Akhovia a oddelené spálne: Plodiť deti chodia do prírody

Akhovia prišli na sever Thajska asi pred storočím z Tibetu cez Mjanmarsko. Ako žijú dnes?

Zahraničie

Na prelome augusta a septembra sa v horskom kmeni Akhov v severnom Thajsku koná veľký hojdačkový festival. Trvá štyri dni. Domáci postavia vysokú konštrukciu z ohybných kmeňov stromov, zavesia prírodnú hojdačku a zábava sa môže začať.

Poriadne vysoko do vzduchu vyletujú mladí aj starí, cítia sa takto bližšie k duchom a ďakujú im za úrodu ryže. Dievčatá počas týchto dní nosia rúcho, ktorým dávajú najavo, že sú súce na vydaj.

Akhovia cítia, že ich kultúra je dnes ohrozená zo všetkých strán. V skanzene Ban Lorcha za nami vôbec nevybehli deti so suvenírmi, čo nás dosť prekvapilo. Radšej, ako predať spomienkový predmet, chcú domáci predstaviť svoj tradičný spôsob života.

Svätá brána a hojdačky

Len čo pri vstupe zaplatím symbolický poplatok, z bambusovej lavičky vstáva jedna zo žien. Nasadí si na hlavu zdobenú čiapku a je pripravená sprevádzať ma. Po anglicky nehovorí. Ovláda iba jazyk Akhov - lolo.

Počas prehliadky sa budeme s mladou Amy na seba najmä usmievať. Vystúpime na kopec, na ktorom sa dedina rozkladá. Na najvyššom bode kopca stojí niekoľko drevených duchovných brán. Nájdete ich v každej dedine kmeňa, lebo Akhovia sú animisti, veria v duchov. Kedysi podľa nich žili duchovia a ľudia v harmonickom vzťahu.

Všetko sa zmenilo, keď duchovia začali kradnúť ľuďom slepačie vajcia a ľudia na revanš kradli duchom uhorky. Problémy pretrvávali, a tak sa rozhodlo, že sa musia oddeliť.

Ľudia budú žiť v dedine, ktorá bude od džungle jednoznačne oddelená bránami, a za nimi budú duchovia. Brány sú sväté, nemôže nimi prechádzať ktokoľvek. Za porušenie zákazu hrozí pokuta.

Každý rok stavajú Akhovia novú bránu na základe povolenia vedúceho komunity. Aj v Ban Lorche je ich za sebou viacero. S Amy kráčame po chodníku vedúcom popri bránach. Všetky informácie čítam na informačných tabuliach rozmiestnených po dedine.

Tance a odev

Ban Lorcha má námestíčko, ktorému dominuje miestna škola. Pred ňou už čakajú nastúpené ďalšie ženy z komunity. Turistom zatancujú tradičný tanec Akhov. Nevyzerajú, že by ich to otravovalo, usmievajú sa. Nakoľko je tento úsmev naučený, ťažko rozoznať.

Za školou tká žena tradičný kostým. Kým ho dokončí, potrvá celé mesiace. Najprv treba utkať základnú látku. Potom ju ženy farbia prírodnými farbivami a zdobia. Každý horský kmeň v severnom Thajsku má svoj špecifický odev, podľa ktorého ho rozoznáte.

Akhovia muži nosia čierne nohavice a voľné košele. Ženy nosia čierne sukne a čierne kabáty s tradičnými výšivkami. Na hlavách majú zdobené čapice.

Nechýbajú vyšívané podkolienky. Výroba tradičných odevov je veľmi náročná, preto v nich Akhovia nechodia vo všedné dni. Nechávajú si ich na významné príležitosti.

Mužská a ženská časť

Blížime sa k domu určenému pre návštevy. Na terase sedí domáca pani. Ani nezdvihne oči. Akhovia, najmä tí starší, veria, že im fotografovaním môžete ukradnúť dušu. Ak si chcete niekoho vyfotiť, musíte si vypýtať povolenie. Manžel sa návšteve zdanlivo potešil. Víta nás v tradičnom domčeku z bambusu a dreva so strechou z trávy.

Príbytky Akhov sú charakteristické tým, že sú veľmi nízke a nemajú okná. Vnútri je preto príjemný chládok a nepríjemná tma. Muži a ženy majú oddelené spálne. V prednej časti domu spia muži, tu aj pripravujú čaj pre návštevy. Bližšie k dverám spia preto, aby ochránili ženy.

V zadnej časti domu je okrem dámskej spálne kuchyňa. Dom je rozdelený na nerovnaké časti drevenou stenou. Pýtate sa, ako Akhovia plodia potomkov? Dievčina z kmeňa sa zahanbene zasmeje: „Ak chcú mať sex, nájdu si miesto mimo domu,“ odpovedá celá zapýrená.

Starček zafidliká krátku melódiu na tradičnej flautičke z bambusu, prehliadka dediny pokračuje k posvätnej studni a končí sa pri čaji v bambusovom pohári z jediného obchodíka so suvenírmi.

Bambusové a betónové domy

Ban Lorchu takto naučila prijímať turistov nezisková organizácia, ktorá sa pokúša o zachovanie kultúry Akhov i iných horských kmeňov okolo thajského mesta Chiang Rai.

„Dediny kmeňov sú ostrovy kultúry, ktoré jednoducho zmiznú, ak ich nebudeme chrániť. Je ich iba pár a sú neustále vystavované ohrozeniu, či už sú to mobily, televízia, alebo turizmus,“ vraví Alberto Herrero de la Fuente, ktorý zodpovedá za organizovanie výletov do horských dedín.

„Chcem im pomôcť zachovať ich kultúru tým, že ich naučím milovať ju. Ak nemáš rád svoju kultúru, je jednoduché ju stratiť,“ dopĺňa. Ban Lorcha je dôkazom čiastočnej straty identity.

So všetkým tradičným v dedine sa miešajú vplyvy, ktoré sa časom vkradli do života Akhov. Napríklad medzi bambusovo-trávovými domami vyrastajú nové - betónové, so satelitmi na strechách. A to napriek tomu, že elektrifikácia je veľmi slabá.

Ľudia dávajú na obdiv, že majú viac ako tí ostatní, či už vďaka turizmu, alebo preto, že ich príbuzní pracujú na Taiwane a posielajú domov peniaze. Uprostred dediny stojí budhistický chrám, ktorý je síce zatvorený, ale je tu ako dôkaz historického čínskeho vplyvu.

Neďaleké mesto Mae Salong v 40. a 50. rokoch obľubovali čínski vojaci. Bolo tu asi 12-tisíc osamelých čínskych mužov. A Ban Lorcha nebola tak ďaleko.

„Vzali si miestne ženy, naučili ich po čínsky. V Ban Lorche hovorí po čínsky takmer 80 percent dedinčanov. Vďaka tomuto spojeniu je pre nich jednoduché žiadať o víza na Taiwane. V okolitých dedinách nájdeš podobný vzorec,“ vysvetľuje spojenie s Taiwanom Alberto.

Nábožensky dnes Akhov najviac ovplyvňuje katolícka viera. Misionári ju implantovali takmer do všetkých dedín, ťažko sa niektorá dokázala ubrániť. Ani v Ban Lorche nechýba katolícky kostol.

Misionári tiež brali deti od rodičov a sľúbili im za to lepšiu výchovu i vzdelanie. Akhovia privolili. Nie vždy boli schopní deti poslať do školy, pretože bola príliš ďaleko. Cesta kristianizácie sa zdala jednoduchšou voľbou.

Ukazuje sa však, že deti sa vykorenili, nie sú viac animistami, prestali rozumieť vlastnej kultúre. Sťahujú sa do rôznych satelitných dedín,“ opisuje nepekné dôsledky Alberto.

Turizmus bez profitu

Prečo Akhovia tak jednoducho podliehajú vonkajším vplyvom? Existuje na to pomerne jednoduchá odpoveď. „Najväčší problém Akhov je chudoba a nedostatok možností,“ bez zaváhania vraví Alberto.

Akhovia prišli na sever Thajska asi pred storočím z Tibetu cez Mjanmarsko. Mnohí sa pridali pred desiatkami rokov, utekali z Mjanmarska pred represívnym režimom. Hoci sú tu celé generácie, mnohí nemajú občianstvo.

Akhovia sa živili iba pestovaním ryže či chovom dobytka. Keď začali cestovné agentúry vodiť do dedín turistov, chopili sa príležitosti. „Dediny často nemajú žiaden prínos z turizmu, agentúry im nič neplatia. Musia si vytvoriť vlastné príležitosti. Pokúšajú sa teda niečo predať spred svojho domu,“ vraví Alberto.

„Ak má starý muž bambusovú fajku a zvráskavenú tvár, vypýta si za fotku 50 centov. Pre turistu to nie je pekná skúsenosť,“ myslí si pracovník neziskovky, ktorá sa práve preto rozhodla z Ban Lorchy spraviť aspoň trochu autentický skanzen. „Nemôžeš za to dedinčanov obviňovať, potrebujú peniaze.“

Aj Akhovia sa chcú mať lepšie

Je nemožné, aby Akhovia zostali izolovaní od vymožeností moderného sveta. Prahnú po mobiloch a tabletoch podobne ako my. A sú ochotní pre to urobiť čokoľvek - dať sa na dráhu prostitútky v prípade dievčat či na dráhu dílera drog v prípade mladých mužov.

Alebo len zobrať akúkoľvek prácu, ktorú Thajčania robiť nechcú - na benzínke či v karaoke bare. Najprv však musia prekonať vlastnú hanbu za to, k akému kmeňu patria.

„Ak sa Thajčania pozerajú na Akhov ako na špinavých a nevzdelaných, ako si môžu vážiť vlastnú kultúru? Chcú ju skrývať, zmyť si ju z tela, aby nikto nezistil, že sú Akhovia,“ vraví Alberto.

Súhlasí s ním aj Lee Ayu. Dvadsaťsedemročný Akha si otvoril kaviareň Akha Ama v Chiang Mai. V meste má dve pobočky, organickú kávu dodáva aj do zahraničia. Pestujú ju členovia jeho komunity.

Príbeh úspešného Akhu

Lee Ayu priznáva, že mal šťastie. „Som chlapec, takže som mohol ísť do kláštornej školy,“ rozpráva. Po jej absolvovaní sa dostal na vysokú školu v Chiang Rai, študoval angličtinu.

„Rodičia mi povedali, že študovať môžem, ale nemohli ma podporiť,“ spomína. Je najstarší zo štyroch súrodencov, a tak musel on podporovať rodinu. Získal štipendium, ale celé ho posielal domov. Popri škole pracoval.

„Chcel som urobiť niečo pre svoju komunitu,“ vraví mladík, ktorý pochádza z veľmi odľahlej dediny, kde nie je ani elektrina. Dnes je z neho biznismen, ktorého pozývajú na medzinárodné konferencie aj o organickom pestovaní.

„Káva je najsilnejšia komodita v našej dedine. Možno ju vypestovať popri iných plodinách. Nezmenil som teda nič na spôsobe života dedinčanov. Pestujú si naďalej aj pre seba a navyše organicky,“ opisuje Lee filozofiu svojho podnikania.

„Nikdy by som dedinčanom neradil, aby radšej vyrábali tašky a predávali ich turistom. Turizmus nie je niečo, z čoho môžu žiť neustále, ale produkcia jedla áno,“ myslí si Akha.

Svojim farmárom platí podľa jeho slov viac, ako by zarobili v továrňach. „Asi tridsať ľudí, ktorí z dediny odišli, sa do nej vrátilo, odkedy produkujeme kávu,“ hrdo vyhlasuje.

„V škole deti neučia, aby sa vrátili ku komunite a niečo pre ňu urobili. Dnes ich učia iba to, ako si konkurovať, ako chcieť nový bicykel,“ posťažuje sa Lee, ktorý nepotrebuje, aby jeho kávu poznali všade vo svete. Stačí mu radosť z lepšieho života dedinčanov.

A na betónových domoch nevidí nič zlé: „Dlhšie vydržia a netreba kvôli nim rúbať stromy,“ dodáva mladík. Možno pre Akhov nie je ešte všetko stratené.

Zahraničie