Pred 70 rokmi: Americkí vojaci počas ofenzívy v Ardenách.

Bitka o Ardeny: Hitlerov posledný zúfalý pokus zvrátiť priebeh vojny

Posledný pokus nacistického Nemecka zvrátiť priebeh vojny, či získať Nemecku lepšiu vyjednávaciu pozíciu so západnými spojencami, bola bitka v Ardenách. Začala sa v decembri 1944.

Druhá svetová vojna zúrila už šiesty rok a Hitler po počiatočných kolosálnych úspechoch zožínal kolosálne neúspechy. Len neúspechy. Až sa Spojenci domnievali, že blízkemu víťazstvu už nič nestojí v ceste. No v tom sebauspokojení ich zastihol neočakávaný protiútok. Bol taký prudký a mohutný, že rozvrátil línie Spojencov.

Plánovač Hitler

Pôvodcom myšlienky zaútočiť zničujúcim úderom v pohorí Ardeny bol führer. K plánovaniu ani nepripustil ďalších. Vari tých nafúkaných pruských generálov a maršalov? Myslia si, že vedia všetko. Ale vedia len ustupovať. Podľa jeho názoru je však potrebné útočiť.

Hitler mesiac rozpracovával svoj plán a dal mu názov Stráž na Rýne, neskôr ho zmenili na Jesenné hmly. Predložil ho najvyššiemu veleniu, ale nijaké námietky neprijal. Ani od maršala Gerda von Runstedt, najvyššieho veliteľa západného frontu.

Prečo útok práve v Ardenách? Po prvé, tadiaľ viedla najvhodnejšia cesta k Antverpám, životne dôležitému zásobovaciemu prístavu Spojencov. Po druhé, na tom území bola styčná čiara medzi americkými a britskými jednotkami, mohli medzi nimi preniknúť, obkolesiť ich a zničiť.

Po tretie, po predchádzajúcich prudkých bojoch stiahli ta Spojenci časť svojich jednotiek na oddych a ďalšiu časť tvorili nováčikovia. Ale bolo aj po štvrté, aj po piate... Stačilo už len naplniť plány.

Nemecké vojská zničia obchvatom z niekoľkých strán prinajmenej dvadsať spojeneckých divízií, urýchlene preniknú k americkým skladom pohonných hmôt, doplnia svoje zásoby a už ich nič nezastaví. Spojenci budú na kolenách. Podpíšu mier. Alebo prejdú na našu stranu? Veď spojenectvo s Rusmi od počiatku bolo vratké. Tak či onak, Nemci budú môcť presunúť svoje vojská na východný front.

Hrom z jasného neba

Spojeneckým vojakom sa na oslobodenom belgickom území žilo celkom dobre. Mali dostatok jedla, popíjali v kantínach, tešili sa pozornosti miestnych krásavíc. O nepriateľovi ani chýru, ani slychu. Spojenecké lietadlá, ktoré počas celej vojny monitorovali územia pri fronte, nijaký podozrivý pohyb nehlásili.

Husté ardenské lesy všetko utajili. Ba Nemci sa odmlčali aj v rádiových spojeniach. Tak bolo až do 16. decembra. V ten deň ráno o pol šiestej sa na belgicko-nemeckej hranici rozpútala zúrivá kanonáda. Martin Wente z americkej pešej divízie prežil útok a neskôr spomínal: „So strašným zavýjaním prilietavali granáty. Ich úlomky na tisícky kúskov rozštiepavali stromy. Mnoho našich padlo.“

Mnoho bolo zranených úlomkami. Pri dedine Lanzerath sa proti Nemcom bránila prieskumná čata Američanov so silou dvadsaťdva mužov. O 10.30 zaútočilo na nich asi päťsto Nemcov. Risto Milosevich, jeden z obrancov: „Bežali priamo proti nám. Videl som im do tváre. Niektorí mohli mať štrnásť, pätnásť rokov.“

Niekto zozadu ich hnal do útoku. Milosevich: „Strieľali sme ich ako kačice.“ Kým najvyššie velenie pochopilo, že nejde o nejakú miestnu šarvátku, ale o frontálny, mohutný útok, tri nemecké armády postúpili o dvadsať kilometrov. Večer o 23.30 Hitler natešene vyhlásil: „Na západe sa všetko zmenilo. Celkové víťazstvo máme na dosah.“

Bez zľutovania

Z dvestotisíc nemeckých vojakov - čo bolo značne viac, ako nasadili Spojenci - mnoho bolo nováčikov, ale mnoho aj príslušníkov elitných jednotiek SS. Tie sa predtým osvedčili na východnom fronte. Predovšetkým brutalitou. Uplatnili ju aj na západnom fronte. Pri dedine Malmédy postrieľali sedemdesiat zajatých, prevažne ranených amerických vojakov.

Niekoľkým sa podarilo ujsť. To rozhorčilo spojeneckých vojakov. Brutalita sa rozpútala na oboch stranách. V amerických jednotkách dostali rozkaz, že zajatých príslušníkov zbraní SS majú ihneď zastreliť. Takisto nemeckých parašutistov a diverzantov oblečených v amerických uniformách, ktorých úlohou bolo vyvolávať zmätok a deštruovať v tyle.

Spojenci ich rýchlo pochytali. Aj vďaka niektorým chybám, ktorých sa dopúšťali. Napríklad v terénnych autách sedeli štyria, kým Američania zvyčajne len dvaja. Bez súdu ich postavili pred popravné čaty. Išlo o veľa. Išlo o všetko. Na jednej strane o osud západnej Európy. Veď útoky cez Ardeny jej v krátkom období už dva razy priniesli katastrofálnu porážku.

Spojencom aj teraz hrozilo obkolesenie a zničenie. Nemci zasa očakávali zásadný obrat vo vojne. Preto také zúrivé boje. Neskôr bitku o Ardeny niektorí nazvali malým Stalingradom.

Krvavá Bastogne

Nemecké vojská sa valili krajinou a Američania často v panike utekali. Ničili zbrane a skladiská pohonných hmôt, aby sa nedostali do rúk nepriateľov. Aj najvyšších veliteľov sa zmocňovali obavy o ďalší priebeh vojny, dokonca i generála Georgea Pattona, najnebojácnejšieho z nich. Povedal, že túto vojnu môžu Spojenci ešte aj prehrať.

V mestečku Bastogne, významnej križovatke, kde sa stretávalo sedem ciest, zostala v obkolesení americká 101. výsadková divízia. Tisíc tvrdých, neústupčivých mužov. Ak chceli nemecké vojská postupovať, museli Bastogne dobyť. Rozpútali sa o ňu najkrvavejšie boje. Prvé prepukli 20. decembra. Vtedy Nemci spustili smrtonosnú kanonádu. Nezlomila obrancov.

Na druhý deň sa prudko rozsnežilo, ale nemrzlo, a Nemci nemohli nasadiť tanky. Obrancovia niekoľko dní odrážali útok za útokom. Mrzlo, snežilo, bola zamračená obloha a lietadlá nemohli vzlietnuť, aby obrancov zásobovali potravinami a strelivom. Mesto i okolité lesy boli posiate mŕtvolami vojakov, civilistov, zvierat. Bastogne sa menila na rumovisko.

Napokon Nemci poslali parlamentára s bielou zástavou. Vzdajte sa, inak vás rozdrvíme! Generál McAuliff, veliteľ obrancov, odvetil rovnako ako Francúzi v bitke pri Waterloo: „Hovno!“ A boje pokračovali. Dňa 26. decembra prišla pomoc. K obkoleseným sa prebojovala americká tanková divízia pod velením generála Pattona.

Ustúpiť? Neexistuje!

Pred začiatkom operácie, ktorej dali názov Stráž na Rýne, Hitler povedal: „Musí byť zlé počasie, aby sa nám akcia podarila.“ Po niekoľkých dňoch sa počasie zlepšilo a nebo sa zarojilo spojeneckými lietadlami. Začali sa napĺňať všetky obavy, ktoré sa pred útokom odvážili povedať Hitlerovi jeho generáli.

To, že Spojenci majú číselnú, ale najmä materiálnu prevahu, že Nemci disponujú iba pätinou tých zásob pohonných hmôt, čo by potrebovali, a že ak sa nedostanú včas ku skladom nepriateľa, útok stroskotá. Maršal Model, veliteľ armádnej skupiny A, už 23. decembra konštatoval, že ofenzíva definitívne stroskotala. Taký názor tlmočil Hitlerovi aj maršal Runstedt.

Ustúpiť? Stiahnuť vojská? Tí generáli sa znova prejavujú ako zbabelci. Hitler vrhol na bojisko rezervy. Spojenecké sklady so zásobami pohonných hmôt boli buď zničené, alebo v nedohľadne a nemecké tanky i motorové vozidlá zostali nečinne stáť. Američania z obrany prechádzali do útoku.

Hitler sa pokúšal ešte uľahčiť postavenie svojich vojsk útokom na Štrasburg i rozsiahlymi náletmi na nepriateľské letiská, ale krachu operácie už nezabránil. Tisícročná ríša dotlievala. Začiatkom januára 1945 sa ustálili predchádzajúce pozície.

Boje si vyžiadali značné straty, približne po osemdesiattisíc na každej strane bolo zabitých, ranených alebo zajatých. Pre Spojencov boli najväčšie na európskom bojisku. Pre Nemcov znamenali stratu síl, ktoré mohli ešte použiť na iných bojiskách, napríklad v bojoch o Berlín.


  • Plus 7 dní
    Článok bol spracovaný a publikovaný redakciou Plus7 dní. Svoje pripomienky, návrhy a tipy môžete adresovať priamo na adresu [email protected].
VIDEO Plus 7 Dní