Lovec vírusov je ako Indiana Jones - skrytý nepriateľ naňho číha na každom kroku

Vírusy napádajúce naše telo pripomínajú tie počítačové. „Ich jediným poslaním je vytvárať svoje kópie a šíriť sa ďalej,“ hovorí ich lovec Boris Klempa

Veda a zdravie

Vírusy nie sú vyberavé. Môžu napadnúť rôzne typy buniek aj baktérie. Tie napádajú takzvané bakteriofágy a môžu ich zabíjať, tak ako nás - hovorí Boris Klempa. Mladý muž má naozaj zvláštnu prácu, loví totiž vírusy.

Ako sa loví vírus

Zúčastnil sa na love vírusov napríklad v atraktívnom prostredí Tanzánie, ale, ako hovorí, vírusy sa dajú hľadať aj v našich lesoch - princíp lovenia je rovnaký. „Najprirodzenejší spôsob je hľadať ich priamo v zvieratách, v ktorých sa prirodzene vyskytujú, alebo v takzvaných vektoroch. Vektory sú prenášače ako komáre alebo kliešte.“ Druhým zmysluplným spôsobom je hľadať vírusy priamo v pacientoch, u ktorých spôsobili ochorenie, ktoré vedci nevedia priradiť k žiadnemu existujúcemu vírusu či inému pôvodcovi.

Ako sa to presne robí? Ak hľadáte vonku, najskôr sa rozložia pasce, napríklad na hlodavce, ktoré vírus prenášajú. Materiál sa následne spracúva priamo na mieste. „V myšiach môžu byť vírusy alebo patogény, o ktorých nevieme, čo môžu spôsobovať. Preto prevážať takéto myši je oveľa väčšie riziko, ako spracovať ich na mieste a potom už prevážať len vzorky, orgány v skúmavkách,“ vysvetľuje Klempa.

Odborníci pracujú v špeciálnych oblekoch. „Lepšie je prehnať to s ochranou, ako neskôr ľutovať,“ vysvetľuje Klempa. „V oblekoch je však trochu náročná manipulácia s myšami, ktoré musíme z pasce dostať von. Riešime to pomocou igelitových vriec, do ktorých myši z pasce vysypeme. Potom ich uspíme a odoberieme im orgány, ktoré sa následne analyzujú.“

Ochrancom zvierat sa zrejme v tejto chvíli postavili vlasy dupkom, no, ako vraví Klempa, „bohužiaľ, iným spôsobom to nejde. Ak chceme nové vírusy opísať a nájsť, potrebujeme tkanivá myší, takže pitvy sú nevyhnutná súčasť výskumu“. Dôležitá je kvalita materiálu a s tým súvisí spôsob skladovania. Vedci majú k dispozícii buď suchý ľad, alebo tekutý dusík, ktoré umožnia, aby vzorky ostali aj v tropických horúčavách v požadovanej kvalite pre následné laboratórne spracovanie.

Laboratóriá BSL3 a 4: Miesta s vyšším stupňom ochrany pre prípad havárie. V laboratóriách je podtlak, vzduch sa nasáva dovnútra aj pri otvorení dverí.
Laboratóriá BSL3 a 4: Miesta s vyšším stupňom ochrany pre prípad havárie. V laboratóriách je podtlak, vzduch sa nasáva dovnútra aj pri otvorení dverí.
ARCHÍV B. K.

Problém je v prenose

„Jediným poslaním vírusu je vytvárať kópie seba samého a šíriť sa ďalej. Pripomínajú tie počítačové,“ hovorí RNDr. Boris Klempa z Virologického ústavy Slovenskej akadémie vied. Vírusy nepohrdnú ani rastlinami a zvieratami. Špecifickou skupinou vírusov, ktoré v ostatnom období získavajú viac a viac na význame, sú zoonotické vírusy. Pôvodne sa vyskytujú v prírode, v zvieratách. Problém nastáva, keď sa prenesú na človeka.

„Zvieratám viac-menej nič nespôsobujú, sú s nimi v priateľskom dlhodobom vzťahu, ale v prípade, že sa takýto vírus prenesie na človeka, spôsobí veľmi vážne ochorenie,“ vysvetľuje Klempa. „Veľa nedávnych epidémií, či už ebola, MERS, predtým SARS, vtáčia chrípka, to všetko sú zoonotické vírusy, čiže vírusy, ktoré sa vyskytujú v divej prírode a spôsobujú ochorenia až potom, ako sa ocitnú v kontakte s človekom,“ dodáva.

Pod ochranou

Vedci ďalej pracujú s vírusmi v laboratóriách, ktoré sú prispôsobené typu vírusu podľa nebezpečenstva. V laboratóriu BSL2 sa pracuje s vírusmi, ktoré nie sú pre zdravie človeka až také nebezpečné. „Celá práca prebieha v boxoch, ktoré sú oddelené sklenenou priečkou. Možno sa zdá, že je to nedostatočná ochrana, ale vnútri boxu je taká cirkulácia vzduchu, aby sa nič nedostalo von.“ Vnútri je sterilné prostredie, človek je chránený napriek tomu, že nepotrebuje žiadny ochranný prostriedok.

S vírusmi, ktoré môžu byť smrteľné pre človeka, proti ktorým neexistuje účinná liečba a prenášajú sa vzduchom, sa pracuje v laboratóriách s vyšším stupňom ochrany. „Všetky ochranné prostriedky navyše sú viac-menej pre prípad havárie, pretože za normálnych okolností práca prebieha v takých istých sterilných boxoch, ochranné prostriedky navyše sú akoby pre istotu a teoreticky nie sú nutné,“ približuje Klempa. Typický pre laboratóriá je podtlak, takže aj pri otvorení dverí sa vzduch vždy nasáva dovnútra.

Boris Klempa: V ideálnom svete by sme podľa neho poznali všetky vírusy ešte pred tým, než spôsobia prvú epidémiu. No v skutočnosti je to skôr naopak.
Boris Klempa: V ideálnom svete by sme podľa neho poznali všetky vírusy ešte pred tým, než spôsobia prvú epidémiu. No v skutočnosti je to skôr naopak.
ARCHÍV B. K.

Načo hľadať ďalšie?

V ideálnom svete by sme podľa Klempu poznali všetky vírusy ešte pred tým, než spôsobia prvú epidémiu. No v skutočnosti je to skôr naopak - veľké množstvo vírusov bolo prvýkrát opísaných vtedy, keď prišlo k nejakej väčšej epidémii, a až následne sa stali bežne známymi vírusmi. Taká bola napríklad ebola. Vírus sme spoznali v roku 1976 po tom, čo nezávisle od seba vyvolal dve epidémie - v Sudáne a Zaire, dnešnej Konžskej demokratickej republike.

„Od toho roku sa sporadicky vyskytovali epidémie eboly, prevažne v strednej Afrike s niekoľkými stovkami prípadov, pričom až 90 percent z nich sa môže skončiť smrťou.“ Inak, viete, ako ebola získala svoje meno? Pomenovali ju podľa rieky Ebola. Súčasťou práce virológov nie je len skúmanie v laboratóriu, ale aj dlhé hodiny strávené za počítačom. „Veľká časť práce spočíva v odhaľovaní genetickej informácie a jej následnej počítačovej analýze,“ hovorí Klempa. Nemenej dôležitá je v dnešnom čase prezentácia výsledkov.

„Urobíte najfantastickejší objav, ale keď sa o ňom nikto nedozvie, ako keby ste ho ani neurobili,“ vraví Klempa. Mimochodom, na čo je vlastne toto všetko dobré? Nepoznáme už dosť vírusov? Prečo sa hľadajú ďalšie? „Preto, že sú,“ odpovedá jednoducho virológ Klempa. „Samotné vedomie, že vírusy tam niekde vonku sú, stačí.“ No ako sarkasticky dodáva - škoda, že toto vedomie často nestačí organizáciám, ktoré „lovcov vírusov“ financujú.

Jeden z najnebezpečnejších

„Vírus ebola je považovaný za jeden z najnebezpečnejších vírusov, ktoré poznáme. Čo sa o ňom nevie, je, že ide o klasický zoonotický vírus, čiže vyskytuje sa v divej prírode, na divo žijúcich zvieratách, s veľkou pravdepodobnosťou na veľkých netopieroch kaloňoch,“ objasňuje Klempa. „Zaujímavé tiež je, že veľké primáty ako šimpanzy a gorily trpia na ebolu ako my a úmrtnosť je stopercentná.“ Napriek tomu, že vírus poznáme a naše medicínske možnosti sú lepšie ako pred štyridsiatimi rokmi, najväčšia epidémia eboly v histórii ľudstva prebehla iba nedávno, v rokoch 2014 až 2015.

„Celkovo bolo rozpoznaných takmer 30-tisíc prípadov a 11 323 úmrtí.“ Otrasné? Klempa sa na to pozerá trochu inak. „Zoberte si, že na HIV, chrípku či hepatitídu B zomiera rádovo oveľa väčší počet ľudí, a to každý mesiac.“ No v tomto prípade bolo na ebole hrozivé to, že narušila celú spoločnosť v postihnutých krajinách západnej Afriky. „Dochádzalo k nepokojom, medzinárodnú pomoc spočiatku veľmi negatívne prijímali.“

Ebola: Epidémia v rokoch 2014 až 2015 sa vymkla spod kontroly. Ľudia sa bránili izolácii a prvýkrát v histórii sa vírus dostal mimo Afriky, do Európy či USA, čo vyvolalo celosvetovú hrôzu.
Ebola: Epidémia v rokoch 2014 až 2015 sa vymkla spod kontroly. Ľudia sa bránili izolácii a prvýkrát v histórii sa vírus dostal mimo Afriky, do Európy či USA, čo vyvolalo celosvetovú hrôzu.
ARCHÍV B. K.

Prečo sa epidémia tak rozšírila?

Najčastejšiu otázkou v prípade ostatnej epidémie eboly bolo, prečo sa tak veľmi rozšírila a či vírus zmutoval. „Vírus bol presne ten istý ako predtým, ale vyskytol sa na území, kde predtým nebol. Bola tam veľká hustota obyvateľstva. Krajiny Guinea, Sierra Leone a Libéria, ktoré boli postihnuté najviac, boli po občianskych vojnách, obyvateľstvo bolo premiešané, zvyknuté cestovať hore-dole cez hranice. Taktiež odpor k medzinárodnej pomoci, určité zvyklosti pri pohreboch, starostlivosti o chorých, to všetko spôsobilo, že vírus sa tak intenzívne rozšíril,“ priblížil Klempa.

Ebola sa prenáša priamym kontaktom, a tak sa zdalo, že zabrániť jej šíreniu bude jednoduché. Opak bol pravda - ľudia sa aktívne vyhýbali izolácii, čo je spolu s karanténou tých, ktorí prišli do kontaktu s chorými, jediný spôsob ako s ebolou bojovať, keďže žiadne špeciálne liečivo neexistuje. „Infikovaným ľuďom vieme pomôcť len nepriamou podporou, čiže podávaním tekutín, znižovaním horúčky. V podstate čakáme, či to zvládnu sami, alebo nie,“ vysvetľuje Klempa.

Celosvetová hrôza

Zaujímavým momentom v prípade epidémie eboly bolo, že prvýkrát v histórii sa dostal vírus mimo Afriky a bol schopný rozšíriť sa na ďalšie kontinenty - do Európy aj USA, nie vždy to bolo vedome. „Vo viacerých prípadoch infikovaných ľudí transportovali s cieľom dosiahnuť lepšiu starostlivosť, keďže to boli Európania alebo Američania, ale zároveň sa vírus zaniesol do inej krajiny prostredníctvom nakazeného človeka, ktorý ochorel až priamo vo svojej krajine. To vyvolalo celosvetovú hrôzu,“ dodáva lovec vírusov Boris Klempa.

Veda a zdravie
  • Katarína Oravská

    Ako editorka/redaktorka portálu Plus7dni.sk zodpovedá za tvorbu obsahu pre webovú stránku týždenníka. Vyhľadáva a spracúva vlastné témy, pracuje s foto a video podkladmi, ako aj  s analytickými dátami. Spravuje sociálny profil Plus 7 dní.