Odvážny plán Hawkinga a ruského boháča: Vyšlú sondu ku hviezdam?

Stephen Hawking a ruský miliardár Jurij Milner chcú vyslať sondu k Alfe Centauri.

V čase, keď sa vesmírnym agentúram krátia rozpočty a odborníci len opatrne uvažujú o tom, že na Mesiaci by opäť mohol pristáť človek, vyzerá nápad vyslať do vesmíru medzihviezdnu sondu naozaj bláznivo. Zakladatelia projektu Breakthrough Initiatives to však myslia vážne.

Extrémna vzdialenosť

Pozrime sa na čísla. Stredná vzdialenosť Mesiaca od Zeme je 384-tisíc kilometrov, no k najbližšej hviezde systému Alfa Centauri ktorou je Proxima Centauri, to je 39 900 000 000 000 kilometrov, teda približne 40 biliónov. Hviezdy Alfa Centauri A a B sú ešte ďalej.

Aj preto zostaneme radšej pri osvedčených svetelných rokoch - sú od nás vzdialené 4,35, respektíve 4,22 svetelného roku. Iste, vyslať na Mesiac astronautov, ktorí sa musia - alebo by sa aspoň mali - vrátiť, je niečo iné, než vyslať k vzdialenej hviezde sondu vo veľkosti poštovej známky.

Napriek tomu ide o obrovskú technologickú výzvu a na prvý pohľad môže Hawkingov plán vyzerať bláznivo. Nie je to však celkom tak.

Technológia solárnych plachetníc

Podľa slávneho fyzika by sa na túto cestu dali využiť solárne plachetnice. Ide o technológiu, ktorá je už odskúšaná a ukazuje sa ako veľmi perspektívna. Ako vlastne takéto plachetnice fungujú? Sú vybavené veľkou plochou - plachtou - schopnou odrážať slnečné žiarenie, teda fotóny, ktoré na ňu dopadajú, konkrétnym smerom.

Tlak dopadajúcich fotónov ju urýchľuje a umožňuje jej pohyb, pričom plachta môže mať nastaviteľnú priehľadnosť alebo sklon, čo je dôležité pre jej manévrovateľnosť. Na prvý pohľad to vyzerá jednoducho, ide však o pomerne komplikovanú a háklivú technológiu.

Napríklad je veľký problém obrovskú plachtu na obežnej dráhe rozvinúť tak, aby sa nepoškodila. A o akých rozmeroch hovoríme? Rádovo o stovkách až tisícoch štvorcových metrov. V blízkej budúcnosti by mali mať dokonca plochu niekoľko tisíc až desaťtisíc štvorcových metrov, závisí to od pokroku vo vývoji odrážavých, extrémne ľahkých, ale pevných materiálov.

Ďalší problém je solárnu plachetnicu správne nasmerovať. Jedným z riešení sú napríklad pásy z tekutých kryštálov, votkané do základnej látky. Tie môžu byť priehľadné alebo čierne, čím sa mení schopnosť pohlcovať a odrážať svetlo, a tak môže solárna plachetnica meniť svoj smer.

Nanoplachetnica

Aj vzhľadom na tieto ťažkosti bude plachetnica, ktorá by sa mala vydať na cestu k našim najbližším hviezdnym susedom, fungovať trochu inak. Predovšetkým by mala byť podstatne menšia. Jej plachta by mala mať veľkosť rádovo v desiatkach štvorcových centimetrov a samotná sonda veľkosť približne poštovej známky, nanajvýš pár centimetrov.

To však nebráni tomu, aby sa na ňu nedali umiestniť štyri kamery, navigačný a komunikačný systém a miniatúrna pohonná jednotka. Keďže táto nanoplachetnica bude putovať medzihviezdnym priestorom, ťažko by mohla využívať slnečný vietor. Preto jej plachtu bude poháňať laser s výkonom stoviek gigawattov, namierený na ňu zo Zeme.

A ten by mal dokázať poskytnúť jej extrémnu rýchlosť - až 60-tisíc kilometrov za sekundu, čo je jedna pätina rýchlosti svetla. Sonda by tak mohla hviezdny systém Alfa Centauri dosiahnuť už za niečo viac než 20 rokov.

Dlhá cesta

Principiálne je takýto projekt realizovateľný, je s ním však spojených množstvo ťažkostí - od zostrojenia dostatočne výkonného lasera cez materiál na plachtu až po vybavenie sondy prístrojmi miniaturizovanými na hranici súčasných možností. Potrebný bude náročný a drahý výskum.

Aj preto sa do projektu zapojil ruský miliardár a podporovateľ vedy Jurij Milner, ktorý poskytol úvodný kapitál vo výške sto miliónov dolárov, a podporí ho aj zakladateľ Facebooku Mark Zuckerberg. Na to, či sa skutočne podarí všetky problémy vyriešiť a začať éru medzihviezdnych letov, si určite ešte niekoľko rokov počkáme.

Vianočné tipy na darček