Studené: Pobrežie Barentsovho mora.

Biele noci na ruskom severe

Kým nás trápia horúčavy, slnko na ruskom severe zostáva zubaté. Napriek tomu, že je na oblohe dvadsaťštyri hodín denne.

Tridsiatnik Vladimír nás vezie stopom na jednom z úsekov poldruhatisíckilometrovej dlhej cesty M-18, smerujúcej z Petrohradu do Murmanska. Za oknami sa striedajú močariská, nekonečné lesy a tiché hladiny rozľahlých jazier severného Karelska, jednej z republík Ruskej federácie. Letné prázdniny sú v plnom prúde, no vonku je dážď a vietor, s teplotou len desať stupňov nad nulou. Muž, ktorý sa živí výškovými prácami a neskrýva svoj obdiv k prírode a horám, po niekoľkých hodinách prekvapí slovami o svojej minulosti: „Sedem rokov som strávil vo väzení. Možno to bol práve zlom, moja jediná šanca stať sa lepším človekom. Pochopil som, že sa tam nikdy nechcem vrátiť. Ak by sa to stalo, nebolo by cesty späť. V romantike a obdive kriminálu a väzenského života, pre niektoré skupiny v Rusku také typické, je toľko falše. Je to celé o ľuďoch, ktorí nevedia inak žiť. Som rád, že k nim nepatrím!“ vraví Vladimír, ktorý má dnes manželku, dve malé deti a vedie usporiadaný život. „Viem, že sú ľudia, ktorým som ublížil. Preto chcem teraz robiť lepšie skutky. Môj najväčší obdiv patrí človeku, ktorý mi pomohol vo väzení. Nasmeroval ma na správnu cestu a som mu veľmi vďačný. Škoda, že už nie je medzi nami, zahynul, keď sa jeho kamión pred pár rokmi prevrátil na zamrznutej ceste. Tej istej M-18, po ktorej práve ideme. Dodnes sa však stretávam s jeho synom, ktorý sa na otca až nápadne podobá. Mám radosť, keď môžem rodine priateľa aspoň trochu pomôcť,“ vyznáva sa Vladimír, kým nás dovezie do mesta Apatity až pred dom, kde žije náš priateľ Dima.

Sen geológov

Dima je ďalšou zaujímavou postavou ruského severu. Ako „mladší vedecký spolupracovník“ miestnej univerzity svoj život delí medzi energetiku a horolezectvo. Kým upršané dni trávi nad knihami plnými vzorcov a na chytoch malej horolezeckej steny priamo v obývačke sídliskového bytu, počas tých krajších vytvára nové skalné cesty so svojimi priateľmi alpinistami v dolinách Chibinských vrchov. Táto oblasť je však i snom mineralógov a geológov. Veď už miestne geografické názvy ako Apatity či Nefelínové piesky vyvolávajú u mnohých z nich záujem a vzrušenie. Celkom inak sú na tom pracovníci tunajších baní a lomov. Nič romantické tu dávno nenachádza ani bieloruský vodič nákladného auta, ktorý sem s kolegami chodí na mesačné služby, nazývané v ruštine vachty. „Čo však mám robiť, keď uživiť rodinu z bieloruského platu je takmer nemožné a všade spomínaná kríza nám priniesla aj infláciu a život ľudí ešte viac sťažila,“ vyznáva sa štyridsiatnik Jurij. Pre tých z nás, ktorí sa uspokojíme s rolou spotrebiteľa, napokon postačí celkom strohá informácia - dôležitou súčasťou apatitu je fosforečnan vápenatý, soľ slúžiaca ako hlavná surovina na výrobu fosforu. Využíva sa pri výrobe priemyselných hnojív, kyseliny fosforečnej, v dentálnych hmotách či ako aditívum v potravinárskom priemysle.

Sovietske časy sú preč

„Dnes máme v potravinách všetko, len je to často drahšie ako v Európe,“ lakonicky konštatuje Dima, keď spolu navštívime obchod v jeho susedstve, aby sme nakúpili zásoby do hôr. Regály sú plné najmä domácich výrobkov, najviac sa nevieme dojesť peľmeňov - cestovinových taštičiek plnených mäsom, výborných mliečnych výrobkov a najmä údeného lososa. „Trochu sa zmenil i vzťah tunajších ľudí k pitiu,“ vraví mladík a dodáva: „Niežeby prestali úplne ako ja, ale čoraz väčšej obľube sa tešia pivá domácej produkcie a tvrdého sa pije o čosi menej. Najmä po prijatí nového zákona, podľa ktorého vám po jedenástej večer ani nič silnejšie v obchode nepredajú. Kto sa rozhodu je neskoro, skončí bez vína i bez vodky!“ Jediné, čo zostáva v krajine podstatne lacnejšie než u nás, je benzín s cenou v prepočte okolo 65 až 70 centov za liter. S ruskými výplatami to však, s výnimkou chudobnejších regiónov, nie je až také zlé. Veď napríklad vodič mestskej dopravy v Petrohrade má mesačne okolo tisícky eur.

Pionieri od Malého Vudjavra

Chibinské vrchy, Chibiny, najvyššie pohorie európskej časti ruskej polárnej oblasti, sú pôvabné rovnako intenzívne, ako je zdevasto- vané ich okolie. Tvrdý severský život polostrova Kola však plynie inak ako v Škandinávii. Po svojom, po rusky. Hľadieť na mestá Apatity či Kirovsk, ich zanedbané ulice a depresívne industriálne zóny je smutné. No dolina nad Kirovskom sa po niekoľkých kilometroch preoblečie zo sivého zaprášeného šatu do žltozeleného z kvetov a lesov, pričom jediné, čo romantickú prechádzku podhorím Chibín môže kaziť, je občasný chladný dáždik a všadeprítomné roje obrovských komárov. Na rozdiel od slovenských sa dajú poľahky zabíjať tľapnutím dlane, nič to však nie je platné. „Na cudzincov idú najviac!“ smeje sa bradatý tramp ďaďa Paša - ujo Paľko, ktorý na jazere Malý Vudjavr organizuje tábory pre deti a mládež. Svojich zverencov, čo obľúbeného vedúceho na slovo poslúchajú, učí láske k prírode a každodenne chodia na túry po dolinách.

Judyčvumčorr a Časnačorr

Nasledujúce dni patria magickým horám s vrcholmi umiestnenými v jednej rovine a so strmými skalnatými stenami. Cez sedlá Ramzaja a Západný Petrelius v samote pomaly vystupujeme na naj vyšší vrchol Chibín - 1 200-metrový Judyčvumčorr. V kiľdinsko-sámskom jazyku jeho názov znie Zvoniaca hora pre zvuk, aký na jej vrchole vydáva vietor. Na hrebeňovú túru k druhému najvyššiemu vrcholu Časnačorr potrebujeme niekoľko hodín. Noc strávená na náhornom plató vysokom 1 189 metrov je však odmenou za všetko úsilie. Slnečné lúče sa aj o druhej hodine po polnoci odrážajú od obrovskej hladiny jazera Imandra a pohľad zo západných zrázov hory vyvoláva obdiv. Nasledujúce ráno prší a pochmúrnej nálade nepridá ani zostup severovýchodným svahom Časnačorru. Na obrovskej ploche sú tu roztrúsené zvyšky bombardéra Il-28, ktorý podľa domácich zdrojov narazil do skalnej steny v zlom počasí v roku 1969. „Dali mu letovú hladinu deväťsto metrov a posádka neletela presne podľa plánu - bola mimo kurzu,“ dozvedáme sa neskôr od kirovského horského záchranára. Do doliny zostupujeme pomedzi úlomky krídel, zvyšky diskov turbín a rozsypanú muníciu, ktoré sú svedkom tragédie siedmich letcov.

Na báze záchranárov

Blízkosť civilizácie potvrdzujú v lesoch rozhádzané trosky Moskvičov a Záporožcov, ráno po pár minútach prebrodíme horskú rieku a zastavíme sa na stanici horských záchranárov. Neďaleko nej stojí turistická ubytovňa s pomerne drahou reštauráciou, záchranári si zasa privyrábajú odvozom turistov do Kirovska za nekresťanských dvetisíc rubľov - 50 eur za auto a necelých dvadsať kilometrov. Ďalej preto pokračujeme pešo, no už po tretine cesty nás vezme smerom nadol s úsmevom a celkom zadarmo starý známy ďaďa Paša z Malého Vudjavra. „Dnes deckám prenesieme tábor, tak sme vzali toto nákladné auto,“ vysvetľuje. Spoločnosť cestou do Murmanska nám ešte urobí skupina rozjarených a alkoholom potúžených „peregonščikov“ áut - ľudí živiacich sa dovozom ojazdených automobilov. Bavíme sa najmä o zásobovaní Kolského polostrova elektrinou.

Jadrový kraj

„Kolská jadrová elektráreň vyrába približne polovicu elektrickej energie potrebnej v Murmanskej oblasti a zásobuje i časť spotreby Karelska. Štyri reaktory s výkonom po 440 megawattov boli spustené v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch minulého storočia. Ostatnú energiu nám zabezpečuje voda,“ dozvedáme sa od jedného z obyvateľov mesta Kandalakša, ktorý je energetikom. „Asi dva mesiace predtým, než sa udiala nehoda v Černobyli, sa podobný experiment vykonával aj v Kolskej jadrovej elektrárni. Prebehol úplne bez problémov - za všetko tam na Ukrajine mohol ľudský faktor a prílišná sebadôvera hlavných aktérov,“ dopĺňa zaujímavú informáciu. Pokusy s podzemnými výbuchmi sa diali podľa slov miestnych turistov i priamo v chibinských horách a aký je stav zariadení, ktoré využívali jadrové ponorky Severomorskej flotily, sa môžeme len domnievať. Asi aj preto na svetelnej tabuli v centre Murmanska veľké červené číslice informujú nielen o znečistení vzduchu, ale aj o výške radiácie. Tá je však úplne v norme.

Znovuzrodenie či úpadok?

Malé mestečko Teriberka na brehu Barentsovho mora, asi 140 kilometrov severovýchodne od Murmanska, je jedným z miest v regióne, kam sa možno dostať i bez špeciálneho povolenia. Už niekoľko rokov nepatrí k „zatvoreným mestám“ a z času na čas zaujme i niektorého z nemnohých turistov smerujúcich do oblasti. Okrem polorozpadnutých domov a skalistých brehov mora nemá príliš čo ponúknuť. Ľudia z Teriberky sú milí, počnúc predavačkami v potravinách, pokračujúc pracovníčkou meteorologickej stanice a životom unavenými alkoholikmi končiac. „Možno sa sem opäť vráti život,“ vyslovujú nahlas svoje želanie niektorí domáci v súvislosti s objavením nových nálezísk plynu v oblasti. „Už nám stavajú aj nové mosty, uvidíme, čo prinesú najbližšie roky,“ dozvedáme sa od staršieho muža z časti mestečka nazvanej Lodejnoje pole, kým samotní stavitelia mostov sú v prognózach opatrnejší. „Tu sa nezmení nič, pri ťažbe budú pracovať ľudia z iných regiónov a spoločnosť im postaví ubytovne a zabezpečí zásobovanie priamo na mieste nálezísk,“ hovoria.


  • Plus 7 dní
    Článok bol spracovaný a publikovaný redakciou Plus7 dní. Svoje pripomienky, návrhy a tipy môžete adresovať priamo na adresu [email protected].
VIDEO Plus 7 Dní