Agresori: Začína sa to posmeškami a keď sa obeť nebráni, pritvrdí.

Žiaci čoraz častejšie šikanujú učiteľov. Niektorí to nevydržia

Rôzne metódy, rovnaký výsledok. „Kreatívnosť“ šikanujúcich agresorov dostala s rozvojom technológií nový rozmer.

Na prenasledovanie obete už nepotrebujú živé obecenstvo, stačí im jeden klik vo virtuálnom priestore a tisíce ľudí vidia zahanbujúce videá či sfalšované obrázky. Čoraz častejšie sú obeťou šikanovania nielen samotné deti, ale aj učitelia. Ako sa zachovať, keď je vaše dieťa obeťou, a čo robiť, ak zistíte, že je agresorom?

Na koho sa obrátiť a kde hľadať pomoc, v rozhovore s ANKOU ŽITNOU LUČAIOVOU radí špecialistka na tému šikanovania psychologička PhDr. EVA SMIKOVÁ (52).

Eva Smiková: „Obeťou sa môže stať ktokoľvek, na to netreba nič špeciálne,“ hovorí psychologička.
Eva Smiková: „Obeťou sa môže stať ktokoľvek, na to netreba nič špeciálne,“ hovorí psychologička.
Anka Žitná Lučaiová

Čakali by sme, že deti sú čisté duše - ako príde k tomu, že z dieťaťa sa stane agresor alebo obeť?

Obeťou sa môže stať ktokoľvek, na to netreba nič špeciálne. A agresia je vlastná každému človeku. Aby sme prežili. Vo zvieracej ríši išlo o prežitie - a v tej ľudskej vlastne tiež. Vyplýva to z vrodeného pudu sebazáchovy. Mám nejaký životný priestor, chránim si ho. Sú míľniky vo vývine dieťaťa, keď je agresia viac viditeľná, ale to patrí napríklad k vývinovému obdobiu vzdoru, keď sa trojročné dieťa hodí o zem a plače.

To je už agresivita?

Ak sa hodí o zem a kope, plače, dáva navonok agresívnym správaním najavo, že je „tu“, formuje a presadzuje svoje ja. No a potom je ďalšia významná vývinová fáza v puberte, keď sa búria hormóny, dieťa si vydobýja autonómiu medzi dospelými, kamarátmi. Do istej miery tieto prejavy prináležia k veku. Našou úlohou je naučiť deti agresiu usmerňovať a vymedziť jej priestor, aby vedeli, ako s ňou narábať, kde sú hranice, pokiaľ ešte chránime seba a kde už ubližujeme druhým.

Existuje nejaký návod pre rodiča, ako neurobiť chyby a nevychovať agresora?

Dieťa sa učí tak, že rodiča pozoruje. Je to imitácia. Prvé prejavy správania dieťaťa sú odpozorované od dospelých. Ako reagujú, ako komunikujú, ako sa správajú k sebe a k deťom, či dávajú veľa zákazov, alebo aj pochvália. My dospelí sme väčšinou nastavení na to, že hovoríme, čo sa nesmie. Ale ak je niečo dobré, berieme to ako samozrejmosť, nepovieme nič. Dieťa nemá spätnú väzbu, že niečo urobilo dobre. A to isté sa opakuje v škole.

Čiže veľa kritizujeme a málo chválime?

Áno. Pochvala spočíva aj v tom, že oceníme niečo, čo je z nášho pohľadu bežné a normálne, že by to tak malo byť - ale my to nepochválime. A dieťa potom nemá zážitok, že by to tak malo byť. Často dávame príkazy - správaj sa dobre, nevyrušuj, nebuď zlý! Ale čo je podľa našej predstavy to „správaj sa dobre“, to dieťaťu nevysvetlíme. Riešime opäť až prejav - keď je zlé. Mohli by sme mu povedať: „Požičal si Miškovi na pieskovisku formičku, páčilo sa mi to, tak sa správa kamarát.“

Čiže máme chváliť všetko, čo chceme posilňovať?

Áno. Ocenenie znamená, že sme si to všimli. Že to bolo fajn, dobré a takto to chceme vidieť aj do budúcna.

Kde vznikajú prvé prejavy šikanovania?

Súvisia s nástupom do kolektívu. Vznikajú v sociálnej skupine - bez sociálneho kontextu šikanovanie nemá zmysel. Čiže vzniká to už v škôlke. Podstata je vždy podobná - ubližujem niekomu počas nejakej aktivity alebo v priestoroch, ktoré nie sú kontrolované. Keď sa pani učiteľka nepozerá. A predpokladom je aj to, že pri šikanovaní potrebujem divákov. Buď tých, ktorí to potichu schvália, alebo to potom povedia pani učiteľke.

Aké typy agresivity rozlišujeme?

Základné delenie je na fyzickú a psychickú, ale, samozrejme, prejavov šikanovania je veľa. Napríklad dievčatá sa skôr ohovárajú, vyčleňujú z kolektívu, nepustia k hre a aktivitám.

Podstatou šikanovania je, že sa deje zámerne a opakovane, je premyslené, agresor má prevahu nad obeťou a obeť sa nedokáže brániť. Problémom v škole je aj agresia bežného typu, ktorá nemusí byť šikanovaním. Chlapci sa pobijú na chodbe, bránia si teritórium, ale nerobia to cielene, dlhodobo a voči konkrétnej skupine či jednotlivcovi.

Aké sú fázy šikanovania?

Najprv si niekto vyhliadne obeť. Môže to byť nový žiak, ktorý prišiel do triedy, dieťa v okuliaroch, dieťa, ktoré vyzerá inak alebo, naopak, nevyzerá inak. Možno je to niekto, kto agresora dráždi tým, že je šikovnejší. Začína sa to posmeškami, štuchancami. Agresor skúša, či sa obeť bude brániť. A keď vidí, že sa nebráni, pritvrdí.

Dá sa povedať, že ak by obeť hneď na začiatku rozpoznala, o čo ide, dokázala by urobiť účinné opatrenia, ako to zastaviť?

Áno, v prvých fázach je to relatívne možné. Asertívnejšie dieťa povie: „Nerob, mne to vadí, nehovor takto so mnou.“ Ale agresor si väčšinou vyberá obeť, ktorá neodporuje, je slušná - je normálna. V triede sa mu navyše ani nemôže vyhnúť. Tam sa môže šikanovanie posilniť. Potom nastupuje fáza, že pristupujú „diváci“. Deti sa prizerajú, niektoré súhlasia, niektoré sa boja ozvať, aby sa nestali obeťami. V tretej fáze sa napokon pridajú pomáhači, kryjú agresora, napríklad strážia dvere na triede. Pri najtvrdšej fáze sa podieľajú na lynčovaní obete.

Zažili ste v praxi prípad, ktorý vami otriasol?

Robím znalecké posudky pre políciu, dnes sú deti trestne zodpovedné od štrnástich rokov. Ak niekomu ublížia na zdraví, je to trestný čin. Boli také prípady, kde išlo o ublíženie na zdraví s trvalými následkami. To sú viditeľne najhoršie prípady. Ale potom sú aj také príbehy, ktoré sa na políciu nedostanú, neubližuje sa fyzicky, ale psychicky - lenže psychické týranie je rovnako zlé. Bolesť na duši je niekedy väčšia ako bolesť ruky, rozbité koleno. Záleží na dieťati, ako to prežíva a ako sa z toho dokáže dostať.

Je šikanovanie príznačné pre isté sociálne skupiny?

Nie. Nedá sa povedať, že sa vyskytuje iba u chudobnejších či menej vzdelaných. Je to všade. Ide o charakteristiku sociálnej skupiny, aká dynamika sa tam rozohrá, ako funguje - a každá trieda je sociálna skupina. V škole by sa tomu mala venovať pozornosť. Ak chce učiteľ efektívne učiť a vzdelávať, potrebuje triedu, kde dobre fungujú vzťahy, a potrebuje poznať sociálne roly. Deti majú svojho vodcu aj obetného baránka. To sa v triede kryštalizuje.

Záleží aj na skúsenosti učiteľa, aby rozpoznal včas, čo sa deje?

Áno. Hovorí sa tomu sociálna dynamika, učiteľ musí vedieť, kto je aký, komu akú úlohu zveriť, a tieto vzťahy mať pod kontrolou. Ide to vtedy, keď si to chceme a vieme všímať. Pri fenoméne šikanovania nestačí hovoriť bokom s obeťou a agresorom, treba komunikovať s celou triedou. Inak to nefunguje.

Aké máte skúsenosti z našich škôl?

Situácia je rôzna. Sú školy, ktoré sa s fenoménom šikanovania vedia porátať, ale často vidíme aj to, ako to nefunguje. Učitelia nemajú dosť času, chcú v rýchlosti riešiť nahromadené konflikty, šikanovanie po skončení vyučovania. Ty sa mu ospravedlň, podajte si ruky - a považuje to za vybavené. Alebo učiteľ má s triedou len jeden predmet, funguje s deťmi málo, učitelia spolu nehovoria, chýba neformálna komunikácia rodič - učiteľ.

Dá sa v skratke zhrnúť, že ak v škole funguje šikanovanie, je to vždy aj chyba školy a pedagogického kolektívu?

Poviem to pozitívne a motivačne. Školy by sa dnes nemali hanbiť nahlas povedať „vieme riešiť šikanovanie“. Ak povedia, že vedia pracovať s týmto fenoménom, nie je to prejav toho, že v škole majú šikanovanie a netreba tam dieťa dávať. Práve naopak.

Robia sa pre učiteľov špeciálne tréningy? Majú priestor na vzdelávanie?

Malo by to byť súčasťou už vysokoškolského štúdia, ale vieme, že praktických skúseností majú absolventi málo. Na Slovensku existujú centrá pedagogicko-psychologického poradenstva a prevencie (CPPPaP), ktoré takéto vzdelávanie učiteľom dokážu poskytovať. Ide o časové možnosti, vôľu, o ponuku a finančné možnosti realizácie.

Je peňazí dosť?

Peňazí je málo a nie sú určené špeciálne na takéto vzdelávanie.

Agresori: Začína sa to posmeškami a keď sa obeť nebráni, pritvrdí.
Agresori: Začína sa to posmeškami a keď sa obeť nebráni, pritvrdí.
Shutterstock

Pôsobia supervízori ako ich „čističky“ duše?

Áno. Je to veľmi dôležité - v rámci psychohygieny aj ako sprevádzanie a poradenstvo. Supervízia je potrebná vo všetkých takzvaných pomáhajúcich profesiách, je veľmi užitočná aj pre učiteľov. V súčasnosti nastavujeme systém supervízie na Slovensku, je v platnosti štandard supervízora. Našou víziou je nastaviť v tejto oblasti aj vzdelávanie. Na veľa vecí neexistujú príručky. Je dôležitý aj osobný aspekt. Mladí učitelia veľakrát vzdávajú učenie - prídu medzi deviatakov a jednoducho ich nezvládnu.

Sú aj učitelia šikanovaní?

Deti to skúšajú. A učiteľ to buď vydrží, zvládne, vyrieši, alebo nie. Učiteľ je na tridsať detí v triede sám, nie vždy si vie rady. Niektorí skúšajú zapôsobiť prehnanou autoritou, čo u detí napríklad v puberte nefunguje. Niektorí idú na vec kamarátsky - ale ani to nie je ideálne. A práve mladí učitelia počas adaptačného obdobia ocenia odbornú pomoc.

Hovorili sme o tom, že šikanovanie sa odohráva vždy v sociálnej skupine. Nemusí to však byť iba trieda, stačí sociálna sieť na internete. Obracajú sa na vás deti aj s problémom šikanovania vo virtuálnom priestore?

Áno. V súčasnosti riešime aj výskumné úlohy v oblasti kyberšikanovania. Pri kyberšikanovaní netreba živé obecenstvo, stačí mobil alebo počítač. Agresor to má jednoduchšie, jedným klikom zabezpečí opakovanie úkonu. Šíri fotografie, hanlivé statusy. Tak, ako sú počítače súčasťou vyučovania, aj táto téma by mala byť súčasťou vyučovania a takisto školení pre učiteľov.

Je veľa obetí kyberšikanovania?

Áno, obracia sa na nás veľa detí. Dostanú správu na sociálnej sieti, kde je napríklad prerobená fotografia, hanlivý nápis, nepravdivé obvinenia, sexuálne narážky.

Malo takéto kyberšikanovanie ťažké následky?

Vždy sú ťažké následky, pretože je doň zapojených veľa ľudí. Nie je to len jedna trieda. Dôsledky sú všeobecne zlé. Obeť sa vyhýba škole, má psychosomatické prejavy, bolesti brucha, hlavy, depresívne stavy. Nezvláda, čo sa o nej hovorí. Každý deň na to musí myslieť, musí poslúchať, obáva sa, čo sa opäť stane. Nie je jednoduché žiť s tým a ešte sa aj učiť a zvládať povinnosti. Vrcholom ľadovca sú potom samovraždy v dôsledku šikanovania.

Dá sa vyvodzovať, že zo šikanujúceho žiaka sa stane šikanujúci kolega či šikanujúci šéf?

Poviem to opačne. Možno vás to prekvapí, ale ten, kto bol ako dieťa obeťou, sa môže stať v dospelosti agresorom. Je to ten istý princíp, ako keď kedysi prvý rok na vojne chlapca šikanovali mazáci. Keď sa stal mazákom, šikanoval novoprichádzajúcich on. Obeť získa pocit, že si chce vynahradiť príkoria.

Môže agresor z agresivity „vyrásť“? Alebo je to povahová črta, ktorú bude neskôr uplatňovať v práci či rodine?

V rodine sú iné sociálne vzťahy. V pracovných kolektívoch je to väč-šmi pravdepodobné - ale je to vždy individuálne, podľa situácie, okolností, pravidiel a kultúry na pracovisku.

Býva agresorom častejšie dieťa z rodiny, kde sú striktné pravidlá?

Dôvodov, prečo to dieťa robí, je veľa. Ak zažíva v rodine teror, agresivitu medzi rodičmi a je to bežná súčasť spolužitia, nepozná iný model. Na vine môžu byť i neprimerané tresty. Ale stávajú sa aj opačné prípady, ak je v rodine bezhraničná tolerancia bez akýchkoľvek mantinelov. Dieťa nemá hranice, nevie, kedy ich prekračuje.

Keď ako rodič zistím, že moje dieťa šikanujú, čo mám robiť? Mám si na ulici odchytiť agresora a hovoriť s ním?

To nie je dobrá metóda. Závisí to od školy, tam by sa riešenie malo začať. Existujú metodické usmernenia pre školy. Je to akýsi manuál, kde sú odporúčania, ako robiť prevenciu rôznych sociálnopatologických javov - drogy, obchodovanie s ľuďmi, obezita, ale aj šikanovanie - a riešiť ich. Škola tomu má venovať pozornosť. Ak je v škole niekto, komu dieťa dôveruje, môže mu to povedať. Lenže dieťa sa skôr zverí kamarátovi, nie učiteľovi. Ibaže kamarát to nevie riešiť. Rodič by si mal dieťa všímať dlhodobo, spozornieť, ak sa mu zhoršia známky, ak chodí špinavé, stráca veci, nemá pomôcky, bolí ho hlava, nechce sa mu ísť do školy, vyžaduje si prítomnosť rodiča pri ceste domov zo školy a podobne. To sú signály, pri ktorých rodič musí spozornieť aj bez toho, aby dieťa niečo povedalo. Dôležité je vedieť dieťa aktívne počúvať. Ideálne je mať dobrý vzťah s triednym učiteľom, nechodiť do školy len raz za pol roka kvôli organizačným veciam. Ak je učiteľ ochotný spolupracovať, je to fajn. Ak nie, treba ísť za riaditeľom, prípadne až na políciu.

Aj keď agresor nemá viac ako štrnásť rokov a nie je trestne zodpovedný?

Určite áno. Pretože už tam bude o incidente záznam. Sú to hraničné situácie, ale treba vedieť, čo robiť. Sám rodič dieťaťu niekedy nedokáže pomôcť. Možno iba v počiatočných fázach šikanovania, ale nie systémovo. Tam musí spolupracovať škola. Niektorí rodičia majú tendenciu vydiskutovať si to s rodičom agresora.

Ako odborníčka to odporúčate?

Niekedy to rodičia urobia. Každý rodič sa bude brániť, ak niekto hovorí zle o jeho dieťati, nechce tomu veriť. Niekedy je lepšia metóda vydiskutovať si veci v prítomnosti odborníkov na neutrálnej pôde. Mala by to pomôcť riešiť škola a tá by mala mať aj dokumentáciu z priebehu riešenia. Rodič sa môže obrátiť na školskú inšpekciu.

Čo mám robiť, ak zistím, že moje dieťa je agresor? Ako postupovať, aby som nezhoršila situáciu?

Škola väčšinou dáva rodičovi signál, že sa niečo deje. Dôležité je s dieťaťom diskutovať a pýtať sa, čo sa deje. Veľakrát sa dozvieme, že aj jemu niekto ubližuje. Alebo on to nevidí tak, že je agresor. Že aj pre neho je riešením niekomu podložiť nohu. Nie je cestou dieťaťu vynadať. Lepšie je hovoriť s ním a dať mu návod, ako má k situáciám pristupovať, aké reakcie sú vhodné. Ak to nejde, netreba sa báť vyhľadať odborníka.

Ľudia majú obavy, že odborná pomoc je drahá.

Máme celú sieť bezplatných poradní, sme na to hrdí. Vo svete ich bežne nemajú. Dobré je, ak si aj škola dokáže vybudovať multiodborný tím špecialistov vrátane psychológa a všetci navzájom efektívne spolupracujú. My stále bojujeme proti niečomu. Máme kampane. Proti drogám, proti fajčeniu, za zdravú výživu. Ale toto by nemalo byť vecou kampaní, filozofia školy by mala zahŕňať prevenciu vo všetkých oblastiach. Záleží na celkovej klíme, na sociálnych vzťahoch, na tom, ako deti vnímajú autority, aký priestor sa venuje výchove a nielen vzdelávaniu. To všetko pôsobí tak, aby sa negatívne javy dotýkali našich detí čo najmenej. Negatívne javy nikdy úplne nevymiznú a nebudú na nule. Ale je na nás, aby sme my dospelí ich rizikovosť stále znižovali.