Biosphere 2: Uzavretý svet, existujúci na ploche 1,3 hektára.

Začneme nový život vo vesmíre?

O živote na iných planétach alebo umelých telesách vo vesmíre snívajú mnohí, už čoskoro to však nemusia byť iba fantázie

Aj keď o pilotovaných letoch k našim najbližším vesmírnym susedom sa písalo v poslednom čase skôr ako o sne, ktorý sa vzhľadom na súčasnú ekonomickú realitu ešte dlhé desaťročia nepremení na skutočnosť, vedci prišli aspoň s jednou optimistickou správou. Takýto let by vďaka fúznemu pohonu bolo možné uskutočniť za polovičný čas. Technológie, ktoré by to umožnili, už poznáme.

Fúzny pohon

S konvenčným raketovým pohonom by mal spiatočný let k Marsu trvať okolo 500 dní, no podľa vedcov z Univerzity of Washington, vedených Johnom Sloughom, by sa to dalo stihnúť oveľa rýchlejšie - cesta tam by trvala 83 dní, kozmonauti by na povrchu zostali mesiac a 97 dní by trvala cesta späť. Celý „výlet“ by sa dal uskutočniť za 210 dní a odpadla by väčšina rizík spojených s dlhodobým pobytom astronautov vo vesmíre, hlavne nedostatočná ochrana pred radiáciou pri viac než dvojnásobne dlhej ceste. Vedci získali plazmu vďaka reakcii deutéria a trícia, teda „ťažkých“ izotopov vodíka. Teoreticky navrhli veľmi efektívny a lacný motor, pričom technológiu odskúšali v laboratórnych podmienkach s tým, že v budúcom roku bude podrobená sérii náročnejších testov, pri ktorých by sa malo definitívne potvrdiť, že ich koncepcia fúzneho motora je technicky realizovateľná.

Využívanie fúzie by o veľký kus priblížilo prvé medziplanetárne lety a s nimi sa oživila aj idea obývaných základní na Marse, Mesiaci, prípadne na obežnej dráhe.

Svet v ulite

Jedna z najoriginálnejších myšlienok, ktoré sa v poslednom čase objavili v súvislosti s možnosťou osídlenia iných planét a procesom teraformácie, teda ich prispôsobovania ľudským nárokom, patrí inžinierovi Kenovi Royovi, ktorý obnovil koncept „ulitových svetov“. Vďaka jeho myšlienke by bolo možné uskutočniť teraformáciu nie v ráde stoviek, ale desiatok rokov. Navrhuje, aby sa menšia planéta alebo obývateľný mesiac jednoducho obalili štítom z kevlaru, ocele a odpadu a následne by sa pod ním vytvorila dýchateľná atmosféra, pričom by stačilo, aby dosahovala výšku rádovo desiatok, prípadne stoviek metrov. Existovala by iba medzi štítom a povrchom planéty, nad štítom by bolo vákuum, kde by boli vytvorené pristávacie porty pre transportné vesmírne lode. Navyše by štít chránil ľudí pred škodlivým vesmírnym žiarením, dĺžka dňa, noci, teplota i vlhkosť by sa dali jednoducho regulovať a nezáviseli by od vzdialenosti a času obehu danej planéty okolo materskej hviezdy.

Počas teraformácie planéty by bolo možné využiť štít aj iným spôsobom - kým by povrch nebol úplne bezpečný, obytné zóny by mohli visieť pod ním, upevnené priamo z jeho vnútornej strany.

Základňa na Marse

Planéty v ulite sú, samozrejme, zatiaľ iba fantastickou víziou a načrtnutím nového smeru, ktorým by sa mohol teraforming uberať. Oveľa reálnejšie vyzerajú plány na vytvorenie obývateľných základní na Marse. Aj tu sa v poslednom čase objavil jeden zaujímavý návrh. Základňu tam chce už v tretej dekáde tohto storočia vybudovať nadácia Mars One. Podľa jej predstáv by k červenej planéte mal už v roku 2016 vyštartovať prvý zásobovací modul, po ňom by nasledovali ďalšie, ktoré budú obsahovať všetko potrebné na to, aby pionieri, ktorí tam pristanú, mohli jednotlivé moduly pospájať ako kocky lega. Moduly by obsahovali všetky systémy potrebné na zachovanie života a taktiež solárne panely na získavanie energie. Tí, ktorí by na Marse pristáli, by sa už nevracali späť, stali by sa jeho prvými ľudskými obyvateľmi - kolonistami.

Pristáť by tam vraj mohli už v roku 2023. Plán síce vyzerá na prvý pohľad neuskutočniteľne, no odborníci, ktorí ho detailne študovali, sa opatrne vyjadrili, že technológie potrebné na jeho realizáciu už existujú, a nevylučujú, že by sa nadácii Mars One mohlo naozaj podariť realizovať ho. Nadácia už zisťovala predbežný záujem o takúto jednosmernú cestu, ozvali sa jej tisíce ľudí, ktorí by neváhali rodnú planétu natrvalo opustiť.

Ďalšie projekty

Vízií vesmírnych miest a habitatov je nespočetné množstvo, ich tvar väčšinou vychádza z potreby dosiahnuť na nich umelú gravitáciu. Návrhy buď predpokladajú vytvorenie obrovského dutého prstenca rotujúceho okolo centrálneho telesa, alebo pripomínajú dáždnik, čo je riešenie, v ktorom sú jednotlivé samostatné habitaty spojené s centrálnym telesom, takže pripomínajú kostru dáždnika. Prvým sa hovorí toroidné, druhým cylindrické. Existuje ešte jeden často využívaný variant. Sú ním takzvané Bernalove sféry, pomenované podľa fyzika Johna Bernala, ktorý ich princíp opísal už v tridsiatych rokoch minulého storočia. Ide v podstate o systém guľových a prstencových útvarov rotujúcich okolo centrálnej osi - toto riešenie umožňuje pri relatívne malom priemere vytvoriť systém schopný absorbovať pomerne veľké množstvo ľudí.

Napríklad štúdia doktora Gerarda K. O’Neilla zo Stanfordskej univerzity z roku 1975 nazvaná Island Two predpokladala vytvorenie modifikovanej Bernalovej sféry s priemerom 1 800 metrov a rovníkovým obvodom približne šesť a pol kilometra, kde by mohlo relatívne komfortne žiť až 140-tisíc ľudí.

Uzavreté svety

Hermeticky uzavreté svety a ekosystémy však nie sú len dielom fantastov, existujú aj v súčasnosti na Zemi. Ich cieľom je hlavne skúmať, ako by sa vyvíjal úplne izolovaný ekosystém v umelých podmienkach a či je vôbec schopný prežiť. Jedným z nich je napríklad projekt MELiSSA (Micro- Ecological Life Support System Alternative), ktorý spravuje Európska vesmírna agentúra ESA. Jeho cieľom je vytvoriť umelý životaschopný ekosystém, ktorý by fungoval bez toho, aby sa doň zvonka dodávali nejaké suroviny, biologický materiál alebo energia. Podobným projektom je Biosphere 2, uzavretý ekosystém rozprestierajúci sa severne od amerického mesta Tucson na ploche 1,3 hektára a fungujúci pod patronátom University of Arizona. Ten však do veľkej miery funguje ako turistická atrakcia.

Bez ohľadu na to však oba majú chvályhodný cieľ - zistiť, ako by sa pozemské rastliny a živočíchy správali v cudzom a izolovanom svete. Bez takýchto poznatkov asi nebude možné žiaden autonómny habitat nikdy vytvoriť, pretože by si sám nedokázal vyprodukovať dostatok potravy pre svojich obyvateľov.

  • Plus 7 dní
    Článok bol spracovaný a publikovaný redakciou Plus7 dní. Svoje pripomienky, návrhy a tipy môžete adresovať priamo na adresu [email protected].