Holubičí národ? Ani omylom. Slovania boli preslávení otrokári

Naši predkovia podnikali lúpežné výpravy na otrokov a obchod s otrokmi ich preslávil v celom vtedajšom svete. Určujúcim bol zisk, ľudská dôstojnosť šla bokom.

Veda a zdravie

Medzi naše mýty patrí, že sa vykresľujeme ako obete iných národov a našou vlastnosťou je pohostinná a holubičia povaha. V rozpore s tým je prax, ktorú kedysi prevádzkovali naši dávni predkovia.

S istým zveličením možno povedať, že Veľká Morava bola „veľká“ aj preto, že tu vo veľkom prekvital obchod s ľudským tovarom. A naše meno dalo názov otrokom v mnohých jazykoch sveta.

Zvláštny tovar

„Čo mohla ponúknuť stredná Európa arabskému svetu? V skutočnosti nebol tento región žiadnym dôležitejším obchodným partnerom pre náročných odberateľov. Stred Európy nemal drahé kožušiny, aké poskytovali tajgy severu, nenachádzal sa tu jantár, nevyrábali sa tu drahocenné meče ako vo Franskej ríši. Mohol ponúknuť včelí vosk, chov koní...

To všetko však mohlo sotva prilákať veľký obchod pre náročné arabské trhy. To, čo priviedlo kupcov, bol zvláštny tovar - zotročení ľudia, pretože tých tu ‚vyrábali‘ v obrovskom množstve.“

Tieto fakty k téme otrokárstva u Slovanov uviedol pred niekoľkými rokmi významný český historik Dušan Třeštík. Doložil: „Na tomto špinavom obchode s nešťastnými ľuďmi stáli napokon všetky štáty strednej Európy a bol to obchod s otrokmi, ktorý bol hybnou silou procesu jej vytvárania.“

To, že naši predkovia boli otrokármi so všetkým, čo k tomu patrí, potvrdil aj historik Slovenskej akadémie vied Ján Steinhübel, ktorý sa špecializuje na dané obdobie.

„Vo včasnom stredoveku bolo otroctvo známe v celom svete, nielen u Slovanov. Otroci boli bežní aj na Veľkej Morave. Spomínajú sa v zákonníku, ktorý vznikol na Veľkej Morave pod názvom Zakon sudnyj ljudem, i v Živote Konštantína a v Živote Metoda.“

Trh

Podstatné bolo miesto, kde celý biznis prebiehal. Trh s ľuďmi sa v dobových správach nazýva Trh Moravanov a nachádzal sa na sídelnom hrade Mojmírovcov. „S otrokmi ako s tovarom sa obchodovalo predovšetkým na významných trhoch,“ vysvetľuje Ján Steinhübel.

Moravania mali podľa neho takýto trh priamo vo Svätoplukovom kniežacom sídle na Morave, ktoré bolo najpravdepodobnejšie v dnešných Mikulčiciach. Trh trval tri dni a opakoval sa každý mesiac. „Práve tam, v blízkosti Svätoplukovho kniežacieho paláca a pod jeho dohľadom, predali do otroctva v roku 886 Metodových žiakov.“

Ako podotýka Ján Steinhübel, Svätopluka a jeho sídlo spomína aj arabská správa v podaní perzského učenca Ibn Rustu. Správa sa pritom venuje východným Slovanom, opisuje ich krajinu, zvyky a život. Čím si teda veľkomoravský knieža vyslúžil takúto pozornosť?

„Kupci, ktorí putovali za obchodom po veľkej ceste z Ďalekého východu do Európy, navštevovali nielen kyjevský trh, ale aj trh vo Svätoplukovom sídle a kupovali tam otrokov,“ dôvodí historik. Trh bol totiž skutočným lákadlom Veľkej Moravy a moslimskí i židovskí obchodníci ďalej posúvali ľudský tovar, nakúpený od Moravanov.

Kšefty prinášali zisk každému v reťazi otrokárov - od slovanských vodcov po kupcov -, keďže na cieľových destináciách sa cena otroka ešte niekoľkonásobne zvýšila. Desaťtisíce otrokov putovali na trhy v Stredomorí, často do Benátok, potom končili na Blízkom východe, v severnej Afrike či Andalúzii. Ich osudy dosiaľ zostávajú úlohou pre bádateľov.

Ubozii a ništii

Keď v roku 885 zomrel arcibiskup Metod, podľa správy sa s ním prišli rozlúčiť „malí i veľkí, bohatí i chudobní, slobodní i otroci“. Ján Steinhübel pripomína, že tieto slová vystihujú polarizáciu veľkomoravskej spoločnosti.

„Slobodní Moravania hlasovali na sneme a slúžili vo vojsku, bohatí mali majetok, usadlosť, stáda koní a dobytka. Protipólom boli chudobní, spomínaní ako ubozii a ništii. Otroci a otrokyne sa spomínajú v dobových dokumentoch ako rabi, raby či rabynję a ich povinnosťou bola rabota.“

Týmto výrazom dobre rozumieme aj dnes. Otrokom sa stal zajatec, ale napríklad aj slobodný muž, ak sa zaľúbil a oženil s otrokyňou. Otroci si neboli rovnocenní ani medzi sebou navzájom. Slovania predávali ženu otrokyňu až za štvornásobne vyššiu cenu než muža otroka. Veľkú cenu mali malí chlapci, pretože tých mohli „spracovať“, čo značilo vykastrovať a získať tak eunuchov.

Na druhej strane, otrok mohol mať šťastie. Sú doložené prípady, keď sa stal úradníkom, vychovávateľom či obchodníkom, ba disponoval značným majetkom, hoci napriek tomu zostával bezprávny.

Podobne ako antická spoločnosť označovala otroka za „hovoriaci nástroj“, ani u Slovanov nebol plnohodnotná bytosť. Za jeho zabitie nehrozil hrdelný trest. Naopak, otrokov v prostredí pohanských Slovanov zavše rituálne usmrtili spoločne s pánom - tejto „pocte“ sa tešili najmä otrokyne.

Dokazujú to vykopávky spoločných hrobov, no ceremóniu opisuje aj arabský diplomat Ahmed ibn Fadlán, ktorý ju u Slovanov videl na vlastné oči.

„Nebožtík so zbraňou a s rozličnými cennými vecami sedel vo veľkom člne, kde boli aj kone, býk, kohút a sliepka a jedna z otrokýň. Zabili ju a potom podpálili veľkú vatru pod člnom. Neprešla ani hodina a čln, drevo, nebožtík i dievča sa premenili na popol. Potom na miesto, kde stál čln, navŕšili zeminu, do stredu postavili veľké drevo, na ktoré napísali meno ruského kniežaťa, a odišli,“ približuje.

Špinavý obchod

Ján Steinhübel upozorňuje, že hoci obchod s otrokmi bol vždy rýchly zdroj vysokého zisku, jeho význam na Veľkej Morave by nepreceňoval. Prísnejší pohľad má Dušan Třeštík. Otrokárstvo podľa neho stálo nepriamo pri rozkvete aj páde prvých slovanských útvarov vrátane Veľkej Moravy. „Domáci materiál“ sa totiž rýchlo minul a bolo sa treba poobzerať inde.

Pre kšeft bol najdôležitejší prísun nových obetí. A na to bolo treba vojny, ktoré zabezpečili ľudskú korisť. Z ulovených a predaných ľudí vydržiavali slovanské kniežatá svoje bojové družiny, ich výzbroj, kone, žold a celé zaopatrenie, aby mohli vyrážať po novú korisť. Znalci vyrátali, že ohromná suma, ktorú každoročne zhltla táto armáda, sa takmer presne rovnala ročnému zisku z otrokárstva.

To bol skutočný zmysel „statočných“ slovanských vojsk, ktorým velili muži, ako napríklad Svätopluk. V skutočnosti išlo o lúpežné výpravy. Navyše Slovania bez škrupúľ lovili medzi inými Slovanmi, ba zotročovali najmä ich. Svätopluk nebojoval proti silnejším Frankom, ale nerušene prepadával a podroboval si všetkých slabších slovanských susedov.

„Podobne ako Česi, ani Moravania nemali nič zaujímavejšie v ponuke pre Benátčanov a Židov ako otrokov,“ uvádza v štúdii o veľkomoravských otrokoch archeológ Luděk Galuška. „Nepochybne najväčší počet otrokov sa regrutoval z vojnových zajatcov.

Tieto vojny museli nevyhnutne viesť expanzionisticky a na cudzom území. A také boli za vlády Svätopluka po roku 874. Dovtedy nad útočnými aktivitami prevažovala obrana sprevádzaná príležitostnými výpadmi.“

Dušan Třeštík píše: „Boli to peniaze pochádzajúce predovšetkým zo špinavého obchodu s ľuďmi, ktorý naštartoval mechanizmus vzniku stredoeurópskych štátov, končiaci sa však vždy a všade nevyhnutne v ťažkej kríze. S určitou sumou sa vybuduje armáda, no keďže je ťažké naďalej ju udržiavať, vrhne sa do výbojov, aby sa živila sama z koristi.

Tento mechanizmus sa potom roztáča čoraz rýchlejšie, čoraz viac koristi značí stále ďalšiu expanziu... Výsledkom je veľká ‚ríša‘, nestabilná, len voľne súdržný útvar, ktorý nemal žiadne meno.

Nič z toho by nebolo možné bez obrovského trhu a predovšetkým bez tovaru, ktorý celý tento mechanizmus živil - bez mužov a žien, ktorých bojovníci lovili ako zver niekde na Odre a na rovinách Haliče.“ Ján Steinhübel dopĺňa: „Podobne Svätoplukove útoky do Panónie v rokoch 883 - 884, kde všetko ‚sťa vlčou tlamou pohltil‘, boli v neposlednom rade výdatným záťahom na nových otrokov.“

Aj Svätoplukova ríša sa nafukovala ako bublina, ktorá raz musela prasknúť. To sa zásadne líši od ilúzie, ktorú dnes oslavujú naši politici pod bronzovou sochou Svätopluka na Bratislavskom hrade.

Třeštík výstižne dodáva: „To, že sa to raz, za jednými horami a za jednou riekou, musí zastaviť, je nevyhnutné a musí prísť ťažká štrukturálna kríza celého systému. Nie je už kde brať, oligarchovia sa búria, štát stojí na pokraji rozpadu.“

V budúcnosti si už museli štáty založiť existenciu na produkte vlastných rúk a umu, nie na zlodejstve. Podobnosť medzi dávnou minulosťou a dneškom je čisto náhodná.

Bežné

Otrokárstvo nezaniklo ani po rozpade Veľkej Moravy a píše o ňom aj ďalší vzdelanec Ibrahim ibn Jakub, ktorý v desiatom storočí navštívil Prahu - do medzinárodných dejín tak vstúpila ako metropola s trhom otrokov. Atraktívny biznis pokračoval v přemyslovských Čechách, fungoval aj po zavedení kresťanstva a ešte v jedenástom storočí ho zaznamenáva kronikár Kosmas.

Podľa neho všetkým tým, ktorí neprispôsobili svoje manželstvo kresťanským zásadám, hrozilo „odoslanie do Uhorska“. Profesor Jiří Sláma z Karlovej univerzity to vysvetľuje: „V tomto nariadení sa o otroctve síce priamo nehovorí, o skutočnom osude týchto ľudí však netreba pochybovať. Uhorsko bolo totiž dôležitou prestupnou krajinou, kadiaľ sa otroci dostávali na orientálne trhy.“

Fakt, že otroka vnímali ako bežnú vec, ilustruje historka z Kristiánovej legendy. Keď český knieža, budúci svätý Václav, zistil, že pri pravidelnom veľkonočnom krste je akosi málo chlapcov, nakázal ísť na trh a nakúpiť detských otrokov. Tí potom doplnili náboženskú ceremóniu.

Problém s otrokárstvom nemala ani cirkev. Prekážalo jej len, ak sa kresťanskí otroci predávali „neveriacim“. Stačilo, aby otroci putovali do kresťanských rúk, respektíve aby boli - aspoň formálne - pohania. Napokon, z predaja otrokov sa financovali aj cirkevné aktivity a cirkevným inštitúciám dokonca pripadal desiatok z obchodu s otrokmi.

Na druhej strane, kým cirkevná vrchnosť profitovala z otrokárstva tak ako veľmoži, nejeden misionár sa snažil vykupovať otrokov zo zajatia. Napríklad Konštantín si podľa legendy vyprosil u Pribinovho syna kniežaťa Koceľa až deväťsto otrokov a prepustil ich.

Doba železná?

Memento z dávnej minulosti búra romantické mýty, ktorými vykrášlili naši národovci v devätnástom storočí slovanských vodcov. Proti idealizovanému obrazu dobrosrdečných Slovanov, obkolesených zlými susedmi, stojí realita, historické dokumenty a archeologické nálezy.

Archeológovia vykopali zo slovanských lokalít nielen nádherné ozdoby, vkusné šperky, dômyselné remeselné výrobky a mnohé umelecké predmety, ale aj putá a okovy pre ľudský tovar. Takým nálezom sa venoval napríklad nemecký profesor medievalistiky Joachim Henning, ktorý sa zameral na slovanské otrokárstvo v ranom stredoveku.

Výskumy ho doviedli k poznaniu, že práve v Karpatskej kotline sa nachádza zvýšený výskyt rôznych železných pút. Niektoré z nich spútavali ruky, ďalšie boli na nohy, pospájané navzájom železnými reťazami, aby zajatí otroci mohli kráčať.

Nechýbajú okovy pre deti, ani masívne, krčné otrocké putá. „Zlatá doba veľkomoravská“ bola v praxi pre tisíce zajatcov dobou železnou.

Veda a zdravie