Tragédia raketoplánu Challenger: Od katastrofy uplynulo 30 rokov

Desiaty štart Challengera mal byť reklamou, zmenil sa však na katastrofu. Let mal ukázať, že cesty do vesmíru sú bezpečné a dostupné nielen pre dlhodobo trénovaných astronautov. Napokon bolo všetko inak.

Dvadsiateho ôsmeho januára 1986 ráno naznačovalo počasie na floridskom Myse Canaveral, že bude pekný, hoci studený deň. Noc bola nezvyčajne mrazivá, teplota klesla až na mínus šestnásť stupňov, no pribúdajúce slnečné lúče spôsobili, že keď začali do okolia štartovacej rampy 39B prichádzať prví zvedavci spolu s príslušníkmi rodín posádky, bolo už okolo nuly.

Na brehu Atlantiku sa týčila nosná raketa a na nej raketoplán Challenger. Vyzývateľ bol pripravený na svoju jubilejnú, desiatu misiu. Pripravené boli aj televízne štáby, aby miliónom divákov v priamom prenose sprostredkovali okamih, keď sa do vesmíru prvý raz okrem astronautov vydáva civil.

Tridsaťosemročná matka dvoch detí, učiteľka z New Hampshiru Christa McAuliffová, bola siedmym členom posádky Challengera. Vybrali ju z jedenásťtisíc uchádzačov. Z obežnej dráhy Zeme mala viesť televízne vyučovanie.

Myšlienku podporoval aj vtedajší americký prezident. Ronald Reagan ešte v roku 1984 vyhlásil program Učiteľ vo vesmíre. Chcel ním inšpirovať študentov a učiteľov na väčší záujem o prírodovedné predmety a matematiku a spopularizovať činnosť NASA. Bolo to v súlade s predstavami agentúry, ktorá dlhé roky plánovala svoj vesmírny program priblížiť verejnosti.

Žiaľ, tento takpovediac reklamný let, ktorý mal ukázať, že cesty do vesmíru sú bezpečné a dostupné nielen pre dlhodobo trénovaných astronautov, sa skončil tragicky.

Čítajte viac:

Prvá žena vo vesmíre: Tereškovová si v rakete aj pofňukala. Boleli ju nohy a nejedla

Odklady a varovania

V čase, keď ešte Challenger stále stál na štartovacej rampe Kennedyho vesmírneho strediska, mal byť už späť na Zemi. Let niekoľkokrát z rôznych príčin odložili. Napokon, ani onoho 28. januára nešlo od začiatku všetko podľa plánu. Štart museli pre silnú námrazu a tiež poruchu na jednom z počítačov opäť posunúť. O dve hodiny.

Ešte večer predtým ho niektorí odborníci navrhovali pre mimoriadne studené počasie odložiť úplne. Upozorňovali šéfov NASA, že motory neboli pri takých nízkych teplotách nikdy otestované. Nijaký iný, jasný a jednoznačný dôkaz o prítomnosti nebezpečenstva však nevedeli predložiť, lebo teoreticky neboli prekročené žiadne limity.

Štyridsaťosemročný strojný inžinier Roger Boisjoly z firmy Morton Thiokol, ktorá vyrábala pevné posilňovače pomocných rakiet, už dlhšie upozorňoval na „slabé miesto“, ktorým boli gumové tesniace krúžky. So štartom v mrazivom počasí preto nesúhlasil do poslednej chvíle. Bál sa, že Challenger exploduje.

„Musíme ten let zastaviť!“ opakoval kolegom. Keď sa vrátil večer pred štartom domov z práce a žena sa ho spýtala, čo sa stalo, povedal: „Nič. Chystajú sa zajtra odštartovať a zabiť astronautov. Inak nič.“

Po katastrofe raketoplánu Roger Boisjoly z Morton Thiokolu odišiel, no do smrti v roku 2012 sa z tragédie nevedel spamätať. „Keď som si uvedomil, čo sa stalo, bol som úplne zničený,“ povedal neskôr. „Poznačilo to nielen môj profesionálny, ale aj osobný život.“

Mnohí mu zazlievali jeho výpoveď pred prezidentskou vyšetrovacou komisiou, keď svedčil proti vlastnej firme. Naopak, Americká asociácia pre rozvoj vedy mu v roku 2006 udelila prestížnu Cenu slobody a zodpovednosti. Vyznamenaním vzdali hold jeho poctivosti a čestnosti v mesiacoch predchádzajúcich katastrofe Challengera, ale najmä nasledujúcich po nej.

Čítajte viac:

Úžasné FOTO: NASA slávi 50. výročie vstupu človeka do otvoreného vesmíru

Výbuch na oblohe

Posádka v zložení Francis R. Scobee, Gregory B. Jarvis, Ronald E. McNair, Ellison S. Onizuka, Judith A. Resniková, Michael J. Smith a Christa McAuliffová bola už dávno na palube, keď padol definitívny súhlas so štartom. Do zapálenia motorov vtedy chýbalo dvadsať minút. Odpočítavanie pokračovalo.

O 11.38 miestneho času sa Challenger pomaly odpútal od zeme a naberal rýchlosť. Šesťdesiatštyri sekúnd po štarte dostal veliteľ Challengera z riadiaceho strediska v Houstone pokyn pokračovať na plný výkon. „Príjem,“ odpovedal veliteľ Scobee. „Pokračujeme na plný výkon.“

Všetko bolo ako pri predchádzajúcich dvadsiatich štyroch štartoch raketoplánov. Ľudia v riadiacom stredisku i diváci vonku tlieskali, objímali sa. Radosť trvala len sedemdesiattri sekúnd. Potom všetci zmeraveli. Rovnako milióny divákov pri televíznych obrazovkách.

Potlesk a ovácie vystriedalo zdesenie a výkriky hrôzy. „Čo sa to deje?“ Na belasej oblohe sa raketa nesúca Challenger premenila na ohnivú guľu, z ktorej na všetky strany padali kúsky zanechávajúce za sebou prúdy spalín. Dva pomocné motory ešte chvíľu leteli ďalej, každý samostatne.

„Môj Bože!“ ozývalo sa naokolo. „Nie! Nie!“ Kamery zaznamenali množstvo detailov tragédie. Zdrvených rodičov učiteľky Christy McAuliffovej, plačúce manželky a deti členov posádky… V televízii prehovoril prezident.

„Zvykli sme si na ideu vesmíru, ale asi sme zabudli, že sme iba na začiatku. Viem, že je to ťažké pochopiť, ale bolestné veci, ako je táto, sa niekedy stávajú. Patrí to k chopeniu sa šance a rozširovaniu ľudských obzorov. Budúcnosť nepatrí bojazlivým,“ povedal Ronald Reagan. Členov posádky označil za národných hrdinov.

Pozrite si video:

Čítajte viac:

Houston, máme problém! Ikonická veta posádky Apolla 13 je na predaj

Čo ukázalo vyšetrovanie

Pátracia akcia sa začala okamžite. Zapojilo sa do nej 22 lodí, stovky podmorských plavidiel a desiatky lietadiel. Tri mesiace pátrali po troskách na ploche asi 250-tisíc štvorcových kilometrov. Potopené časti vyhľadávala celá flotila ponoriek. Každý kúsok putoval do špeciálnej budovy, aby bol k dispozícii odborníkom.

Po mesiaci prehľadávania morského dna objavili asi v tridsaťmetrovej hĺbke väčšiu časť kabíny s pozostatkami niekoľkých astronautov. Ukázalo sa, že výbuch ju nezničil. Odtrhla sa od raketoplánu, chvíľu ešte letela hore a napokon sa zrútila rýchlosťou viac ako 300 kilometrov za hodinu do oceánu.

Odborníci sa domnievajú, že keď aj nie všetci, tak niektorí členovia posádky celkom iste žili až do nárazu na hladinu. Dospeli k tomu na základe skúmania osobných dýchacích prístrojov vo vraku. Vo dvoch bolo spotrebovaných 70 až 90 percent kyslíka. Čo však spôsobilo katastrofu?

Keď si experti z vyšetrovacej komisie prehliadali záznamy z desiatok kamier na rampe, všimli si niečo zvláštne. Na kamerách e60 a e63 bolo počas štartu vidno obláčik tmavého dymu unikajúci z boku pravého pomocného motora. Objavil sa viackrát za sebou. Po vzlete sa to síce už neopakovalo, no ani nie o minútu sa na tom istom mieste objavil plameň… Prepálené tesnenie.

Malý kúsok gumy bol hlavnou príčinou tragédie Challengera. To, čo Roger Boisjoly tušil, sa naplnilo. Tesnenie za pár stoviek dolárov zlyhalo. V prezidentskej vyšetrovacej komisii, častejšie nazývanej Rogersova komisia, podľa jej predsedu, bývalého štátneho sekretára Wiliama Rogersa bol aj jeden z najlepších amerických fyzikov 20. storočia, nositeľ Nobelovej ceny Richard Feynman.

Muž, ktorý stál pri zrode prvej atómovej bomby, na televíznych obrazovkách ukázal, prečo tesnenie zlyhalo. Nalial naň pohár ľadovej vody, guma okamžite stratila svoju elasticitu a prestala tesniť.

Plameň horiacej náplne z motora cez ňu prenikol, ako autogén rozrezal hlavnú nádrž rakety a zapálil dva milióny litrov paliva… Okrem konštrukčnej chyby, teda zlyhania tlakového tesnenia, vyšetrovacia komisia označila za príčinu katastrofy aj zlé rozhodnutia a nerealistický letový plán.

Havária Challengera otriasla celým svetom, ale predovšetkým Spojenými štátmi. Raketoplán bol dovtedy symbolom amerického sna a dokonalosti. Predstavoval to naj, čo malo ľudstvo k dispozícii pri dobýjaní vesmíru. NASA po nehode zrušila plánované lety všetkých raketoplánov na dva a pol roka.

Členov posádky pochovali na Arlingtonskom národnom cintoríne, v sekcii 46. Rok po havárii sa na Floride na symbolických 73 sekúnd zastavila každá prevádzka a pred všetkými verejnými budovami vztýčili čierne vlajky.

Vianočné tipy na darček