Ako to robia?: „Aj v Rakúsku je byrokracia, napriek nej tu všetko funguje,“ hovorí zástupkyňa staničnej sestry Magdalena Dugovičová.

Ako žijú Slováci, ktorí odišli za prácou do zahraničia? Zhodujú sa, že lepšie

Lacná pracovná sila je v Rakúsku minulosťou. Rozhodujú len schopnosti, znalosti a odhodlanie.

Zahraničie

Naša vláda sa rada chváli znižovaním nezamestnanosti a pribúdajúcimi pracovnými možnosťami. Len v návale eufórie akosi zabúda na tých, ktorých mzda sa blíži k hranici životného minima, alebo na množstvo neraz schopných ľudí, ktorí zutekali za robotou do zahraničia. Tí druhí v tabuľkách ani nefigurujú. Pritom podľa odhadov Inštitútu zamestnanosti ich môže byť zhruba 350-tisíc. Ak by našincov nelimitovala jazyková bariéra alebo rodinné zázemie, čísla by boli zrejme ešte dramatickejšie.

Netreba sa báť: Manažérka logistiky Miroslava odmieta tvrdenia o ťažkej práci v Rakúsku. Naopak, má pocit, že vo Viedni skôr zlenivela.
Netreba sa báť: Manažérka logistiky Miroslava odmieta tvrdenia o ťažkej práci v Rakúsku. Naopak, má pocit, že vo Viedni skôr zlenivela.
Martin Domok

Za lepším životom obyčajne mieria do Českej republiky, Veľkej Británie, Nemecka či do Rakúska. My sme nazreli k našim rakúskym susedom, kde robí viac než šesťdesiattisíc Slovákov. Okrem výrazne vyšších príjmov ich zlákal nadštandardný sociálny systém, otvorené možnosti, férovejšie pravidlá, kvalitnejšie zdravotníctvo, potraviny i životný štandard. Väčšina nám tvrdí, že sa im žije lepšie a ľahšie. Netreba však mať veľké oči.

Štrnásť platov

Viedeň je stále výborné miesto na život. Ak vám, samozrejme, neprekáža multikultúrne prostredie, espreso či dve deci koly v kaviarni na rohu rušnej ulice za štyri eurá alebo nekresťanské ceny prenájomov. Je zázrak, ak v hlavných mestských obvodoch objavíte jednoizbák pod päťsto eur. Samozrejme, bez energií. Navyše, ak nemáte preukázateľný pravidelný príjem, realitky vám ho ani neprenajmú.

Žiadne milióny: „Dvetisíc eur v čistom je na Viedeň veľmi dobrý plat,“ tvrdí realitný maklér Pavol.
Žiadne milióny: „Dvetisíc eur v čistom je na Viedeň veľmi dobrý plat,“ tvrdí realitný maklér Pavol.
Martin Domok

Ochrana nájomníkov je tu totiž prisilná a vysťahovať neplatiča trvá aj niekoľko mesiacov. Rodinu s deťmi ešte dlhšie. Tak nám to aspoň vysvetľuje mladý realitný maklér Pavol Tibaj, s ktorým sa prechádzame po exkluzívnych bytoch v okolí Mariahilfer Strasse. Pavlova kariéra je naozaj pozoruhodná. Začínal na Slovensku ako čašník, neskôr sa stal asistentom nemeckého zubára v Bratislave. Keď sa jeho šéf pretransformoval na viedenského podnikateľa s nehnuteľnosťami, vyskúšal si rolu predavača, prenajímateľa bytov i stavbyvedúceho. Zubár však po rokoch skončil za mrežami a Pavol musel uvažovať, čo ďalej. Najprv sa vrátil k čašníctvu, tentoraz už v Rakúsku, zdokonalil si jazyk, absolvoval kurzy, dokončil vysokú školu manažmentu a opäť sa vrhol do realitného biznisu. V tejto brandži sa našiel, jeho príjmy sú však vzdialené predstavám Slovákov idealizujúcich si západný blahobyt. „Dvetisíc eur v čistom je na Viedeň veľmi slušný plat,“ zdôrazňuje. „Mám kamaráta, ktorý po pätnástich rokoch v bankovom sektore berie 2 300 eur. Treba si však uvedomiť, že v Rakúsku stanovuje zákon nárok zamestnancov na trinásty a štrnásty plat. V plnej výške, navyše s nižšou daňou!“

Slovenskí kritici

Ako pokračuje, nezáleží na tom, či ste Maďar, Slovák, alebo Rakúšan. Podmienky, platy i benefity sú tu pre všetkých rovnaké. „Nikdy som sa nestretol s diskrimináciou pre pôvod. Záleží len na schopnostiach a chuti pracovať. Limitovať vás môže azda len jazyková bariéra, ale nikto neočakáva, že budete hovoriť ako rodený Rakúšan. Ani nemôže, veď polovica Viedenčanov má cudzie korene.“ V profesionálnom ani osobnom živote nikdy nezaznamenal odstup zo strany domácich. Azda len pri majiteľoch bytov. „Obyčajne nemajú problém prenajať byty Poliakom, Maďarom, Čechom či Slovákom, ale často sa vymedzujú voči Čečencom, Turkom či Arabom vo všeobecnosti.“ Počas rokov vo Viedni Pavol spoznal veľa Slovákov, neskôr ich počet výrazne zredukoval. Mnohí sú podľa neho nezdvorilí a pochmúrnu náladu zo svojej domoviny si prinášajú aj sem. Všetko vidia čierne, všetko kritizujú. „Mne sa v Rakúsku páči práve príjemná atmosféra, pocit, že tunajší podnikatelia sa nesnažia na mne len zarobiť, priateľskí obyvatelia. Treba to prijať, prispôsobiť sa, zapadnúť.“ Nálady voči cudzincom sa podľa neho nezmenili ani po migračnej kríze. Väčšina tunajších ľudí je vzdelaných a cudzinci bez znalosti jazyka dlho nebudú môcť ovplyvniť ich pozície. „Paradoxne, na migrantov opäť nadávajú hlavne prisťahovalci.“

Dobre, ale smutno

Podmienky v rakúskom hlavnom meste si pochvaľuje aj Martin. Pracuje ako programový manažér v medzinárodnej nadácii, prakticky denne dochádza z Bratislavy. „V mimovládnom sektore je vzťah medzi zamestnancom a zamestnávateľom o niečo ľudskejší, aj my však podliehame tunajšiemu pracovnému právu.“ Spomenie nemalé progresívne zdanenie príjmov, vzápätí však dodáva, že služby štátu sú na úplne inej úrovni než u nás. Od kvality verejnej dopravy, zdravotníctva až po sociálnu sféru. Poukazuje aj na takzvanú aktívnu politiku trhu práce, čo v preklade znamená, že ak niekto príde o robotu, úrady robia všetko pre to, aby mu dali šancu znovu sa zamestnať. Na rozdiel od Pavla si myslí, že domáci sa prílevu cudzincov obávajú. Svedčí o tom dlhé prechodné obdobie, kým otvorili svoj pracovný trh, i popularita krajne pravicovej strany FPÖ. Za Miroslavou, manažérkou logistiky v špedičnej firme, cestujeme až na okraj Viedne. Energická dievčina z Považskej Bystrice nám ochotne rozpráva o tom, ako sa po vysokej škole nevedela na Slovensku uplatniť a skončila ako predavačka nábytku. V zúfalstve sa rozhodla urobiť si kurz opatrovateľky a zamieriť do Rakúska. Namiesto opatrovania starých ľudí však skončila ako aupair v Linzi. Nevydržala.

Podľa nej sú tam deti iné ako u nás a na úlohu slúžky si nevedela zvyknúť. Tak prijala prácu vo viedenskom lokáli, kde sa so štamgastmi učila nemčinu a po pol druha roku si konečne našla prácu v špedícii. „Predchádzalo tomu vyše päťsto životopisov, ktoré som rozoslala,“ spomína. Hoci Miroslava zďaleka nedosahuje mzdu realitného makléra, nesťažuje sa. Našla si byt za 450 eur aj s energiami, za auto zaplatí mesačnú poistku 85 eur a zo zvyšku si vraj žije kráľovsky. Tešia ju sociálne istoty, bezplatná lekárska starostlivosť vrátane zubára, dva platy navyše i fakt, že jej každoročne vrátia niekoľko stoviek ako preplatok dane. Odmieta reči o tom, ako ťažko sa v Rakúsku pracuje. „Nie je to pravda! Naopak, ja mám dokonca pocit, že som tu zlenivela. Zdá sa mi, akoby tunajší Slováci chceli odradiť našincov, aby sem prišli a skúsili. Ja si myslím, že možnosti tu sú a treba ich využiť.“ Napriek všetkým pozitívam však plánuje návrat. Raz. „Na Slovensku som doma. Mám chalupu, z ktorej keď vyjdem von, pozerám na hory. V byte som ako v base.“

Jasné pravidlá

Päťdesiattisícové mestečko St. Pölten delí od Viedne pár desiatok minút vlakom. V univerzitnej nemocnici sa stretávame so zdravotnou sestrou Magdalenou Dugovičovou, ktorá zo Slovenska odišla už pred dvadsiatimi piatimi rokmi. Pobavene spomína na časy, keď prišla s dvestočlennou partiou zdravotníkov, v časoch, keď tu boli naše sestry mimoriadne žiadané. Všetko bolo pre ne nové, mnohé ovládali len základy nemčiny. „Dochádzalo k úsmevným situáciám, keď sa pacienti pýtali, či sa cez víkend v celej nemocnici nájde aj iná než česká alebo slovenská sestra a či aspoň niekto hovorí po nemecky. Stalo sa, že keď som išla s pacientom na röntgen, on viedol mňa a ukazoval mi, čo kde je.“ Odvtedy prešlo veľa času. Magda zdokonalila svoju nemčinu, postúpila na zástupkyňu staničnej sestry a pri zmienke o jej plate sa nám mierne zakrúti hlava.

„Páči sa mi, že sú tu jasné pravidlá, nerozhodujú osobné preferencie, rodinné zväzky. Každý musí podávať plnohodnotný výkon a plat sa nám zvyšuje automaticky. K tomu rôzne príplatky, ktoré sú fixné. Nie variabilné ako u nás.“ Prechádzame sa po oddeleniach, po rozostavanom areáli nemocnice. Magda nám ukazuje vysoký pavilón pripomínajúci hotel. Ten vraj už nárokom rakúskych pacientov nestačí a budú ho búrať. Namiesto neho onedlho vyrastie nový, ešte modernejší. „Nerozumiem tomu,“ prehodí znechutene. „Ako je možné, že tu to ide a u nás je zdravotníctvo, a nielen to, v takom zúfalom stave!“ Fakt, že tu vydržala tak dlho, sa neodvíjal len od veľmi slušnej mzdy. Zvykla si aj na tunajší systém práce, jednoduchosť pri komunikácii s úradníkmi, ústretovosť. „Viete, aj tu je byrokracia, ale napriek nej im všetko funguje. Vybavovala som si pracovné i pobytové povolenie, vízum a viacero dokumentov a nikdy som nemusela prísť na úrad dvakrát. Vždy mi všetko jasne vysvetlili, vyšli v ústrety. Dokonca, keď zistili, že moja dcéra študuje na slovenskej univerzite, sami sa mi ozvali, že má nárok na štipendium. Na to, aby mi ho vyplácali, stačilo moje slovo. Nič som nemusela dokladovať. Na Slovensku by sa vám to nestalo. Kým sa sami neopýtate.“ O pár mesiacov ju čaká dôchodok a návratu na Slovensko sa obáva. Nevie, ako si zvykne znova na naše spôsoby.

Zlaté časy sa skončili

V reštaurácii sa stretávame s partiou Slovákov. Niektorí tu žijú pár rokov, iní viac než dve desaťročia. Martina je tiež zdravotná sestra, do Rakúska však prišla po zlatej ére dopytu po našej pracovnej sile. V ošetrovateľskej službe má síce rovnaké podmienky ako všetky sestry v krajine, ale do nemocnice sa jej nedarí dostať. Napriek tomu, že je bakalárka, tunajšie dievčatá s trojročnou odbornou školou sú žiadanejšie. Nie preto, že sú Rakúšanky. Systém odborného vzdelávania je iný. Viac zameraný na prax. „Počas nej robia dievčatá ako praktikantky všetky práce a po skončení školy sú schopné pracovať samostatne. U nás je viac teórie a na praxi sme robili len najpodradnejšiu prácu. Našinci to síce dobiehajú šikovnosťou, no fakt je, že slovenské sestry v Rakúsku už nikto túžobne neočakáva.“ Marek je čašník a v Rakúsku žije od pätnástich. Vyučil sa tam, ale po čase si povedal, že skúsi podnikať doma v Poprade. Napriek 1 500-eurovému nájmu, čo bolo pred dvanástimi rokmi viac než dosť, sa pustil do práce. Zarezával od rána do večera a kaviareň mu pekne išla, až kým si to všimol majiteľ priestorov a vypýtal si vyššie nájomné. Radšej sa - s dlhmi na krku - vrátil do Rakúska, hoci si myslí, že ohodnotenie ľudí v gastronómii ani tu nie je hviezdne. Čistý základ 1 200 eur by na náklady ledva vystačil. Je síce pravda, že na prepitnom si čašník v Rakúsku príde zhruba na ďalšiu tisícku, ale to nie je istý príjem.

Typicky slovensky

Podobne ako naša špeditérka aj partia popiera, že by sa v Rakúsku pracovalo viac a ťažšie. Ale pripúšťa, že už nie je, ako bývalo. Prišla globalizácia, tvrdšia konkurencia, „podliezanie cien“ zo strany zahraničných firiem, dravosť. A migranti. Nikto sa nebojí, že by brali domácim prácu. Lacná pracovná sila totiž v Rakúsku neexistuje. Skôr vnímajú záťaž na sociálny systém a s tým spojené zvyšovanie daní. Spoločnosť sa polarizovala. Do rozhovoru sa zapojí aj majiteľka reštaurácie Monika Schrottová od Humenného. Žije tu osemnásť rokov a prešla všemožnými zamestnaniami. Bola barmanka, predavačka, viedla nechtové štúdio a nakoniec sa rozhodla pre gastronómiu. Je to veľmi tvrdý chlebík. „Podnikanie v Rakúsku je ťažké. Spolu s ôsmimi zamestnancami musím sama pracovať na plný úväzok. Nevadí mi to, vytváram si vzťah k zákazníkom a navyše tu máme akýsi slovenský klub. Ale myslím si, že na Slovensku je to jednoduchšie...“

Chyžné s vysokou školou

Inak vníma oblasť gastronómie Zuzana z Čadce, ktorá už sedemnásť rokov pôsobí v horskom stredisku v oblasti Zell am See. „Mala som šťastie na výborných ľudí a zakrátko som sa tu cítila ako doma.“ Do Rakúska prišla s chabou znalosťou nemčiny. Napriek tomu ju majitelia postavili za bar, nech si pomôže, ako vie. S úsmevom si vybavuje, že zrejme rozhodujúcim meradlom bolo, koľko pollitrov piva dokáže odniesť. „Zvládla som štrnásť a bolo rozhodnuté.“ V nádhernom horskom prostredí so stovkami kilometrov zjazdoviek a približne 700-tisíc turistami ročne je podľa nej dodnes veľký hlad po kvalitných ľuďoch. Je presvedčená, že treba mať len odvahu a chcieť. „Páči sa mi, že nenájdete majiteľa podniku, ktorý by nepracoval so zamestnancami. Sedem dní v týždni. Je to silná motivácia.“ Zuzana si nové prostredie zamilovala. „Nikdy som nezažila diskrimináciu. Naopak, mám pocit, že zarobím viac ako mnohí domáci.“ Keď sme už pri platoch, prezradí, že v sezóne sa blížia k dvetisíc v čistom. A k tomu obslužné. Sú to však oddreté peniaze. „Po otvorení pracovného trhu je tu veľa Maďarov a Slovákov,“ pokračuje. „Je smutné, že mnohí majú vysoké školy a robia čašníkov či chyžné.“ Porovnávať so Slovenskom sa podľa nej nedá. Áno, práca je náročná, služby, bývanie drahé, ale žije sa tu ľahšie a zdravšie.

Všetkým rovnako

Vsúčasnosti sa dostáva do popredia problematika takzvaného sociálneho a mzdového dumpingu - nižšieho ohodnotenia zamestnancov posielaných do krajín západnej Európy obvykle z bývalého východného bloku. Firmy vrátane slovenských tak ušetria náklady a môžu si pri získavaní zákaziek v zahraničí dovoliť ponúknuť nižšie ceny. Tento fenomén Rakúšania potierajú už niekoľko rokov.

„Jednoznačne platí, že aj zamestnanec cudzej firmy musí dostávať na rakúskom území rakúsky plat,“ reaguje Michal Slaný, právnik pôsobiaci vo Viedni. „Kontroly sú časté a spoločnostiam, ktoré toto pravidlo nedodržiavajú, hrozia vysoké pokuty, v krajných prípadoch i väzenie.“ Pokuty sa násobia počtom zamestnancov a právnik pozná prípady, keď celková suma presiahla 150-tisíc eur. Čierna práca či pokusy o nižšie hodnotenie zamestnancov sa vyskytujú aj zo strany rakúskych zamestnávateľov. Hoci v menšej miere ako v minulosti. Hlavne v oblasti gastronómie a stavebníctva. V praxi to vyzerá tak, že pracovník oficiálne uzavrie dohodu na skrátený úväzok, ale reálne pracuje na plný. Peniaze potom zamestnávateľ dorovná na ruku. Slaný však upozorňuje, že tento spôsob šetrenia nie je zameraný výhradne na cudzincov.

Platiť však menej cudzincom ako domácim pri štandardnom pracovnom pomere už prakticky nie je možné. „Každé odvetvie má kolektívnu zmluvu, kde sú určené minimálne platy. Ani cudzincom nesmú dať menej. Skôr sa stretávam s prípadmi, že zamestnávateľ využije nevedomosť, neuhradí všetko, na čo má pracovník nárok.“ Podľa rakúskych štatistík bola v roku 2015 priemerná čistá mzda 2 386 eur mesačne.

Zahraničie