Umelé zásahy do atmosféry môžu Zem zachrániť. Alebo aj zničiť

Svet sa rúti do záhuby. Pomôže geoinžinierstvo hrozbu odvrátiť alebo k nej prispeje? Pokusy o jeho uvedenie do praxe sa zatiaľ stretávajú s nevôľou, či dokonca s pohoršením.

Veda a zdravie

Exaktne potvrdené. Globálne otepľovanie nie je žiadny výmysel meteorológov ani strašenie klimatológov. Je to nespochybniteľný fakt. Vlaňajší rok bol dokonca najteplejší, odkedy sa začala merať teplota na našej planéte, teda od roku 1880.

Potvrdili to nedávno tri nesporne dôveryhodné inštitúcie - americký Národný úrad pre letectvo a kozmonautiku (NASA), americký Národný úrad pre atmosféru a oceán (NOAA) a Svetová meteorologická organizácia (WMO). NASA na dôkaz vyhotovila časozberné video, na ktorom vidno, ako sa Zem v priebehu rokov zohrieva.

Vizualizácia zachytáva, ako veľmi sa za posledných stotridsaťštyri rokov zmenila globálna klíma. Nič dobré pre ľudstvo. Najmä do budúcnosti. Mnohí vedci varujú, že naša planéta sa výrazne zmení. To, čo bolo doposiaľ len témou sci-fi románov a katastrofických filmov, sa stáva realitou. Svet sa rúti do záhuby.

Katastrof pribudne

Negatívne dôsledky, ktoré prinášajú klimatické zmeny, pociťujeme už dnes. Podľa odborníkov je otepľovanie atmosféry príčinou čoraz rozsiahlejších záplav, čoraz silnejších búrok, tornád a hurikánov a zároveň veľkých teplotných výkyvov, nebývalého sucha a obrovských požiarov. Pritom tieto úkazy budú nielen čoraz častejšie a ničivejšie, ale budú postihovať čoraz viac krajín sveta.

Jedným z faktorov ovplyvňujúcich silu hurikánov je teplota morí. Platí, že čím teplejšia voda, tým viac „paliva“ pre hurikán. Doterajšie pozorovania dokazujú, že hurikány štvrtej a piatej kategórie sa od roku 1980 vyskytujú nielen častejšie, ale sú aj silnejšie a trvajú dlhšie než kedysi.

Meteorológovia sú presvedčení, že ďalšie zvýšenie teploty morskej vody o tri až štyri stupne, ako to vyplýva z atmosférických modelov, môže spôsobiť nárast ničivého potenciálu hurikánov až o päťdesiat percent a vyvolávať pravidelné búrky, v ktorých rýchlosť vetra dosiahne až 350 kilometrov za hodinu.

Smäd aj potopa?

Vážnym nebezpečenstvom môže byť v krátkej budúcnosti celosvetovo pozorovaný rýchly úbytok ľadovcov. Kontinentálnych i vysokohorských. Predstavujú totiž najväčšie zásobárne sladkej vody, ktorej je už teraz na mnohých miestach planéty nedostatok. Na svete nemá prístup k pitnej vode asi osemsto miliónov ľudí.

Podľa UNICEF na následok hnačkových ochorení spojených s nedostatkom pitnej vody a primeranej hygieny zomrie každý deň tisícštyristo detí mladších ako päť rokov. Rýchle topenie ľadovcov má aj ďalšiu temnú stránku. Je ňou stúpajúca hladina morí a oceánov.

Voda časom pochová mnohé nízkopoložené ostrovy a riadne ukrojí z pevninskej časti jednotlivých kontinentov. Bude to znamenať migráciu desiatok miliónov ľudí.

Štúdia britských a amerických vedcov stará niekoľko rokov konštatuje, že takmer dve tretiny najväčších metropol s viac ako päť miliónmi obyvateľov je v oblastiach ohrozených stúpajúcou morskou hladinou. V pobrežných zónach s nadmorskou výškou do desať metrov žije desať percent populácie.

Medzi stoosemdesiatimi štátmi, ktorých sa nebezpečenstvo týka, sú aj USA, Rusko, Čína, India, Veľká Británia a Japonsko. Stúpajúce oceány by mohli pochovať také mestá ako Tokio, New York, Bombaj, Šanghaj, Kalkata alebo Jakarta.

Spomínaná štúdia tiež upozorňuje, že pobrežné pásmo s nadmorskou výškou do desať metrov v Egypte obýva 38 percent populácie, v Bangladéši 46 percent populácie a v ďalších dvadsaťjeden štátoch je to dokonca viac ako polovica obyvateľstva.

V Guyane a vo Vietname 55 percent, v Holandsku 74 percent, v Suriname 76 percent a na Bahamách až 88 percent. Nielen ľudia: Klimatické zmeny sa nedotknú len ľudí. Ovplyvnia tiež flóru a faunu na celom svete.

Migrovať za lepšími životnými podmienkami začnú, vlastne už začali, aj mnohé živočíchy. Teplejšie podnebie urýchľuje vývoj a zvyšuje výskyt komárov, múch a kliešťov, teda ektoparazitov prenášajúcich rôzne choroby, ktoré začínajú prenikať aj do oblastí, kde sa doteraz nevyskytovali.

Zoológ Daniel Brooks z univerzity v Nebraske upozorňuje, že ľudia sa prostredníctvom zvierat, pôdy a úrody neubránia kontaktu s novými patogénmi, a varuje, že svet na túto zmenu nie je pripravený. Vyše sto rokov si vedci mysleli, že parazity nie sú schopné tak rýchlo prechádzať z jedného druhu na iný, pretože sa komplikovane vyvíjajú prostredníctvom hostiteľov.

Podľa dávnejších teórií musí nastať správna mutácia, aby sa tak stalo, preto boli zmeny skôr zriedkavé. Teraz sa však ukazuje, že skoky nastávajú oveľa rýchlejšie. Dokonca aj patogény, ktoré sú inak prispôsobené len určitým hostiteľom, sú teraz schopné rýchlejšie sa adaptovať na iného. Ebola alebo západonílsky vírus sa vplyvom klimatických zmien môžu dostať rýchlejšie do ďalekých oblastí.

Profesor Brooks sa vo svojom výskume zameriava predovšetkým na oblasť trópov, zatiaľ čo jeho kolega Eric Hoberg pracuje v arktickej zóne. A každý z nich pozoroval príchod nových druhov, ktoré v tejto oblasti predtým nežili, ako aj odchody druhov z pôvodnej sféry výskytu.

Nádej menom geoinžinierstvo

Jednou zo šancí, ako zvrátiť nepriaznivý vývoj a zvládnuť súčasné klimatické zmeny, by mohlo byť geoinžinierstvo. O čo ide? „Je to technické označenie pre cielené a umelé zásahy v zemskej atmosfére alebo na zemskom povrchu, napríklad v biosfére pevnín či oceánov, ktoré by podľa mnohých, dokonca aj niektorých klimatológov mohli efektívne spomaliť nárast globálnej teploty vzduchu na znesiteľnejšie tempo,“ hovorí Jozef Pecho, vedecký pracovník oddelenia klimatológie Ústavu fyziky atmosféry Akadémie vied ČR.

Nie je to tak dávno, čo sa podobné praktiky spájali len s vedeckou fantastikou. V posledných rokoch sú však už realitou. Pokusy s niektorými technikami na ovládnutie počasia sa robili napríklad v rokoch 2009 a 2010, aj keď priniesli len veľmi obmedzené výsledky. Mnohí vedci však aj to považujú za príliš veľký hazard.

Problém podľa odborníkov je, že dnes síce dokážeme takéto zásahy vykonať, no nevieme celkom dokonale pochopiť, aké vedľajšie dôsledky by mohli priniesť. Myslí si to aj Jozef Pecho.

„Či už ide o ‚zatemnenie‘ oblohy prachovými časticami vynesenými vysoko do stratosféry, alebo stimulovanie množstva fytoplanktónu v oceánoch pridaním žiadaných nutrientov - napríklad železa -, prípadne menej kontroverzné ukladanie CO2 do podzemných úložísk, problémové sú takmer vždy buď neúnosne vysoké náklady, príliš neisté výsledky, alebo obava z možných rizík plynúcich z vedľajších následkov, o ktorých veľkosti a dosahu dnes nemáme skoro žiadne presnejšie informácie.“

Ako Pecho poznamenáva, „v tomto smere chýba komplexnejší výskum. Nie div, že akýkoľvek pokus o uvedenie geoinžinierstva do praxe sa zatiaľ stretáva, a to nielen medzi vedcami, s nevôľou, či dokonca s pohoršením.“

Veda a zdravie