Čajová veľmoc sa potýka s problémami. Sláva čaju v Indonézii pomaly pohasína

Už dvesto rokov dobýva svet kvalitný horúci nápoj z indonézskych plantáží. Skončí sa táto cesta za slávou fiaskom?

Ak ste sa obzerali po dovolenke v Indonézii, určite ste v katalógoch narazili na úchvatné fotografie čajových plantáží. Pre Indonézanov je však horúci nápoj oveľa viac než lákadlo pre turistov. Povestná šálka neodmysliteľne patrí ku každodennému životu, čaj je zdrojom obživy i súčasťou tradícií. Napriek tomu je pestovanie čajovníka na ústupe.

Zaliate slnkom: Rána sú na indonézskych plantážach obzvlášť pekné.
Zaliate slnkom: Rána sú na indonézskych plantážach obzvlášť pekné.
MAROŠ MARKOVIČ

Zrod

Čaj je tradičný nápoj Indonézanov už dvesto rokov. Keďže doménou mužov bolo ranné pitie čiernej kávy s neodmysliteľnou klinčekovou cigaretou kretek, čaj sa rozšíril predovšetkým medzi ženami. „Keď som bola malá, moja mama vždy servírovala čaj. Museli sme ho piť predtým, ako sme začali akúkoľvek rannú aktivitu,“ spomína na svoje detstvo staršia pani z Jogjakarty. Históriu indonézskeho čaju začala písať holandská rodina Van der Huchtovcov, ktorá priniesla čajové semienka zo svojich ciest po Japonsku.

V roku 1684 vysadila prvé čajové kríky ako dekoračné rastliny na brehoch kanála Tijgersgracht v Batávii, niekdajšom hlavnom meste koloniálnej Holandskej Východnej Indie. Tá bola neskôr premenovaná na Indonéziu a Batávia dostala názov Jakarta. Tijgersgracht, ktorého zvyšky možno dodnes nájsť, bol v tom čase považovaný za najkrajší vodný kanál a jeho brehy lemovali domy prominentných obyvateľov mesta. Prvej odrode čajovníka čínskeho sa však v tropickej klíme veľmi nedarilo. Po mnohých experimentoch s jej pestovaním ju neskôr nahradila odroda z indického Assámu a produkcia sa stala ziskovou.

Čaju trvalo takmer storočie, než sa prepracoval z okrasných záhrad do šálok obyvateľov krajiny. Prvý čaj z Indonézie dorazil do Európy na sklonku 17. storočia na lodiach Východoindickej spoločnosti prevážajúcej predovšetkým už zabehnuté a známe čaje z Indie a Cejlónu - dnešnej Srí Lanky. Bol to začiatok zlatých časov miestneho čaju, ktoré ukončila druhá svetová vojna.

Neskôr sa síce výroba opäť oživila, ale od osemdesiatych rokov minulého storočia Indonézii postupne dochádza dych v konkurenčnom boji s krajinami, ako je Čína, India, Keňa, Srí Lanka či Turecko. S ročnou produkciu 132-tisíc ton čaju jej v globálnom meradle patrí až siedma priečka. Na porovnanie, prvá Čína vyprodukuje takmer dva milióny ton čaju ročne.

Pripravený na export: Indonézania najlepší čaj predávajú svetovým gigantom, ako je napríklad Lipton.
Pripravený na export: Indonézania najlepší čaj predávajú svetovým gigantom, ako je napríklad Lipton.
MAROŠ MARKOVIČ

Celoročná produkcia

Podľa čínskej tradície pochádza najlepší čaj z vysokých hôr. Zrejme aj preto v Indonézii čaj pestujú na úrodných svahoch sopiek a rozľahlých horských masívov. Čínsky výskum odhalil, že vďaka tropickej klíme majú indonézske čaje viac antioxidantov ako odrody pestované v Číne a Japonsku. Navyše na miestnych plantážach - na rozdiel od Číny, alebo Indie - pestujú čaj počas celého roka.

Predovšetkým je to čierny čaj a čaj na zmesovú produkciu. Je však v inej kvalite ako známe čaje z Assámu alebo Darjeelingu. „Najvyššiu kvalitu dosahujeme v suchej sezóne, čiže v mesiacoch júl až október,“ dozvedáme sa od miestnych zberačov. „V tomto období sú naše čaje kvalitou porovnateľné aj so známymi cejlónskymi čajmi.“

Distribúcia sa od koloniálnych čias zmenila len málo. Najlepší tovar naďalej odkupujú svetoví giganti ako Twinings alebo Lipton a Indonézanom ostávajú zvyšky. Za tie roky si už zvykli na druhotriedny čaj balený v jednoduchých papierových vreckách. Na druhej strane, väčšina Indonézanov nie je schopná rozoznať kvalitu čaju, nehovoriac o ochote za vyššiu kvalitu zaplatiť vyššiu cenu.

Triedenie: Tu odstraňujú nečistoty z lístkov.
Triedenie: Tu odstraňujú nečistoty z lístkov.
MAROŠ MARKOVIČ

Plantážový agroturizmus

„Lokálni návštevníci prichádzajú za oddychom z rušného mesta,“ hovorí Ali, recepčný na plantáži Wonosari, kým vypisujeme ubytovacie formuláre do skromného priľahlého hotela. „Plno máme hlavne cez víkendy, keď k nám chodia na výlety rodiny. Dá sa tu pikniknovať, behať, máme lanové dráhy v stromoch a iné atrakcie. Pre každého niečo,“ dodáva. Pohľad na štyri zaparkované výletné autobusy, malú zoo, odstavené štvorkolky a stánky s občerstvením naznačuje, že agroturizmus robí hádam väčší biznis ako samotná produkcia čaju.

„Zahraničných turistov od vás nemáme veľa. Zväčša sem chodia Holanďania, pretože v minulosti väčšinu plantáží vlastnili holandské firmy. Návrat na plantáž je pre nich spôsob, ako byť v kontakte s históriou,“ vysvetľuje a s námahou sa snaží vysloviť slovo Slovakia, ktoré číta v našich pasoch. Chladnejší vysokohorský vzduch osvieži každého návštevníka. Čajová plantáž Wonosari situovaná na svahoch pohoria Arjuna na východe Jávy je jedno z najznámejších agroturistických centier.

Plantáž s rozlohou 1 144 hektárov leží v nadmorskej výške okolo 1 250 metrov. Teplota vzduchu sa tu pohybuje od 19 do 26 stupňov Celzia a je ideálna na pestovanie čajovníka. Na rozdiel od ekoturistických dobrodružných atrakcií majú čajové plantáže viac relaxačný charakter. Ponúkajú pešie alebo motorizované výlety k zberačom čaju, turistiku po okolitých svahoch a hlavne oddych, napríklad na terase hotela s výhľadom na zelené čajové more.

Lákavé: Indonézske plantáže vyhľadávajú aj turisti.
Lákavé: Indonézske plantáže vyhľadávajú aj turisti.
MAROŠ MARKOVIČ

Škola v prírode

Pri výlete na čajovú plantáž však nemusí ísť len o oddych, môže íšť aj o vzdelávanie. Čaj pijeme každý deň, ale mnohí z nás ani netušia, aká je jeho cesta do našej šálky. „Rodičia sem privádzajú svoje deti, aby im ukázali, ako rastie to, čo doma pijú,“ hovorí Budi, náš sprievodca po plantáži a fabrike na spracovanie čaju. Krik školákov v uniformách sa rozlieha po zelených kopcoch a my pomaly stúpame k miestam, kde sa dnes zberá čaj. Je skoro ráno, vzduch je na Indonéziu osviežujúco chladný a stromoradie vyvára príjemný tieň. Sprievodca nám vysvetľuje púť čaju.

„Máme asi 200 zberačov. Každý deň zbierajú inde. To preto, lebo zberajú len jemné vrchné lístočky,“ ukazuje Budi cez údolie na zberačov, malé farebné bodky v zelenom mori čajových kríkov. Čajovník sa zbiera len ráno, kým nie je príliš teplo pre ľudí ani pre obraté lístky. Tie putujú vo vreciach na korbu nákladného auta a ďalej do fabriky. Vo fabrike sa listy vysypú na sušičku, ktorá ich čiastočne vysuší a zastaví tak činnosť enzýmov spôsobujúcich proces fermentácie a oxidácie. Po pretriedení od stoniek a buriny sa lístky čistia, sekajú a nakoniec nechajú oxidovať presne stanovený čas.

Práve čas riadenej fermentácie je kľúčový na získanie želanej chuti čaju. Čaj sa následne balí do vreciek alebo do vriec určených na export. „To všetko je na export pre Lipton,“ zavedie nás sprievodca do tmavej miestnosti plnej mechov čaju. „Tam ich budú miešať s inými čajmi, aby získali typickú chuť konkrétnej značky.“ Irónia je, že takéto značky sa následne importujuú späť do Indonézie, kde sa v supermarketoch predávajú za 20-násobné ceny v porovnaní s cenami, za ktoré sa vyviezli.

Transport: V takýchto vreciach prevážajú čaj z plantáže do fabriky.
Transport: V takýchto vreciach prevážajú čaj z plantáže do fabriky.
MAROŠ MARKOVIČ

Nejasná budúcnosť

Ako sme povedali, Indonézia stojí na siedmej priečke v produkcii čaju. Nie je však isté, že na výslní sa aj udrží. Miestne plantáže ustupujú parkoviskám, nákupným centrám či obytným zónam, ale aj lukratívnej produkcii palmového oleja. Tlak zahraničnej konkurencie je pritom čoraz tvrdší. Odolá mu indonézske odvetvie čaju bez toho, aby muselo znižovať už tak biedne platy robotníkom na plantážach? To ukáže až čas.

Idyla: No nebývali by ste tu?
Idyla: No nebývali by ste tu?
profimedia