Martti Hetemäki: Zvýšenie DPH nie je antisociálne, pretože vláda môže nárast cien chudobným kompenzovať.

<span class='key'>&nbsp;</span>Martti Hetemäki z fínskeho rezortu financií: Korupcia nám u voličov neprejde

Fíni nepoznajú korupciu, s radosťou platia dane a sú závislí od svojej svetovej firmy.

Krajina tisícich jazier má zhruba toľko obyvateľov ako Slovensko a rovnako vášnivo žije hokejom. Tam sa však podobnosti končia. Fínsko je podľa viacerých celosvetových rebríčkov najlepšou krajinou na život. Naposledy mu takéto prvenstvo priznal časopis Newsweek a zavážila najmä vysoká kvalita fínskeho zdravotníctva, vzdelávania, ekonomiky a minimálna korupcia.

Fíni majú v Európskej únii najvyšší podiel výdavkov na vedu a výskum a najviac vysokoškolsky vzdelaných ľudí. Ani ich však neobišla kríza a nárast chudoby. Fínske riešenia súčasných problémov vysvetľuje MARTTI HETEMÄKI (56), štátny tajomník fínskeho ministerstva financií. Zhovárala sa s ním EVA MIHOČKOVÁ.

Fínska vláda sa v rámci konsolidácie rozhodla zvýšiť daň z pridanej hodnoty (DPH), a nie priame dane z príjmu. Prečo ste zvolili tento model? Máte pravdu, korporátnu daň z príjmu sme dokonca znížili z dvadsaťšesť na dvadsaťštyri a pol percenta. Rozhodli sme sa pre tento model, aby sme zvýšili konkurencieschopnosť Fínska a rast. Nebolo to ľahké presadiť, keďže si uvedomujeme, že zvýšená DPH dopadne negatívne najmä na bežných ľudí a sociálne slabších. Rokovania boli o to ťažšie, že vo Fínsku máme širokú šesťkoalíciu, v ktorej sú zastúpení konzervatívci, sociálni demokrati, zelení, bývalí komunisti a ďalšie dve strany. Všetci sme sa však dokázali zhodnúť na tom, že tento model je pre fínsku ekonomiku a verejné financie najlepší.

Slovenská vláda sa rozhodla ísť opačným smerom a zvýšiť dane z príjmu namiesto DPH, pretože to považuje za sociálne. Vy to tak nevnímate? Naším zámerom bolo predovšetkým stimulovať dlhodobý rast a zamestnanosť, ako aj zlepšiť príjmy štátneho rozpočtu. To nám následne umožní cielene kompenzovať zvýšené životné náklady sociálne najzraniteľnejším ľuďom. Tento systém je vo Fínsku veľmi dobre rozpracovaný. Keď sa zvyšujú ceny, chudobné rodiny dostávajú automaticky dotácie. Samozrejme, nedokážeme im plne nahradiť zvýšené náklady, ale určite im uľahčujeme život.

Znížili ste korporátne dane, pretože ste zaznamenali odliv firiem do zahraničia? Nielen to. Naším cieľom je nielen udržať existujúce firmy, ale aj motivovať nových investorov, aby prišli do Fínska. Pre atraktivitu krajiny je úroveň daní dôležitým faktorom.

Sú dôležitejšie nízke dane alebo fínske podnikateľské prostredie bez korupcie a s vysokovzdelanými pracovníkmi? Všetko sú to veľmi dôležité veci, ktoré robia Fínsko atraktívnym pre podniky. Hovorí sa, že reťaz je taká silná ako jej najslabší článok. Cítili sme, že naše korporátne dane boli práve najslabším článkom v reťazi. Pre firmy sme dokonca zaviedli aj možnosť odpočítať si z daní výdavky na výskum a vývoj, aby sme ich motivovali na inovácie.

Keď sme hovorili o chudobných ľuďoch, je pravda, že ich počet sa vo Fínsku rapídne zvýšil a viac ako desať percent žije pod hranicou chudoby? Áno, je to pravda. Vyplýva to z našich štatistík, ktoré hranicu relatívnej chudoby definujú ako príjem nižší ako šesťdesiat percent mediánového príjmu v krajine (medián je stredová hodnota, teda najčastejší príjem, poznámka redakcie). Švédsko vykazuje v tomto smere ešte horšie čísla. Ale takto nastavené kritérium je pomerne prísne a treba brať do úvahy aj ľudí žijúcich v absolútnej chudobe, a tých je vo Fínsku veľmi málo.

Predsa len, neznamená to, že Fínsko už nie je ukážkovou krajinou sociálnej štedrosti? Celé je to hra štatistiky. Bavíme sa o relatívnej chudobe, to znamená v porovnaní s najbohatšími ľuďmi. Zdá sa, že narastá, ale môže to byť spôsobené tým, že bohatí ešte viac bohatnú a príjem chudobných zostáva rovnaký. Nemám teraz k dispozícii posledné čísla, ale myslím, že pod tlakom krízy sa úroveň relatívnej chudoby znížila.

Takže to nie je následok znižovania sociálnych vymožeností vo Fínsku?Základné sociálne benefity zostávajú rovnaké alebo sa mierne zvyšujú, keďže sú viazané na cenový index a idú hore automaticky.

Aký príjem predstavuje vo Fínsku hranicu relatívnej chudoby?

Ak si dobre spomínam, tak mediánový príjem je približne tritisíc eur mesačne, takže šesťdesiatpercentná hranica je približne tisícosemsto eur.

Je ťažké vyžiť z tisícosemsto eur mesačne vo Fínsku? Nie je to jednoduché, ale dá sa to zvládnuť. Vládny systém sociálnej podpory takým ľuďom veľmi pomáha.

Fínsko má mimoriadne disciplinovaných daňových poplatníkov a ročne vyberiete na daniach viac, ako je hodnota vášho verejného dlhu. Ako to robíte? Ľudia jednoducho cítia, že za svoje dane dostávajú od štátu služby a sociálne výhody. Oceňujú napríklad vysokú úroveň školstva, vďaka čomu je vo Fínsku veľmi málo súkromných škôl, keďže kvalita vzdelávania je špičková aj na štátnych. Ľudia radi platia dane, keď to vidia. To isté sa dá povedať o zdravotnej starostlivosti.

Fíni sa neboja ísť do verejnej nemocnice, pretože vedia, že sa tam o nich dobre postarajú. Ak je niekto chudobný, dostane automaticky dotáciu na sociálny byt, pričom nejde o žiadnu dieru, ale bývanie na úrovni.

Práve na možnosti bývania sa Fíni často sťažujú, pretože je extrémne drahé a sociálnych bytov nie je až tak veľa. Je to tak?To je osobitý problém hlavného mesta a blízkeho okolia. Tam je to naozaj drahé a veľa ľudí je odkázaných na štátnu dotáciu na bývanie. Fínsko je chladná krajina, a tak je dôležité, aby každý mal kde bývať. Príspevok na bývanie poberá asi päť percent populácie.

Koľko môže stáť bývanie v priemernom trojizbovom byte v Helsinkách? Môj syn si v Helsinkách prenajíma byt s dvoma izbami a mesačne platí tisíc eur. To je skutočne veľa.

Chuť platiť dane je podmienená aj tým, že máte minimálnu korupciu? Určite áno. Ak sa na verejnosť dostane zmienka o nejakom korupčnom správaní, ľudia sú veľmi pobúrení. Korupcia je vo Fínsku neakceptovateľná a odráža sa to aj v našom veľmi dobrom hodnotení organizáciou Transparency International.

Čím to je, že vo Fínsku a v celej Škandinávii to funguje lepšie ako kdekoľvek v Európe?Fínsky štát bol vždy veľkým ochrancom a garantom slobody jednotlivca a jeho majetku. To je historická záležitosť, ktorá sa stala súčasťou kultúry. Štát nikdy nefungoval ako gangster, ktorý sa snaží z občanov vytiahnuť čo najviac a inak sa o nich nestarať. Preto je logické, že vlastných občanov ani neokráda.

Na druhej strane ste vždy mali vysoké dane, takže štát si bral veľkú časť zárobkov občanov. Áno, ale z vybratých peňazí vždy financoval kvalitné verejné služby, a všetkým to vyhovuje. Práve preto sme takí citliví na korupciu, pretože potom by sa táto krehká spoločenská dohoda porušila.

Do akej miery je to podmienené vašou protestantskou etikou? Štát ako ochranca majetku a záujmov svojich občanov je škandinávsky model, ktorý funguje už stáročia. Aj keď Fínsko bolo stovky rokov súčasťou ruského impéria, nikdy sme sa nevzdali tohto škandinávskeho dedičstva a právneho systému. Bolo pre nás veľkým šťastím, že nám Rusi nenanútili svoje zákony, pretože u nich je ochrana práv a majetku jednotlivca veľmi slabá a majú úplne odlišný vzťah k štátu.

Pre Rusov štát nie je ochrancom, ale systémom byrokratov, ktorí z vás ťahajú peniaze a využívajú svoju pozíciu na vlastné obohatenie. Fíni sú veľmi rozhorčení, ak vidia takéto správanie. Ja si ako štátny úradník dávam veľký pozor aj na to, od koho prijmem pozvanie na obed. Myslím, že je to dôležité. Ak ľudia nedôverujú vlastnému štátu a nedostávajú za svoje dane kvalitné verejné služby, potom nič nemôže fungovať.

Dá sa takýto prístup vypestovať, prevziať alebo to národ musí mať ako genetickú výbavu? Neverím tomu, že je to podmienené kultúrne. Samozrejme, je to súčasť nejakej tradície, ale vždy je to predovšetkým otázka legislatívneho systému a ten sa dá preniesť aj do inej krajiny. Navyše, korupčné správanie vlád predstavuje pre ekonomiku nesmierne náklady a záťaž. Také krajiny nemôžu obstáť v globálnej konkurencii. To, čo vlády robia, sa im v dnešnom svete vracia oveľa rýchlejšie ako kedykoľvek predtým. Dobre to vidieť na dianí v problematických krajinách na juhu Európy. Myslím si, že aj tamojším politikom je jasné, že ak chcú uspieť, musia zmeniť svoje vzorce správania.

Fínsko patrí k zástancom tvrdej línie pri riešení problémov juhu Európy, a tak sa uvažuje, že práve vaša krajina by mohla ako prvá opustiť euro. Je to pravda? Nie je to pravda. Naďalej zostávame členmi eurozóny, ale sledujeme aj naše národné záujmy, čo z nás niekedy robí ťažkého partnera pre ostatné členské štáty.

Váš minister zahraničných vecí vyhlásil, že sa treba pripraviť na možnosť rozpadu eurozóny a Fínsko má pripravený záložný plán. Pripravujete sa na návrat k vlastnej mene? Tak ďaleko nie sme. Ten výrok treba chápať v kontexte minulého roka, keď kríza v eurozóne vrcholila a objavovali sa vážne úvahy o jej rozpade. Situácia sa však ku koncu roka zmenila vďaka rozhodnutiam Európskej centrálnej banky a plánom na vytvorenie bankovej únie. Vďaka tomu sú už akékoľvek úvahy o konci eura bezpredmetné.

Problémy však nie sú zažehnané a môžu kedykoľvek opäť vyplávať na povrch, nie? Ak bude každý členský štát robiť zodpovednú rozpočtovú politiku a bude si plniť domácu úlohu, eurozóne nehrozí nová kríza. V tom som optimista.

Nenarúša váš optimizmus Francúzsko, ktoré nedodrží povolený rozpočtový deficit a žiada mäkšie pravidlá?Ide o veľmi citlivú tému vyváženia rozpočtovej disciplíny a ekonomického rastu. Je zrejmé, že dosiahnuť oboje môže byť niekedy nemožné, pretože šetrenie väčšinou škrtí ekonomiku. Preto aj európska fiškálna zmluva v tomto smere pripúšťa, že rozpočtová politika by mala brať do úvahy, v akej fáze sa nachádza ekonomika, teda či sa jej darí, alebo upadá do recesie, a tomu prispôsobiť úsporné opatrenia. Samozrejme, všetko je to otázka interpretácie.

Veď práve! Nie je príliš veľký priestor na rôznu interpretáciu pravidiel cestou do ďalšej krízy? Priznávam, že ide o veľmi citlivé zvažovanie, k akej interpretácii pravidiel sa prikloníte a či možno udeliť výnimku.

Ak Francúzsko získa výnimku na prekročenie deficitu, nebude to zlý príklad pre ostatné krajiny? Odpoviem vám argumentáciou bývalého nemeckého kancelára Gerharda Schrödera v reakcii na udalosti z roku 2003, keď Nemecko a Francúzsko prvýkrát porušili rozpočtové pravidlá deficitu, ale nedostali za to žiadne sankcie. Schröder svoju politiku obhajoval tým, že Nemci v tom čase prijali tvrdé reformy pracovného trhu, ktoré nedokázali zlúčiť s dodržaním rozpočtových pravidiel. Takže Berlín na jednej strane porušil európske záväzky, ale na druhej strane mu to umožnilo urobiť reformy, ktoré naštartovali nemeckú ekonomiku a jej pozitívne výsledky cítiť dodnes.

Nemôže takýto pohľad na pravidlá slúžiť ako výhovorka pre krajiny, ktorým sa do rozpočtovej disciplíny skrátka nechce? Treba rozlišovať, či niekto žiada výnimku z pravidiel, pretože má nezodpovednú fiškálnu politiku a rozhadzuje peniaze, alebo prežíva reálnu ekonomickú recesiu, ktorú nemôže ovplyvniť. Preto aj v prípade Francúzska bude treba dôsledne rozlíšiť, čo je následok ich vlastnej politiky a čo vyplýva z celoeurópskej krízy.

Veríte, že eurozóna prežije v súčasnej podobe? Určite áno, dokazuje to aj dianie uplynulých mesiacov, ktoré prináša pozitívnejšie výsledky a predovšetkým silné politické odhodlanie udržať eurozónu funkčnú. Nemôže byť problémom miznúca podpora verejnosti, ktorá je unavená zo zachraňovania južných krajín? To je jeden z najväčších problémov, ktoré teraz riešime, a priamo súvisí s demokratickým deficitom EÚ. Jediné riešenie vidím v tom, že národné vlády sa prestanú vyhovárať na Brusel a tvrdiť ľuďom, že to euroúradníci rozhodli a oni s tým nemôžu nič robiť. Každá vláda musí priznať verejnosti vlastnú zodpovednosť za rozhodnutia na európskej úrovni, na ktorých sa podieľali aj jej zástupcovia.

Musí ľuďom vysvetliť, že rozpočtová zodpovednosť a fiškálne reformy sú pre ich vlastné dobro bez ohľadu na to, čo hovorí Brusel. Domáca politika totiž v mnohých krajinách trpí takzvaným bruselským syndrómom. To znamená, že všetky pozitívne rozhodnutia v krajine sa pripisujú dobrej domácej vláde a všetky bolestivé opatrenia a škrty sú nadiktované z Bruselu.

Ako to ľuďom vysvetliť, keď oni predovšetkým cítia, že majú čoraz hlbšie do vrecka? To môže byť ťažké, uznávam. Z tohto hľadiska bude tento rok veľmi dôležité, či sa Írsko a Portugalsko dokážu úspešne vrátiť na finančné trhy a financovať sa samostatne. To bude najlepší dôkaz, že pomôcť im cez euroval malo zmysel a oni dokážu svoje pôžičky splatiť, a to aj s úrokmi. Potom sa hádam začne meniť aj negatívna verejná mienka voči tejto pomoci.

Fínsko však najmenej verilo týmto krajinám, že splatia svoje pôžičky, keďže ste im ako jediní požičali iba pod podmienkou záruky, takzvaného kolaterálu, nie? Tam išlo ešte o pôžičky z dočasného eurovalu, kde členské štáty nemali status prvotného veriteľa, takže keby bol vývoj predsa len negatívny, nemali sme záruku, že by sme svoje peniaze dostali späť. V prípade trvalého eurovalu je to už inak a táto obava je vyriešená.

Prečo ste na konferencii Tatra Summit Centra pre európske záležitosti povedali, že nie je správne pomáhať krajinám pred krachom, a ako príklad ste uvádzali USA, kde si štáty riešia svoje fiškálne problémy samostatne?Mal som na mysli krajiny, ktoré nemajú udržateľný dlh a nie sú ochotné prijať žiadne reformy na ozdravenie. Stále hovorím, že má zmysel poskytovať iba finančné pôžičky, ktoré krajine poskytnú potrebnú likviditu na preklenovacie obdobie, kým sa nezreformuje a nevráti späť na trhy. Nemá zmysel liať do nej peniaze ako do čiernej diery. Pravidlá trvalého eurovalu to presne stanovujú - krajina, ktorá získa pomoc, musí mať udržateľný dlh, ktorý dokáže splatiť.

Fínsko je pomerne bohatá krajina. Ako by ste však reagovali, keby ste žili na Slovensku ako v najchudobnejšej krajine eurozóny a mali pomáhať oveľa bohatším Španielom a Portugalcom? Vo Fínsku sa viedla podobná debata. Netýkala sa však bohatstva krajiny, ale skutočnosti, že my nemáme silný finančný sektor a naše banky neboli nijako angažované na juhu Európy, takže prípadný pád Grécka či Španielska by sa ich nedotkol. Napriek tomu sme sa rozhodli zapojiť do eurovalu, pretože stabilita eurozóny je naším životným záujmom. Fínsko aj Slovensko sú malé a extrémne otvorené ekonomiky, veľmi závislé od exportu do zvyšku eurozóny.

Takže ak niekomu z tohto klubu pomáhame, robíme to pre vlastné dobro. Je veľmi krátkozraké namýšľať si, že Fínsko alebo Slovensko môžu fungovať ako ostrovy, ktorých sa problémy vo zvyšku Európy netýkajú. Za pár posledných rokov sme aj vďaka systému pôžičiek z eurovalu dosiahli stabilitu, ktorá je prospech všetkých.

Švédsky minister zahraničných vecí Carl Bildt nám nedávno v rozhovore priznal, že by bol rád, keby jeho krajina mala euro, lebo Švédov v porovnaní s Fínskom zasiahla kríza viac. Je to tak? Je fakt, že pred krízou sa Fínsku darilo oveľa lepšie ako Švédsku s jeho korunou a stále máme nižšiu mieru nezamestnanosti. Ale nie som si istý, že to môžeme pripísať iba vplyvu eura. Počas krízy sme zasa mali väčší ekonomický prepad ako naši švédski priatelia, ale nedá sa ani povedať, že na vine je výhradne euro. Fínska ekonomika je najviac ovplyvnená spoločnosťou Nokia, ktorá v najlepších časoch produkovala päť až desať percent fínskeho HDP.

Problémy prišli s nástupom iPhonu, keď Nokia začala výrazne strácať svoju pozíciu na trhu mobilných telefónov a utrpela veľké straty. Takže, ak to mám zhrnúť, euro rozhodne pomohlo Fínsku najmä tým, že poskytlo menovú stabilitu, čo firmy oceňujú. Našou ekonomikou však najviac zamávala Nokia.


  • Plus 7 dní
    Článok bol spracovaný a publikovaný redakciou Plus7 dní. Svoje pripomienky, návrhy a tipy môžete adresovať priamo na adresu [email protected].
VIDEO Plus 7 Dní