiatymi štvrtými miestami. Coubertinova myšlienka o účasti je síce krásna, no nemôže fungovať v plnej miere za štátne peniaze. U nás však stále platí, že keď ľudia cítia ohrozenie vlastnej stoličky, ohrozenie výhod, ktoré s ňou súvisia, a museli by sa uskromniť, odmietnu zmenu ako princíp, lebo ich to ohrozuje.

No aj vy ste boli súčasťou tímu, ktorý pripravoval reformu financovania športu. Neujalo sa to. Práve preto, že športová loby tvrdila, že práve ich šport príde na mizinu.

Začali sme to robiť v čase, keď ministrom financií bol Ivan Mikloš z SDKÚ. Prísľub bol taký, že keď pripravíme priechodnú reformu, každý rok zo štátneho rozpočtu bude pridávať po dvadsať percent, aby v priebehu piatich rokov zdvojnásobili objem peňazí idúcich do športu. Garantovali sme aj športovým zväzom, ktoré sa v kritériách prepadli, že minimálne tri roky neprídu o svoje peniaze.

Len interpretácia asi nebola celkom správna a domyslená a zapojili sa do toho záujmy silných zväzov, ktoré potrebovali viac - vrátane hokeja a futbalu. Aj preto ma hokej nepodporil, lebo som chcel, aby aj preň platili systémové opatrenia a jasne sa stanovili podmienky štátnych dotácií do športu.

To je jedna strana mince, že sa stanovia podmienky na míňanie štátnych peňazí na šport. Ale otázka je, prečo mám prispievať na futbal či hokej aj ja, hoci ma absolútne nebaví.

Ani jedna koruna z daní nejde na financovanie kolektívnych športov dospelých na úrovni klubov hrajúcich slovenské národné súťaže. To sú peniaze, ktoré idú z vreciek mecenášov a marketingových zdrojov - ak vôbec nejaké sú.

Aj od politikov som už dostal otázku, prečo by mali prispievať na niekoho, kto sa v budúcnosti stane milionárom a nič nebude vracať. Ale on to vráti. Stane sa príkladom, reprezentantom a svojimi úspechmi otvorí brány na štadióny. Každý úspech nášho športu prináša na športoviská veľa detí. A to je oveľa dôležitejšie ako nejaké medaily, ktoré sa rozdávajú športovcom a politici sa k tomu rýchlo priplichtia.

Kde sú teda tie štátne milióny?

Idú na reprezentáciu. Od 15-16-ročných vyššie a potom na útvary talentovanej mládeže. Inde ísť nemôžu. Otázka je, ako dokáže športový zväz získavať peniaze aj z marketingu. Prečo sa u nás ekonomicky prepadávajú hokejové kluby.

Upozorňoval som, keď prišiel Lev Poprad do KHL. Bol to nebezpečný precedens. Oni sem nepriniesli peniaze. Oni z tohto prostredia, naopak, čerpali peniaze na svoje pôsobenie. Nadnormatívne. My nemáme možnosť tak platiť športovcov, ako je to bežné v ruskej lige. Z Popradu KHL prešla na Slovan.

Zoberte si, koľko peňazí z marketingového prostredia slovenského športu a hokeja odchádza práve do Slovana, ktorý má rozpočet niekde okolo dvanásť miliónov eur. Asi tam sú tie peniaze. Pýtam sa, prináša to efekt pre slovenský hokej alebo je to len biznis pre majiteľov Slovana? A do akej miery to súvisí s peniazmi, ktoré odchádzajú zo štátnych firiem?

Pre mňa je ťažko pochopiteľné, keď sa štátom vlastnená stávková spoločnosť rozhodne, že do Slovana dá milión eur, keď v rámci našej extraligy polovica klubov padá na nos.

Bolo by podľa vás lepšie, keby išli tie peniaze klubom, ktoré vychovávajú mládež?

Firma, ktorú vlastní štát, by mala prijímať rozhodnutia, ktoré sú výhodné najmä pre spoločnosť.

V čom to je, že úroveň hokejovej extraligy je taká mizerná?

Môžeme nazývať kluby profesionálnymi, keď hráč dostane osem mesiacov v roku plat 550 eur mesačne? A to nie vždy aj vyplatené. Je to vážne, je to zlé, je to podfinancované. Liga ako ekonomický subjekt riadený Pro Hokejom nevie a nedokáže s klubmi a mestami zabezpečiť objem peňazí, aby bola schopná udržať si nejakú úroveň.

Úlohu vychovávať mladých hráčov ako-tak plní, len hráči sa potom nedvíhajú ďalej. Prídu z juniorského športu a zostávajú tam visieť. Len málo z nich sa výkonnostne posúva nahor.

Pomôže fakt, že vláda pchá milióny do nových štadiónov?

Akýkoľvek kvalitný máte softvér, bez dobrého hardvéru ho nespustíte. Keď sa po roku 2002 vtedajší premiér Mikuláš Dzurinda pýtal, čo potrebujú hokejisti, tak sme povedali, že hokejisti nepotrebujú nič. Hokej potrebuje. Peniaze sa však napokon minuli všelikde inde, kde sa vo vláde rozhodlo, že sú potrebnejšie.

Okrem privátnych investícií Gáboríka a druhej ľadovej plochy v Ružinove sa vlastne neurobilo nič. Vlády sa striedali, prísľuby boli, ale o chvíľu sa na všetko zabudlo. Nie je normálne, aby jeden štát nevedel za dvadsať rokov od revolúcie prijať jasné kritériá na investičné akcie v oblasti športu. Len sa tu dohadujeme, súdime. Je to nechutné a demoralizuje spoločnosť. Každý už dnes spochybňuje všetko. Kto na čom trhne, kto na čom zarobí.

Neboli by riešením práve súkromné investície?

Ak v tom ľudia vidia perspektívu rodinného biznisu, ako napríklad Gáboríkovci, ktorí to robia skvele, tak áno. Ja sa s otcom Pavlom Gáboríkom stretávam. Dokáže aj rolbu postaviť sám. Súčasné prostredie však u nás nevzbudzuje dôveryhodnosť. Višňovský sa pokúšal tri razy investovať a vždy narazil na to, že ho chcel niekto obrať o peniaze.

Nevieme vyriešiť prestavbu ružinovského štadióna už dvanásť rokov, lebo nová časť je postavená na pozemku ministerstva zdravotníctva. Mesto sa súdi a vybavuje výmenu pozemkov už niekoľko rokov. A stále nie je možné nájsť riešenie len preto, že po štyroch rokoch sa vymení primátor, starosta či minister a ide sa vždy od začiatku. My nemáme nadväznosť výhodnú pre spoločnosť, lebo všetko je spolitizované. Aj šport.

  • Plus 7 dní
    Článok bol spracovaný a publikovaný redakciou Plus7 dní. Svoje pripomienky, návrhy a tipy môžete adresovať priamo na adresu [email protected].