Je vaše dieťa televízny maniak? Koľko hodín pri obrazovke je akurát?

Pozerali ste cez sviatky Popolušku, Mrázika, Perinbabu, nejaké krimi a veľa televíznej romantiky? Samozrejme, a deti s vami.

Veda a zdravie

Otázkou, či deťom prospieva čas strávený pred obrazovkami, a to nielen televíznou, ale aj pred počítačom či tabletom, sa vedci zaoberajú už dávno. Dojčatá a batoľatá, ktoré fascinovane hľadia na obrazovku s pootvorenými ústami, prežívajú iba mediálnu hypnózu a nič z obrázkov nevnímajú. Ich mozog si s nimi nevie rady. Trochu väčšie deti si poradia po svojom.

„Pristihol som raz skupinku školákov, hrali sa zvláštnu hru,“ hovorí nemecký pedagóg Wolfgang Sassmannhausen. Chlapci sledovali drastické video a súťažili, kto vydrží dlhšie a nepovracia sa. Prvý je srab, vyhrá ten, koho nenapne vôbec. Učiteľ tvrdí, že sledovanie násilností na obrazovke posúva deťom hranice citlivosti.

Najviac dve hodiny

Na čínskej Stredojužnej univerzite uskutočnili výskum, počas ktorého sledovali 125 tisíc detí. Zistili, že tie, ktoré sedeli pred obrazovkou dlho, boli deprimovanejšie než deti, ktoré pozerali menej alebo vôbec. Vedci sa zhodli, že rozumný čas, ktorý by väčšie dieťa malo sledovať pohyblivé obrázky, sú nanajvýš dve hodiny denne. Ukázal sa však aj zaujímavý fakt, že deti, ktoré nesledovali televíziu vôbec, neboli šťastné. Vedci preto odporúčajú, neodstrihávať deti úplne od médií, ale dovoliť im ich sledovať primerane.

Do dovŕšenia dvoch rokov by deti nemali na obrazovku hľadieť vôbec, v tom sa zhodujú všetci vedci na svete. Vieme však, že realita je iná. Profesor Stefan Aufenanger z Institútu pre výchovu a vzdelávanie v Mainzi tvrdí, že jedenapolročný drobec si vôbec nedokáže v hlave usporiadať sled obrázkov a udalostí, ktoré sa na obrazovke odvíjajú.

„Vníma však tón reči a atmosféru, preto by som neodporúčal rodičom, aby v prítomnosti detí sledovali správy o vojne alebo kriminálky plné násilia. Ak so starším dieťaťom sledujete niečo napínavé, nepošlite ho po skončení programu hneď spať. Zahrajte sa s ním uvoľňujúcu hru alebo kreslite, dieťa sa pritom preladí a odventiluje.“

Profesor je presvedčený, že najväčšie zlo je televízor alebo počítač v detskej izbe. Bez kontroly si tam malý človiečik vyberie nevhodný program. Zvlášť malé deti sa potrebujú hrať a viesť pri tom dlhé monológy s hračkami, prípadne postavičkami z vlastnej fantázie. Pri tom objavujú schopnosť slov formulovať myšlienky. Hučiaca televízia túto dôležitú činnosť drobcov potláča. Niektoré americké výskumy hovoria, že „televízne“ deti väčšinou horšie vyslovujú, čítajú, sú samotárskejšie a ťažšie sa začleňujú do kolektívu. A čo je najhoršie, sú lenivé a nechce sa im hýbať.

Pozerajte a rozprávajte sa s deťmi

Skúsenej detskej lekárke Kataríne Špalekovej z Tomášova pri Bratislave prešli cez ambulanciu generácie detí a ich rodičov, môže teda porovnávať. „Dnešné deti majú oveľa menej pohybu, menej sa hrávajú s vrstovníkmi vonku na vzduchu. Majú aj viac úloh ako ich rodičia, myslím si preto, že vysedávať denne hodinu a pol pred hocijakou obrazovkou je maximum. Dôležité je, aby tam s deťmi čo najčastejšie sedeli aj rodičia a komunikovali spolu, vysvetľovali, rozprávali sa, čo vidia. To je pre vývoj detí podstatné.“

Deti by mali sledovať televíziu spolu s dospelými, aby im dej komentovali. Foto: profimedia.sk

Mladá slovenská vedkyňa Natália Kučírková, ktorá sa venuje vplyvu digitálnych technológií na deti, hovorí: „Možno sa vám zdá, že je jedno, či mama číta dieťaťu z tabletu alebo z klasickej rozprávkovej knihy. Dôležité je, aká spojitosť medzi nimi vznikne. Ak je čítanie príliš interaktívne- z tabletu stále niečo bliká, húka, nevytvorí sa taká vrúcna atmosféra, ako sa to podarí pri klasickej knihe,“ myslí si Natália.

Podľa posledných výskumov ešte štvor až päťročné deti veria, že udalosti z kresleného filmu s vymyslenými postavičkami sa niekde naozaj odohrali. Pri sledovaní filmov s hercami sa s nimi malí diváci identifikujú ešte aj v školskom veku. Ale aby sme boli úprimní, koľko dospelých sa dokáže tak vžiť do seriálu o nemocnici, že hercovi, ktorý hrá primára pošlú svoj chorobopis?

Profesor Aufenanger si nerobí veľké ilúzie, podľa neho rodičia nechajú pred obrazovkou aj polročné dieťa, aby mali čas pre seba. Podľa neho je rozumné nechať sledovať rozprávku dvoj až trojročné deti vtedy, keď o ňu sami prejavia záujem a to nanajvýš dvadsať minút. Voľakedy deti začínali kariéru gaučových povaľačov s večerníčkami a tie boli ešte kratšie.

Väčšina rodičov je dosť nedôsledných, ale sú aj výnimky. Niektorí povolia dieťaťu pozerať len istý druh detských programov vymedzený čas. Iní to pri dorastencoch riešia pomocou časového limitu – dajú dieťaťu lístky na sedem dní v týždni, každý znamená polhodinu pozerania. Keď si dieťa sadne pred obrazovku, odovzdá príslušný počet lístkov. V počítači môžete dieťaťu obmedziť čas aj pomocou softvéru. Ak mu na nedeľu neostanú nijaké voľné minúty, ide sa von korčuľovať.

Veda a zdravie