Ako pavúk: Multifunkčná tréningová jednotka posilňuje svaly a zároveň v mozgu upevňuje správny pohybový vzorec pre každú končatinu.

VIDEO Keď je šťastím každý ďalší krok: Toto nie je hra, ale liečba

Rodinám s postihnutými deťmi sa život zmenil na kolotoč rehabilitácií a zháňania peňazí. Pre naše poisťovne sú pridrahé.

V priestrannej hale s rebrinami, gymnastickými loptami, polohovacími stolmi i rehabilitačnými pomôckami je skoro ráno niekoľko skupiniek. V jednej neisto stojí pätnásťročný Pavel obklopený trojicou terapeutov. Sledujú každý jeho pohyb, pomáhajú mu, chvíľkami ho pridŕžajú. Do ticha znejú ich tiché, pokojné pokyny. „Narovnaj sa, Pavle, dvihni hlavu, pokrč nohu, vystri, uvoľni sa, skús to znova, ešte raz, ešte…“

Štíhly tmavovlasý chlapec, oblečený vo zvláštnom obleku, ktorý vyvinuli ruskí vedci, zápasí s vlastným telom. Nie vždy urobí pohyb tak ako zdraví ľudia. Dnes už však vie, že aj najmenší pokrok má zmysel. Po hodine z neho cítiť únavu.

„Cvičenie je trochu náročné. Chcel by som už ísť domov, ale musím vydržať,“ povie. Deň sa ešte len začína a jeho čakajú ďalšie hodiny ťažkého tréningu. Od domova a kamarátov ho delí celý týždeň. Keď sa ho pýtame na budúcnosť, odpovedá: „Raz by som chcel jazdiť autom…“

Nepodarený pôrod

Ilona je bývalá zdravotná sestra z Brna. Svoju prácu milovala, predčasný príchod syna však jej život obrátil naruby. Hoci jej lekárka odporúčala cisársky rez, pôrodník rozhodol inak. Bol si istý, že všetko pôjde normálne. Nešlo. Ilona upadla do bezvedomia a keď sa prebrala, Pavel už bol na svete. Lekári predsa len urobili cisársky rez, no neskoro. „Niekoľko minút bol bez kyslíka,“ spomína.

Po pol roku neurológ Pavlovi diagnostikoval detskú mozgovú obrnu. Pre mladý pár sa všetko zmenilo. Cvičili s chlapcom štyrikrát denne, neskôr s ním jazdili na koni, plávali, skúšali akupunktúru i ľudových liečiteľov. Aj tak urobil prvé neisté kroky až v siedmich a o stabilite sa vôbec nedalo hovoriť. Keď mal osem, natrafili na článok o úspechoch piešťanského rehabilitačného centra Adeli. Osemdesiattisíc českých korún za pobyt bola závratná suma. Ilona si musela požičať. Konečne však prišli výsledky.

„Pred odchodom sme zašli do parku, kde bola trampolína. Pavel ju skúsil a ja som s úžasom sledovala, ako po nej chodí sám, bez pomoci. Dokázal to, čo robí problém aj zdravým. Rozplakala som sa od šťastia a vedela som, že sa sem musíme vrátiť.“

Odvtedy prichádzajú pravidelne. Raz-dvakrát ročne. Podľa toho, koľko peňazí dajú dohromady. Zbierajú vrchnáky od pet fliaš, píšu firmám, prosia o pomoc. Ilona sa musela vzdať povolania, manžel pracuje vo dvoch zamestnaniach. Nekonečný kolotoč s otáznym výsledkom. „Viem, že asi nikdy nebude chodiť normálne, ale vďaka Bohu za každý pokrok.“

Aj takto vyzerá terapia

Nové začiatky

Prechádzame rozsiahlym objektom centra, ktoré pred dvanástimi rokmi začínalo s niekoľkými pacientmi. Dnes je z neho zariadenie, kde sa takmer tri stovky zamestnancov starajú zhruba o 1 500 klientov ročne. O ľudí po haváriách, kolapsoch, nehodách i deti s mozgovou obrnou. Na chodbách počuť ruštinu, arabčinu, nemčinu, angličtinu, slovenčinu a češtinu.

Hlavná sestra Lenka Romančíková nám ukazuje terapeutické miestnosti, ktoré by sme ťažko hľadali inde. Popri štandardnej rehabilitácii, elektro-, magnetoterapii či rešelinových zábaloch tu chorí využívajú napríklad biofeedback - ovládajú počítačovú hru impulzmi z mozgu - alebo hyperbarickú komoru pre oxygenoterapiu. Pôsobí ako miniponorka a v jej vnútri je vytvorený tlak, akoby ste sa ocitli 12 metrov pod vodou.

Práve v takomto prostredí sa vdychovaný kyslík rozpúšťa aj v telesných tekutinách a pomáha regeneračným a rastovým procesom v organizme. Dostáva sa k spiacim bunkám v tele, ktoré dokážu prebrať funkciu tých poškodených. Napriek všetkým technickým vymoženostiam nám všetci zdôrazňujú, že základom úspechu je intenzívne cvičenie.

„Mnohí pacienti, ktorí už boli zúfalí, tu našli nový zmysel života. Zistia, že nie sú odpísaní,“ hovorí hlavná sestra. Spomína si na osemnásťročnú Dominiku, ktorá po nehode skončila v kóme, a lekári pochybovali, či sa preberie. Vnútrolebečné krvácanie a poškodenie mozgu spôsobili ochrnutie a keď konečne otvorila oči, dokázala len bez pohybu ležať na vozíku. „Podarilo sa nám postaviť ju na nohy a dnes behá po piešťanskom moste,“ hovorí Lenka s úsmevom.

Iný prípad bol Marian, u ktorého sa kóma a poškodenie mozgu prejavili ešte drsnejšie. Tridsiatnika do centra priviezli s bolesťami, so skrátenými svalmi, v skrčenej polohe. Tu pomohla aj obrovská podpora rodiny a jeho veľká chuť vrátiť sa do života. Veď práve v čase, keď skončil v kóme, jeho manželka rodila. „Po troch týždňoch driny sa dokázal posadiť a prvýkrát zovrieť svoje dieťa v náručí...“

Zázraky sa nedejú!

Viac než polovicu pacientov tvoria deti. Preto množstvo terapií pripomína hru. Keď sa v tmavej miestnosti rozžiari podlaha s množstvom farebných obrazov, ocitáme sa v inom svete. Stačí pohnúť rukou a všetko ožije. Môžete odhrnúť hviezdy, aby ste uvideli mesiac, chytať pohybujúce sa gule, vymaľovávať obrázky. K dispozícii sú stovky hier, ktoré určí lekár podľa diagnózy. Zámerom je dosiahnuť cielené pohyby, ktoré sú pre mnohých tunajších zverencov problém.

Vedúca lekárka oddelenia Baby- Med sa práci s najmenšími venuje už štyridsať rokov. Jej tím sa zameriava na deti do dvoch rokov. „Metódy, s ktorými pracujeme, môžete vidieť aj v iných zariadeniach,“ hovorí. „Naša výnimočnosť je v intenzite a odbornosti personálu. Malí pacienti absolvujú dvojfázové cvičenia s dvoma fyzioterapeutmi a pod dozorom lekára. Vďaka vhodne zvolenej metodike a zmenám pohybového stereotypu dosahujeme správny vývoj pohybu.“

Upozorňuje, že je to beh na dlhé trate. Poškodený mozog už nebude pracovať ideálne. „Ťažko postihnuté dieťa asi nikdy nebude chodiť normálne. Dôležité je, že sa dokáže posunúť o jedno, dve vývojové obdobia dopredu. Mozog detí je vo vývoji, čím skôr s terapiami začneme, tým sú šance vyššie.“

Kozmický oblek

O zaujímavých prípadoch nám hovorí detská fyzioterapeutka Zuzana Hejduková. Spomína na chlapčeka z Talianska. Jeho končatiny boli zvýšeným svalovým napätím úplne vykrivené a nedokázal urobiť žiadny cielený pohyb. Ešte pred pár rokmi lekári vôbec neodporúčali týmto pacientom rehabilitáciu. Preto Piešťanci považujú za obrovský úspech, že toto dieťa dnes dokáže ovládať svoje ruky. Úplne opačný príbeh bola Linda z Česka.

„Pre genetickú poruchu bolo jej svalové napätie nízke, akoby bola rozliata. Nedokázala sa hýbať, nepočula a rázštep podnebia ešte sťažoval komunikáciu. Jej rodičia sa nespoľahli len na lekárov. Tvrdo s ňou cvičili a keď k nám opakovane prichádzala, na bruchu mala svalové tehličky. Po poslednej návšteve u nás chodila a jazdila na kolobežke. Verím, že dnes už behá.“

Dostávame sa aj k „vesmírnemu obleku“, do ktorého mnoho rodičov vkladá nádeje. V bývalom Sovietskom zväze ho používali kozmonauti, aby znížili následky beztiažového stavu a po pár rokoch sa objavil aj v rehabilitačných centrách.

„Je to vlastne celotelová ortéza pospájaná systémom elastických gúm. Proti ich odporu pracujú oslabené svalové skupiny a spevňujú sa. Oblek skvalitňuje stabilitu, mení svalové napätie, zlepšuje možnosti pohybu a uvedomovania svojho tela,“ vysvetľuje Zuzana Hejduková.

Výnimočný príbeh? „Práve teraz tu máme Kristínku, ktorá pri prvej návšteve nedokázala ani dvihnúť hlávku či obrátiť sa. Po dva a pol roku vie s malou pomocou chodiť.“

Drahota

Kristínku nájdeme v telocvični. S úsmevom od ucha k uchu lieta na fitnes lopte. Keby sa jej ústa nedostávali do neprirodzenej polohy, zdalo by sa, že je normálne spokojné dieťa. Jej mama Jana nás však vyvádza z omylu.

„Dodnes nepoznáme správnu diagnózu. Má oslabené svalstvo a centrálnu poruchu zraku. Vidí, ale nikto nevie, čo presne. Ani v piatich rokoch nevieme, či počuje, a jej potreby len dedukujeme. Aj dotyky či vyšetrenia vníma inak ako ostatné deti. Preto je problém urobiť jej niektoré vyšetrenia alebo len ju učesať.“

Spočiatku sa zdalo, že Kristínka bude zdravá. Pôrod prebehol bez komplikácií. „Po troch mesiacoch sme si všimli, že sa niečo deje. Pediatrička nariadila cvičenie Vojtovej reflexnej metódy.“ Keď sa v ôsmom mesiaci stále nevedela obrátiť, nasledovalo množstvo vyšetrení, ktoré priniesli len čiastkové odpovede.

Po pol druha roku sa rozhodli skúsiť Piešťany. „Vtedy sa hovorilo, že tu robia zázraky, ale z toho sme vyrástli,“ pokračuje Jana. „Za všetkým je množstvo času a driny. Podstatné je, že sa naučíme, čo robiť, aby sme sa pomaly posúvali k zlepšeniu stavu.“

Za tri a pol roka sa veľa zmenilo. Kristínka už dokáže tolerovať dotyky aspoň od známych ľudí, udrží v ruke predmety, s pomocou chodí a miestami sa udrží na nohách. „Stále dúfame, že raz bude chodiť sama, ale postačí, keď sa s ňou dokážeme dorozumieť, nájdeme spôsob, ako si aj trochu užívať a venovať dostatok pozornosti druhej, zdravej dcére.“

Jana s manželom majú šťastie v nešťastí. Vďaka dvom percentám, ktoré ľudia venujú Kristínke prostredníctvom nadácie, dokázali finančne pokryť všetky náklady za štrnásť pobytov. Aj tak však peňazí nazvyš nezostáva. „Manžela štve fakt, že pre postihnuté deti je všetko mnohonásobne predražené. Len špeciálny kočík stál 3 500 eur, autosedačka 1 600! Pritom tá najdrahšia pre zdravé deti vyjde ledva na tristo.“

Tešia sa z drobností

Neodmysliteľnou súčasťou centra je oddelenie logopédie. „Traduje sa, že sa venujeme predovšetkým tvorbe hlások a výslovnosti,“ hovorí klinická logopedička a odborná garantka oddelenia Adelaida Fabianová. „Opak je pravda. Našu klientelu tvoria hlavne ľudia s neurologickými diagnózami, s poruchami dýchania, prehĺtania, žuvania či tvorby hlasu. Artikulácia je len zlomok práce.“

V jej ambulancii sa vystriedali pármesačné deti, ale aj 84-ročný dedko, ľudia po autohaváriách, zraneniach pri športoch či „utopení“, ktorí nedokázali jesť ani prehltnúť sliny. Podľa Adelaidy Fabiánovej je práca v piešťanskom centre plná emócií a neuveriteľných skúseností. Pacientov vytrvalo bojujúcich o malé pokroky, príbuzných, ktorí obetujú čas, peniaze a energiu, aby im pomohli.

„Niekedy sa stretnem s mamičkami zdravých detí, ktoré sa sťažujú, že sa ich potomok v noci trikrát zobudil. My tu máme deti, ktoré nespia vôbec. A ak, tak s pomocou liekov. Rodičia sa pri nich striedajú po dvoch hodinách. Celé roky. Pritom chodia do práce, cvičia s nimi, hľadajú odborníkov, peniaze na liečbu. Vlastné potreby odsúvajú do úzadia a ešte sa dokážu usmievať a dúfať.“

Sociálne Slovensko

Hoci do piešťanského centra prichádzajú pacienti z celého sveta a príbehy úspešných zákrokov zapĺňajú stránky našich i zahraničných novín, väčšina Slovákov si tunajší pobyt dovoliť nemôže. Zariadenie je súkromné a dvojtýždňový pobyt vyjde asi na tri tisícky. Pre naše poisťovne sú títo pacienti pridrahí a hradia im len zlomok ceny alebo nič.

Pritom, podľa výkonnej riaditeľky Nadácie ADELI Miriam Juhanesovičovej, ak by sme zrátali všetky terapie, ktoré tu absolvujú, vyšli by rovnako alebo lacnejšie ako v štátnych zariadeniach. Aj preto mali spočiatku výhradne zahraničnú klientelu.

V posledných rokoch sa situácia zmenila. Najprv vzniklo občianske združenie Asociácia pomoci postihnutým Adeli a neskôr aj nadácia. Vďaka rôznym benefičným aktivitám i možnosti poukazovať dve percentá z daní sem prichádza čoraz viac Slovákov.

„Dodnes sme takto zabezpečili zhruba päť miliónov eur a všetky smerovali výhradne na liečbu pacientov.“ Je naozaj absurdné, že krajiny, ktoré sa zďaleka netvária tak sociálne ako Slovensko, financujú svojim občanom prostredníctvom poisťovní tunajší pobyt čiastočne alebo v plnej miere. Niektoré im preplatia dokonca letenku. U nás musia rodiny prosiť, aby sa nad nimi firmy či občania zľutovali a prispeli im na liečbu.

Vianočné tipy na darček