Malebné: Za krásou a slávou Oura Preta je veľa utrpenia otrokov.

Brazílska Štiavnica: Minas Gerais je kus Slovenska v ďalekej exotike

Minas Gerais je nezmazateľné slovné spojenie v podvedomí každého študenta geológie. Veď najkrajšie minerály sú práve odtiaľto a tvoria i podstatnú časť študijných zbierok našich univerzít.

Sedemnásť ľudských životov, takmer úplne zdevastované mestečko Bento Rodrigues a únik 60 miliónov kubických metrov bahna a ťažkého odpadu. Taký je sumár novembrového pretrhnutia hrádze v bani severne od mesta Mariana v štáte Minas Gerais.

Možno vám práve preletelo hlavou, že takáto ľudská a ekologická katastrofa sa môže udiať len v nerozvinutých oblastiach, kde veľmi nedbajú na bezpečnosť. Nemáte pravdu. Minas Gerais je jeden z najbohatších brazílskych štátov, v ktorom okrem banských pokladov nájdete malebné mestá, študentské republiky i originálnych ľudí. A tak trochu kúsok Slovenska.

Raj pre geológov

Názov Minas Gerais sa dá do slovenčiny preložiť ako hlavné bane. Aj keď neznie príliš poeticky, nemožno mu uprieť pravdivosť. Povrchovú ťažbu na obrovských plochách si všimne každý, kto sem smeruje autobusom či lietadlom, pričom práve zo vzduchu ju vidieť najlepšie. Minas Gerais je i nezmazateľné slovné spojenie v podvedomí každého študenta geológie.

Veď najkrajšie minerály sú práve odtiaľto a tvoria i podstatnú časť študijných zbierok našich univerzít. Objav zlata v roku 1693 spustil v oblasti zlatú horúčku, ktorá naplno prepukla začiatkom osemnásteho storočia. Tá priniesla, ako napokon vždy v ľudskej histórii, bohatstvo jednotlivcom a utrpenie desaťtisícom ďalších.

Ťažba i výstavba cesty Estrada Real, spájajúcej oblasť Diamantiny a Oura Preta s prístavom Paraty, bola významne spojená s otrockou prácou Afričanov, ktorých doviezli portugalskí kolonizátori. Okrem zlata sa postupne začali získavať polodrahokamy i diamanty nachádzajúce sa v južnej časti štátu v žltých poróznych pieskovcoch - itakolumitoch.

Koncom devätnásteho storočia otroctvo zrušili a väčšinu zásob zlata vyťažili. Pozornosť sa postupne presunula na iné komodity. Dnes sa v Minas Gerais vyťaží ročne 160 miliónov ton železnej rudy a množstvo ďalších kovov.

Až 75 percent svetovej produkcie nióbu pochádza práve z Minasu, pričom štát je jediným zdrojom zinku v krajine a významným producentom fosfátov a lítia. S príchodom nových technológií sa pozornosť vrátila i zásobám zlata a v súčasnosti sa polovica brazílskeho zlata ťaží v Minas Gerais.

Magická zhoda

„Aj v Brazílii máme Štiavnicu,“ spomínam si na slová Bratislavčana Juraja, žijúceho v Riu de Janeiro, vchádzajúc do koloniálneho mestečka Ouro Preto. Učupené v lone zalesnených hôr a vyzdobené barokovými kostolmi sa na naše najkrajšie banské mesto ponáša nielen vizuálne, ale i atmosférou.

Skutočnosť, že obe sú na zozname svetového dedičstva UNESCO, je popri tejto podobnosti už len malý doplnok magickej zhody. „Vitaj u nás, dáš si pivo?“ pozýva ma jeden zo štamgastov do malej reštaurácie na Ulici Bernarda Vasconcellosa v historickom centre Oura Preta, ktorého názov v preklade z portugalčiny znamená čierne zlato.

Na rozdiel od námestia Tiradentes preplneného turistami, pomenovaného po vodcovi hnutia Inconfidencia Mineira a ležiaceho pár stovák metrov vyššie, je toto miesto autentickejšie a ceny jedál i nápojov podstatne nižšie.

Malý tanierik chutného hovädzieho so zemiakmi stojí v prepočte necelé euro - menej než sedemdecová fľaška miestneho piva Skol či Antarctica. Nízky barman, ktorého ledva vidieť za ošúchaným pultom, vedie družnú debatu so susedmi, v oknách naproti sa mihne domáca kaderníčka pri práci, kým v dielni na prízemí ďalšieho z domov maľuje reštaurátor menom Nem na drevo akúsi reklamnú tabuľku.

Hoci je pracovný deň, na kamennom moste cez neveľkú rieku sedia kartári a zanietene sa venujú svojmu malému hazardu. Napriek tomu, že niekoľkí z nich majú mierne pod čapicou, agresivita je im cudzia.

Každému, kto strávil v Brazílii nejaký čas, neujde, že hádky a bitky sú tu veľmi zriedkavý jav. Túto príjemnú skúsenosť v negatívnom svetle vyvažuje vysoká kriminalita a drogové problémy najmä vo favelách, ale to je už iný príbeh. V Oure Prete by sme takéto štvrte, našťastie, hľadali márne.

Študentské republiky

Ouro Preto je i významné univerzitné mesto. Približne desaťtisíc študentov Federálnej univerzity v Oure Prete, známejšej pod skratkou UFOP, tvorí osminu tunajšej populácie. „Bez nich by v meste v podstate zanikli služby, reštaurácie aj taxikári,“ netaja sa domáci.

Mladí ľudia, ktorí cez deň študujú a večer sa bavia, dotvárajú sviežu atmosféru mesta. Zároveň stoja za miestnym špecifikom - „republikami“. Vývesné tabule s ich názvami vidieť na desiatkach tunajších domov. O čo vlastne ide?

Odpoveď mi dáva študent medicíny Nicollai zo štátu Goiás. „Sú to skupiny študentov žijúcich v jednom dome, pričom tieto nehnuteľnosti boli zadovážené prevažne z prostriedkov federálnej vlády. Spolubývajúci sa delia o náklady na prevádzku, na jedlo, varia i zabávajú sa spolu.

Pravidlá spolužitia si členovia každej z nich určujú sami. Bývalí študenti často svoje niekdajšie „republiky“ finančne podporujú a nezriedka svojich nasledovníkov prídu i na pár dní navštíviť.

Každá z takýchto skupín má svoje logo, znak a jej členovia sa k sebe hlásia aj po rokoch. I pre tých, ktorí univerzitu dávno ukončili, je príjemné prísť sa pozrieť do mesta svojich študentských čias a mať tu spriaznenú dušu, hoci z celkom inej generácie!“ vysvetľuje mladý muž, ktorý za svoje netypické meno vďačí mame - učiteľke a vášnivej čitateľke ruskej klasiky.

Mnoho desiatok tabuliek s názvami a znakmi „republík“ vyrobil vo svojej dielni Jose Nelson, ktorý si dáva hovoriť jednoducho Ze. „Pochádzam z juhu Brazílie, z Ria Grande do Sul, čiže som vlastne gaučo!“ žartuje sympatický pán. „Pracujem s olejom i prírodnými minerálnymi farbami a rezbárstvu i maľbe na drevo sa venujem už pol storočia,“ vraví a netají sa tým, že by si život v republike rád vyskúšal, keby bol ešte raz mladý.

Po návšteve jedného zo študentských večierkov, na ktorý ma pozvali Nicollaiovi spolubývajúci, sa mu vôbec nedivím. Význam slov piesne Gaudeamus igitur nám často dôjde až s ubiehajúcim časom.

Minas da Passagem

Dnes je hlavným mestom štátu Minas Gerais dvaapolmiliónové Belo Horizonte, v minulosti bolo metropolou práve Ouro Preto a Mariana. Na ich spojnici sa nachádza najzaujímavejšia zo sprístupnených baní v oblasti - Mina de Ouro da Passagem.

Od svojho otvorenia počiatkom osemnásteho storočia až do ukončenia ťažby v päťdesiatych rokoch minulého storočia vydala približne 35 ton zlata pri priemernej výťažnosti takmer sedem gramov na tonu rudy.

Počas svojej existencie viackrát zmenila majiteľov, až sa napokon stala zaujímavou technickou pamiatkou otvorenou pre širokú verejnosť. Sfárať do jej hlbín na vozíku s drevenými sedadlami, ktorý nadol spúšťa na lane po úzkorozchodných koľajniciach motor na stlačený vzduch, je zážitok najmä pre tých, ktorí v bani nikdy neboli.

„Prišli sme, lebo v súvislosti s touto štôlňou koluje veľa príbehov o duchovi podzemia a nedávno v nej natočili populárny dokumentárny film,“ vraví pani Isabela zo štátu Sao Paulo, ktorá sa sem vydala s manželom i deťmi.

Práve tie majú z netradičnej exkurzie najväčšiu radosť. Sústredený pohľad muža obsluhujúceho banský stroj po pár okamihoch vystrieda tmavá úpadnicová chodba, na ktorej konci sa baňa vetví.

Navštíviť možno vyťažené priestory, prehliadnuť si mechanické kladivá, chodby i paženie banských priestorov. Nechýba malá podzemná kaplnka so sochou Panny Márie ani belasé vody podzemného jazera, kontrastujúce s temnými farbami stien.

Len tak si posedieť

Sviatok Všetkých svätých vyzerá v Brazílii celkom inak ako u nás a zďaleka to nie je iba teplým počasím, aké tu na počiatku novembra vládne. Pietnu atmosféru cítiť len počas omše v kostole, zvyšok dňa je veselý a družný.

V centre najstaršieho mestečka v Minas Gerais, Mariane, sa väčšina obyvateľov sústreďuje v upravenom parčíku. Sediac na lavičkách diskutujú, hrajú sa so svojimi ratolesťami a popíjajú pivo. Mládež - na radosť všetkých pouličných predavačov - konzumuje kilogramy zmrzliny a cukrovej vaty.

Do pohody a ticha len občas zaburáca motor niektorého z miestnych motorkárov, ktorý sa potrebuje predviesť a ukázať, že práve ten jeho stroj má najlepší zvuk, prípadne takmer to isté predvedie niektorý z mladíkov pomocou tuningového auta, stiahnutých okien a reproduktorov, ktoré okoloidúcim vyrážajú dych. Doslova.

Rôznorodé záujmy sa stretnú i o čosi neskôr, po dohratí jedného z futbalových zápasov. Hlučných fanúšikov, ktorí s latinskoamerickým temperamentom jazdia uličkami mesta nahor a dolu, vykláňajúc sa z okien svojich štvorkolesových tátošov s vlajkami, za súčasných zvukov hlasného trúbenia, opatrne krotia domáci policajti, aby aspoň pred kostolmi, v ktorých sa práve konajú bohoslužby, stíchli.

Slová kňazov a sakrálne piesne sa miesia so zvukom ulice do čohosi špecificky brazílskeho, vystihujúceho rytmus tamojšieho života, ktorý je oveľa silnejší ako pomyslenie na jeho poslednú, hoci celkom logickú zastávku.

Insitní umelci

„Pozrite si naše diela,“ pozývajú návštevníkov domáci umelci do výstavnej siene na prízemí budovy Camara Municipal de Mariana. Kým insitný maliar Geraldo Zuzu práve dokončuje ďalšie plátno zobrazujúce hlavné námestie Mariany s dvojicou kostolov, jeho starší kolega, ktorý si dáva hovoriť Mestre Paiva, dotvára pomocou kladiva a súpravy dlát tvár barokového anjela cherubína.

„Ide o kópiu diel, aké vytvárali doboví umelci v našich baníckych mestách. Túto tradíciu chceme udržať a vravíme si neobarokoví výtvarníci z Mariany,“ vysvetľuje Paiva.

Na výstave, ktorej súčasťou je ich tvorivá dielňa, sa stretávajú viac i menej hodnotné diela od vyslovene insitných stvárnení poslednej večere až po kópie rezieb barokových majstrov. Záujem brazílskych turistov i obyvateľov Mariany však pútajú bez rozdielu.

Koncert pre Chica Reia

Toniño, jeden zo spolumajiteľov maličkého baru a reštaurácie pri vstupnom portáli do bane Mina do Chico Rei v Oure Prete, šikovne udiera prstami do kachónu, kým jeho kamaráti hrajú na gitarách, tancujú a spievajú. Hostia sa bavia s domácimi a po chvíli ťažko uhádnuť, kto pochádza z Minas a kto z celkom iných končín Brazílie.

Úzky vchod do zlatej bane, v ktorej ťažbu ukončili pred pol druha storočím, láka najmä milovníkov legiend. Štôlňa je pomenovaná po napoly mýtickom hrdinovi Chicovi Reiovi, symbole boja proti otrokárstvu.

Podľa tradovaného príbehu ním bol muž vlastným menom Galanga, kmeňový vodca z oblasti dnešného Konga. Toho vraj predali do otroctva spolu so synom, zvyšok jeho rodiny neprežil cestu z Afriky na juhoamerickú pôdu.

Chico, ako ho podľa legendy nazvali otrokári, dokázal počas piatich rokov vyniesť z baní pod šatami a vo vlasoch toľko zlata, aby vykúpil z otroctva syna, neskôr seba a napokon kúpil spomínanú baňu, ktorá nemala veľkú perspektívu.

Až po tom, ako v nej začal ťažiť Chico, vydala svoje poklady, za ktoré vykúpil z otroctva mnohých Afričanov a na neďalekom pahorku Alto da Cruz z vďaky postavil kostol zasvätený svätej Efigénii.

Hoci existenciu Chica nemožno podložiť historickými prameňmi, jeho osoba sa stala pevnou súčasťou brazílskeho folklóru. Ľudia vždy radi snívali, najmä tí, ktorých život je plný trápenia. Veď podeliť sa s druhými možno nie je logické, ale celkom určite ľudské. A keď už nie s peniazmi, tak aspoň so zábavou a s radosťou, tak, ako to robí Toniño a jeho kamaráti.


  • Plus 7 dní
    Článok bol spracovaný a publikovaný redakciou Plus7 dní. Svoje pripomienky, návrhy a tipy môžete adresovať priamo na adresu [email protected].
VIDEO Plus 7 Dní