Mramorové kaplnky: Tak domáci nazvali dielo príboja pri Puerte Río Tranquilo.

Aysén v Čile ukrýva kontroverznú vozovku aj unikátne kaplnky z kameňa

Aysén je najredšie obývaný región Čile, plný jazier, vulkánov a ľudí, ktorí nezabudli žiť v súlade s prírodou.

Nebo je posiate oblakmi Altocumulus lenticularis, ktoré sú typické šošovkovitým tvarom. Na Slovensku ich vidno zriedkavo, pretože ich vytvárajú silné vetry fúkajúce ponad horské hrebene.

Na juhu Čile je to bežné a účinok vetra sa prejavuje aj na zemi. Patagónske vetry sťažujú chôdzu aj jazdu na bicykli a pri pohľade na koruny stromov hneď viete, odkiaľ fúka vietor.

Na počesť prezidenta

Jeden z pätnástich čilských regiónov, ktorého plný názov v španielčine znie XI. Región Aysén del General Carlos Ibáñez del Campo, tvoria najmä lesy, jazerá, ľadové polia a hlboko zarezané fjordy.

Na rozdiel od svojho populárnejšieho suseda, nazvaného Magallanes y la Antártica Chilena, nie je Aysén ani počas patagónskeho leta preplnený turistami a na svoje si prídu najmä vyznávači takmer neporušenej prírody.

Región nesie meno generála Ibáñeza del Campa, dvojnásobného prezidenta Čile, ktorý zastával úrad na konci tridsiatych rokov a opäť v päťdesiatych rokoch minulého storočia.

Pretože krajina je rozdelená na regióny postupujúc zo severu na juh, Aysénu prischlo číslo jedenásť. Hoci takéto rozdelenie sa môže zdať suchopárne, domáci si naň zvykli a povedať jednoducho číslo regiónu stačí i v prípade, že si chcete v kníhkupectve zaobstarať jednu z podrobných máp.

Stopy veľkého ohňa

„Teraz sú všade naokolo najmä pasienky,“ vysvetľuje muž menom Rodrigo, ktorého som stopol na ceste z Balmacedy do regionálneho centra, päťdesiattisícového mestečka Coyhaique.

Doteraz vidieť na mnohých miestach obhorené pahýle starých stromov. Najmä koncom devätnásteho storočia bolo pri kolonizácii okolitých území povolené vypaľovať lesy a získavať tak poľnohospodársku pôdu, prevažne pasienky.

Oheň sa však na mnohých miestach vymkol spod kontroly a zhorelo takmer všetko, čo mu stálo v ceste. I keď tunajšia príroda je krásna, nikdy už nebude taká ako pred príchodom novousadlíkov. Súčasná situácia s ochranou lesov je celkom iná ako v nedávnej minulosti.

Za zakladanie ohňa v národnom parku hrozí väzenie, v prípade, že vznikne požiar, posedí si vinník podľa zákona i päť rokov za mrežami. Okrem chránených je v Ayséne i množstvo hospodársky využívaných lesov. Ťažba stavebného dreva i výroba preglejky sú spolu s baníctvom a poľnohospodárstvom hlavným zdrojom obživy v oblasti.

Miesto úniku

Dvojica mladíkov z Coyhaique, Stefan a ďalší nositeľ populárneho mena Rodrigo, sa sem presťahovala z ľudnatej metropoly Santiago. Obaja niekdajší spolužiaci sú kuchári a postupne sa snažia presadiť malou reštauráciou, určenou najmä na spoločné akcie skupín ľudí s rovnakou prácou či tých, ktorých spájajú záujmy.

„Nejde to až tak ľahko, ako sme si zo začiatku mysleli, ale život tu by som nevymenil za nič!“ vraví Stefan. Potomkovi nemeckých prisťahovalcov nechýba elán ani chuť púšťať sa stále do niečoho nového.

„Tunajší čistý vzduch a jednoduchý život mi úplne vynahradili to, o čo som prišiel presťahovaním zo Santiaga,“ dodáva počas prípravy stolov na zajtrajšiu akciu.

O bezprostrednosti a ochote ľudí z Coyhaique sa presviedčam aj nasledujúce ráno. Prasknutá pracka na batohu môže byť rovnako nepríjemná oštara ako brána k novým stretnutiam. Rodrigo mi vysvetlí, kde nájdem obuvníkov. Veselá trojica Julio, Juan a David má spoločnú dielňu už vyše troch desaťročí.

Rytmický zvuk šijacích strojov, malá piecka s kanvicou na čaj a kocúr vylihujúci na pohovke vytvárajú dokonalú pohodu. V dielni, ktorá má atmosféru a v ktorej sa robí poctivá práca.

To, čo mi David za dvetisíc pesos - asi pol druha eura - pozašíval, sa počas cesty ukázalo pevnejšie ako fabrické švy značkového batohu. V mestečkách ako Coyahique dodnes predáva najmä kvalita a prívetivosť.

Cesta na juh

K rozvoju Aysénu počas posledných troch dekád významne prispela stavba cesty Carettera Austral, dlhej 1 240 kilometrov. Ambiciózny projekt, ktorého časť dokončili v roku 1988 a posledný úsek do osady Villa O’Higgions otvorili na prelome milénií, je hlavnou a jedinou severo-južnou cestnou komunikáciou v tejto časti Čile.

Cesta, ktorej najsevernejším bodom je Puerto Montt, je až na niekoľko najvyužívanejších úsekov nespevnená a jazda ňou dáva autám i vodičom zabrať.

Dosahované rýchlosti sú nízke a najmä pri kamiónoch zriedka presiahnu priemer tridsať kilometrov za hodinu. Kompenzáciou najmä pre ľudí z iných častí krajiny a cudzincov je fakt, že Carettera Austral poskytuje najkrajšie scenérie v celej Južnej Amerike. V takom prípade rýchlosť nehrá žiadnu rolu.

Dopravná tepna prechádzajúca Aysénom má však i svoju odvrátenú stránku. Jej stavbu nariadil neobľúbený diktátor Augusto Pinochet, ktorého meno pôvodne i niesla. Na jej výstavbe pracovalo vyše desaťtisíc vojakov, z ktorých mnohí sa domov nikdy nevrátili.

Pod araukáriami

Prejsť sa lesmi národného parku Coyhaique je výnimočný zážitok. Počas celého dňa tu možno stretnúť nanajvýš zopár ľudí, z ktorých väčšinu tvoria domáci.

Pôvodné lesy, v nich ukryté jazerá a mokrade plné vodných rastlín a vážok sú najkrajšie v jasných lúčoch decembrového či januárového slnka. To navyše počas patagónskeho leta zapadá až pred desiatou večer a túry si tak možno predĺžiť do neskorého večera.

„Sem, pod kopec Cerro Pinchao, chodím vždy, keď nemám prácu v reštaurácii a chcem si oddýchnuť,“ vraví Stefan a ukazuje mi tunajšie dreviny.

Najzaujímavejšou z nich je araukária andská, strom, ktorý domáci nazývajú pehuén a pre domorodcov z kmeňa Cunco, patriacich k južnej skupine Mapučov, je posvätný.

Vždyzelený strom so zaujímavo tvarovanými ihličkami možno považovať za žijúcu fosíliu a vydať sa za ním skutočne treba na juh Ameriky. V Európe je jeho pestovanie i akékoľvek obchodovanie s ním zakázané a v krajinách únie trestané zákonom.

Príjemné je zistenie, že Čiľania myslia aj na svojich hendikepovaných spoluobčanov a časť národného parku vrátane vyhliadky, z ktorej celé Coyhaique i okolité hory vidieť ako na dlani, je prístupná i po trase určenej vozičkárom. Jej sklon je navyše riešený tak, že sa sem dokážu dostať i bez cudzej pomoci kombináciou dopravy autom a na vozíku.

Hodiny s Mosesom

Na juh z Coyhaique po Carettere Austral smerom do dediny Puerto Río Tranquilo putujem opäť stopom. Čilskí vodiči sú ochotní i zhovorčiví a vymeniť nudné sedenie v autobuse za farbisté rozprávanie zaujímavého človeka je výborná voľba.

Po adrenalínovej jazde s policajtom, náhliacim sa na lietadlo do Balmacedy, ktorý však napriek tomu rád niekoho odvezie, stúpam po schodíkoch do kabíny kamióna prevážajúceho benzín do mestečka Cochrane. Jeho vodič Moses podľa vlastných slov brázdi cesty Aysénu šesť dní v týždni a nie som prvý človek zo Slovenska či z Česka, ktorého vezie.

„Nedávno som viezol dievčinu z Moravy, ktorá smerovala z Chile Chico do Coyhaique,“ vraví. Moses rozpráva o rodine i živote vodiča kamióna. „V lete musím pracovať takmer bez prestania, aby som si nadrobil na zimu. Vtedy je práce menej, najmä pre počasie a stav ciest. V júli či auguste nezriedka sedím i mesiac doma,“ vysvetľuje sympatický štyridsiatnik.

Náhodnému spolucestujúcemu rád ukáže serpentíny Cuesta del diablo, malebný horský masív Cerro Castillo i pahýle stromov mŕtveho lesa zničeného erupciou vulkánu v roku 1991.

Stratovulkán Hudson vysoký takmer dvetisíc metrov vtedy počas troch mesiacov vychrlil do ovzdušia 4,3 kubického kilometra vulkanického materiálu. Vrstva popola v okolí dosiahla hrúbku až pätnásť centimetrov, no vďaka odľahlosti postihnutého územia sa udalosť obišla bez obetí na životoch.

„My vodiči na erupciu napokon nespomíname až tak v zlom. Vďaka spádu popolčeka sa povrch časti cesty výrazne zlepšil a na tomto úseku môžeme dodnes jazdiť až šesťdesiatkou!“ pochvaľuje si.

Puerto Río Tranquilo

Neveľká usadlosť s niekoľkými pravouhlými ulicami leží pri ústí rovnomennej rieky do Jazera generála Carreru, najväčšieho v celom Čile. Ľadovcové jazero s rozlohou sedemdesiatkrát väčšou ako Liptovská Mara pretína o niekoľko desiatok kilometrov východnejšie čilsko- argentínska hranica.

Vodná plocha za ňou sa nazýva Lago Buenos Aires - Argentínčania zrejme neboli ochotní prijať pomenovanie jazera po Čiľanovi. Jazero dosahuje hĺbku vyše pol kilometra, no najzaujímavejšie sú jeho členité brehy.

Na západnom okraji Jazera generála Carreru sa ukrývajú zaujímavé útvary vymodelované príbojom v pobrežných skalách. Capillas de Mármol - Mramorové kaplnky -, ako ich volajú domáci, sú dostupné na malých člnoch po hladine, pričom do niektorých z nich sa dá i vplávať.

V Puerto Río Tranquilo sa stmieva a mladík Fernando je na prechádzke so svojím štvornohým kamarátom. Po krátkom rozhovore v lámanej španielčine mi ponúkne miesto na stan vo svojej záhrade. „Vnútri v dome miesto nemám,“ ospravedlňuje sa.

Posedenie s priateľmi pri pive v malom útulnom dome je i tak zaujímavou exkurziou do života domácich. „Takto sedíme skoro každý večer. Niet tu veľmi čo robiť, ale máme sa dobre a veselo,“ vraví, než sa všetci poberieme spať.

Kaplnky z kameňa

Jaskynky a výklenky vysoké až niekoľko metrov, vymodelované v pobrežných mramoroch príbojom, sú obľúbeným cieľom návštevníkov tejto časti Aysénu. „Ak by sme ich nemali, pochybujem, že by sa ktosi v Puerte Río Tranquilo zastavil,“ vraví Fernando, tankujúc palivo do nádrže motora malého člna.

Dážď, silný vietor a vysoké vlny dodávajú dopoludniu na jazere magickú atmosféru. Rýchlu plavbu, počas ktorej sa čln tvrdo odráža od vĺn, nadskakuje a zmáča všetkých na palube, si Fernando užíva viac ako skalné útvary, ktoré videl už tisíckrát. Napriek tomu mu pri výklade nechýba trpezlivosť, spokojnosť hostí je prvoradá.

Na dramatickú scenériu južných brehov jazera, spadajúcich strmými svahmi do modrej hĺbky, hľadím spolu s baníkom Robertom, smerujúcim na terénnom pick-upe do mestečka Chile Chico.

Zadnú časť jeho auta zdobí žrď s červenou vlajkou zohnutá do korby - znak toho, že auto jazdí v povrchových baniach. Na ich území sa žrď vzpriami, aby vodiči vysokých banských nákladniakov videli vlajku označujúcu nižšie vozidlo a nedochádzalo ku kolíziám.

Ultimos Chilenos

V uliciach Chile Chico sa bláznia chlapci na bicykloch, slnko svieti na sýtomodrú hladinu a čerí ju neutíchajúci vietor. Smerujem k hranici, za ktorou mení svoje meno voda i zem.

Učiteľ Julio ma vezie k argentínskej hranici a pýta sa, ako sa žije na Slovensku, párik Lucila a Roberto, ktorých dom je priamo pri hraničnej rieke Río Jeinemeni, mi „pre každý prípad“ nechávajú na papieriku telefónne číslo a adresu. „Sme poslední Čiľania! - Ultimos Chilenos!“ lúčia sa so mnou položartom s ohľadom na polohu ich príbytku.

  • Plus 7 dní
    Článok bol spracovaný a publikovaný redakciou Plus7 dní. Svoje pripomienky, návrhy a tipy môžete adresovať priamo na adresu [email protected].