Uberte, lebo vyhoríte! Vtedy, keď to čakáte najmenej...

Ak nechcete skončiť ako popol, musíte občas zabudnúť na celý svet. Vo vyspelej Európe už dávno pochopili, že pracovníkovi treba vytvoriť také podmienky, aby dlhodobo vydržal na špičkovej úrovni. U nás ho často jednoducho vyžmýkajú a odhodia.

Prišlo to na neho cez dovolenku. Zrazu mal pocit, že sa neudrží na nohách, krútila sa mu hlava, ruky sa mu potili a chrbát mu zalieval chladný znoj, búšilo mu srdce. Infarkt?

Zmocnila sa ho panika. Prečo teraz? Prečo nie vtedy, keď drel ako kôň, vysedával v práci desať hodín denne, často aj cez víkendy? Bol úspešný muž blížiaci sa k štyridsiatke, práca ho bavila, elán mu nikdy nechýbal, výborne zarábal. Len mu nezostával čas na oddych. A zrazu sa zrútil.

Panický atak

„Nič nebýva zrazu,“ hovorí klinický psychológ Martin Miler. „Keď sme začali pátrať v minulosti muža z úvodu tohto článku, veľmi zreteľne sa črtali jednotlivé symptómy. Býval unavený, ale vždy to prekonal, prinútil sa do roboty. Býval chorý, ale prechodil to. Býval nespokojný, ale usiloval sa tomu nevenovať pozornosť.

Ibaže potom to už nešlo. Práca ho doslova znervózňovala, ráno zaspal, čo sa mu nikdy predtým nestalo, zapísal si schôdzku do kalendára, aj tak na ňu zabudol. Donekonečna to takto ísť nemohlo.“

A to, čo sa mu stalo na dovolenke, odborne panický atak, bol vlastne ten lepší prípad. Ten horší variant by bol infarkt. Forma signálu, ktorú už neprehliadne nikto, rovnako ako panický atak. Často si to totiž pletú s infarktom. A prichádza práve vtedy, keď to najmenej čakáme - na dovolenke, v aute cestou z práce, na chalupe. Manažér vyhorel.

Syndróm vyhorenia je v našich podmienkach v podstate novinka, hoci ani vo svete ho nepoznajú dlho, prvý raz ho opísali v roku 1974. „Kto už za socializmu u nás mohol vyhorieť?

Lenže po roku 1989 sa podmienky zmenili, zrazu tu bol tlak na výkon. A ak vo vyspelej Európe či v USA už dávno pochopili, že pracovníkovi treba vytvoriť také podmienky, aby dlhodobo vydržal na špičkovej úrovni, u nás ho často jednoducho vyžmýkajú a odhodia.

Inými slovami, to, čo by mohol manažér v dobrých podmienkach robiť štvrťstoročie, v zlých vydrží sotva desať rokov. Človek oddychovať musí! Napríklad vrcholoví športovci majú presne definované, kedy relaxujú a kedy idú na najvyššie obrátky. Bez rovnováhy to nejde.“

Ide, ale svojou cestou, ktorá má štyri fázy. Nultá - človek sa usiluje pracovať čo najlepšie, robí, ako najlepšie vie, napriek tomu má pocit, že všetkým požiadavkám, ktoré na neho kladú, sa vyhovieť nedá. Prejde do prvej fázy syndrómu, nadobudne pocit, že nič nestíha, jeho práca stráca systém.

V druhej fáze sa k tomu pridruží neuróza, pocit, že stále musí čosi robiť, a keďže nestíha, začína pracovať chaoticky. V poslednej fáze si prestane navrávať, že stále niečo „musí“, povie si „nič nemusím“, rozčuľujú ho ľudia v jeho okolí, po nadšení nezostane ani stopa, nahradí ho únava, vyčerpanie a pocit celkového sklamania.

Došli mu baterky

Ak ste stretli ťažkého cynika, možno to bol človek v poslednej fáze syndrómu. Zapol obranné mechanizmy a svojou dokonalou odpornosťou odháňa od seba iných. Vymedzuje si teritórium. Pracuje síce ďalej, ale je čoraz neznesiteľnejší. Samozrejme, niektorí sú takí od prírody, ale ak ste poznali milého tvora a zrazu máte pred sebou odľuda, je zle.

Iná možnosť? Zahĺbi sa do seba, prepadne depresiám, začína sa sebaobviňovanie a sebapodceňovanie. Tešiť sa, že jedného dňa naň príde panický atak, môže byť márne - nemusí sa stať vôbec nič, frflajúc žije ďalej. Aj keď mu došli baterky, prepne na náhradné zdroje a ničí život sebe i ľuďom okolo seba.

Štyridsaťročná žena sa nikdy nevydala. Rodinu jej nahradila kariéra a získavala jednu pochvalu za druhou. Dlhoročná výborná, úspešná pracovníčka, manažérka. Súkromný život? Žiaden. Spôsob oddychu? Nijaký. Existovalo iba to, čo bolo napísané v diári.

„Nemám nič na robote, rada to urobím aj doma,“ boli jej obľúbené slová. Po pätnástich rokoch však začala mať zlý pocit, keď nerobila nič. Pocit viny. Prehlboval sa, upadala do depresie, až sa jedného dňa ráno vôbec nedokázala postaviť z postele. Nechcelo sa jej nič, ani umyť, ani najesť, tobôž odísť do práce. Bola úplne mimo. Vyhorela.

„Keď začala chodiť na terapiu, museli sme sa dohovoriť, že si bude do diára písať aj slovo oddych. Musela si ho naplánovať. A bolo úplne fuk, aký si vyberie. Či pasívny, že sa bude len pozerať do stropu, či pôjde na prechádzku, alebo sa stretne s priateľmi. Človek najlepšie vie, na čo má práve chuť.“

Frustrovaný hypersexuál

Aj ona, aj manažér sa zo svojej diagnózy nakoniec dostali. Ona si poctivo zapisovala oddych do diára, on sa vedome rozhodol, že sa bude práci venovať menej. Ibaže to v oboch prípadoch trvalo takmer pol roka. A vlastne mali iba „zetkovú diagnózu“. Čiže okrajovú. Keby sa však dostali do rúk psychiatra, zrejme by im stanovil inú závažnú diagnózu, depresiu.

Psychoterapeut by sa pokúšal nadviazať s nimi dialóg a presvedčiť ich, od psychiatra by pravdepodobne odišli s receptom na antidepresíva.

„Syndróm vyhorenia má s depresiou mnoho spoločného, veľký rozdiel medzi tým nie je. Antidepresíva však v tomto prípade umožnia človeku pracovať ďalej a nezastavia samotný proces. Preto psychiatri a psychológovia zvyknú pri tomto ochorení spolupracovať,“ dodáva Martin Miler.

Takže, liečba ako v amerických filmoch - debaty na pohovke? „Kiežby to bolo také jednoduché, že by sme si vystačili s takou psychoanalýzou! Hotové riešenie nejestvuje, treba ho nájsť a psychoterapeut je len sprievodca pri hľadaní tohto riešenia. Najlepšie riešenie je to, na ktoré príde človek sám.“

Výhodou v tomto ohľade je, že syndróm vyhorenia najčastejšie postihuje ľudí s tvorivou prácou alebo tých, ktorí pracujú s ľuďmi a sú vlastne stále vystavení stresu - zdravotníkov, učiteľov, psychológov, novinárov, manažérov. To však neznamená, že vyhorieť nemôže povedzme žena v domácnosti.

Nevýhoda je, že neraz sa to spojí aj so závislosťou, ak sa rozhodnete, že žiadnu radu nepotrebujete. Pomohol pohárik alkoholu? Alebo trocha adrenalínu pri milostnom dobrodružstve?

„Hoci syndróm vyhorenia zvyčajne sprevádza pokles sexuálnej energie, niekedy to môže byť aj naopak, z človeka sa stane hypersexuál. Lenže ani množstvo partnerov nezaručuje uvoľňujúci rozmer, čo len ďalej zvyšuje frustráciu.“

Vyhorené sliepky

Pred dvesto rokmi by sa psychoterapeut zrejme neuživil. Rodiny žili spolu, robili na poli alebo v dielni, rodičia boli s deťmi a nikto nikam neodchádzal. Zrazu začal odchádzať do práce otec, potom ľudstvo vymyslelo žiarovku a už sa dalo robiť aj potme... Dostali sme sa tam, kde sliepky - svietime im, aby znášali viac vajec. „Aj sliepky sú potom vyhorené,“ hovorí Martin Miler.

Človek znesie viac, väčšina ľudí so syndrómom má tridsať až päťdesiat rokov. Chvíľu trvá, kým sa k nemu prepracujú. Ak sa mu chcete vyhnúť, myslite na to, že treba aj oddychovať. Tak, aby sa vám vyčistila hlava.

Beh? Kedysi ľudia bežali za niečím alebo pred niekým a museli sa na to sústrediť. Aj keď dnes bežia pre radosť, mozog sa vypne. Golf? Ak má loptička letieť tam, kde to hráč chce, musí sa sústrediť na to, čo práve robí. Plávanie? Pri kraule má človek čo robiť s pľúcami, nieto aby ešte myslel! Adrenalínové športy? Zabudnete na celý svet. A o to ide!

Päť rokov - dvadsaťpäť kilogramov

Alena K. prešla peklom duševnej choroby, keď mala tridsať rokov. Vtedy jej psychóza prepukla naplno. V nemocnici strávila mesiace liečbou tými najtvrdšími metódami vrátane elektrošokov i silnej farmakoterapie, ktoré jej však priniesli úľavu. Zbavila sa súžení, ktoré ju trápili od detstva.

„Bola som vďačná tým, ktorí ma postavili na nohy, a cítila som akýsi dlh, ten som chcela splatiť - rozhodla som sa, že sa popri invalidnom dôchodku budem venovať ľuďom s duševnými poruchami,“ hovorí.

V tom čase existovalo pri Lige za duševné zdravie Združenie pacientov Viktória a tam sa začala angažovať. Organizovala prednášky o zdravom spôsobe života a prevencii chorôb. V týchto aktivitách našla nový zmysel existencie.

Liečbu schizofrénie rozlúskla, ale nadovšetko napĺňajúca dobrovoľnícka práca ju napokon doviedla do novej psychickej choroby, na pokraj duševných síl i fyzického zdravia.

Stres a nadváha: Zmena nastala, keď sa rozhodla z toho vytvoriť oficiálne občianske združenie, lebo si to vyžadovali okolnosti. Spočiatku bolo jej veľké nadšenie korunované úspechmi, našli sa výborní spolupracovníci, poradcovia aj sponzori. No k práci s ľuďmi sa pridal ďalší element - administratíva.

„Nepoznala som pracovný čas. Za počítačom som pracovala doma vrátane víkendov, kanceláriu sme nemali.“ Ale zo svojich idealistických pohnútok sa do toho zahryzla tak, že ona sama i časť rodinných povinností išli bokom.

Napokon si uvedomila, že už neorganizuje prednášky, ktoré ju tak bavili, ale za počítačom si donekonečna vymieňa skúsenosti s inými organizáciami. Päť rokov dobrovoľníckej práce sa napokon prejavilo dvadsiatimi piatimi kilogramami nadváhy. „Klasicky som zajedala stres.“

Sebazničujúce stavy: Vyhorenie prišlo už po dva a pol roku. „Počítač som nechcela ani vidieť, nieto ešte zapnúť. Členovia združenia mi začali pripadať ako pasívni prijímatelia pomoci a zábavy. Niekedy som k nim cítila doslova nevraživosť.“

S úsmevom si spomína na príbeh vyhorenej veštkyne, ktorý čítala na internete. Doslova ju pohltili sťažnosti a frustrácie jej klientov - a Alena K. zažila niečo podobné. Na stretnutia chodilo čoraz menej ľudí, až napokon ostal iba jeden, ktorý svojimi problémami odradil ostatných. Ostal iba on a šéfka združenia ako jeho osobný psychoterapeut.

„Kde nie je záujem, tam nie je ani sila,“ uvedomuje si teraz. „Cítila som sa ako škrečok bežiaci v kolese, ktoré nedokážem prudko zastaviť. Cítila som zodpovednosť začaté veci dokončiť, bola silnejšia ako potreba komfortu, čo plodí sebazničujúce stavy,“ opisuje.

Potom sa raz objavilo obyčajné prechladnutie, s ktorým si telo nedokázalo poradiť. Nevedela dýchať, odpadávala. „Prečo to muselo zájsť až tak ďaleko? Až tak, že som nielen obrazne, ale i fakticky prestávala dýchať?“ pýta sa. Ale keď jej psychiater oznámil, že vyhorela, brala vážne aj túto chorobu.

„Rok som oddychovala, športovala a naberala sily. Potom som sa do roly predsedníčky vrátila, ale už som viac dbala na seba, na to, čo ma teší, lebo iba tak môžem byť prínosom pre iných. Vydržala som ešte dva a pol roka a už sa to nezopakovalo.“

Vianočné tipy na darček