Na pašu: Lamy možno stretnúť i na hlavných cestných ťahoch.

Čarovné Peru: Krajina medzi nebom a peklom

Peruánci dokážu navliecť svoje ratolesti do hrubých svetrov i v subtropickom podhorí či na pobreží Tichého oceánu.

Mucho frio! „Je tam veľmi chladno!“ zaznie z úst Peruáncov takmer vždy, keď sa spomenie názov sídla ležiaceho vo výške 4 330 metrov nad morom. Neveriacky sa pozrú na krátke nohavice a tričko cestujúceho, považujú to za bláznivú voľbu.

No po dvoch týždňoch strávených v pohorí Cordillera Blanca si možno zvyknúť i na oveľa nižšie teploty ako tie nulové a vyjadrení obyvateľov nižšie položených oblastí sa netreba príliš obávať. Tí dokážu navliecť svoje ratolesti do hrubých svetrov i v subtropickom podhorí či na pobreží Tichého oceánu.

Predaj na kolesách

Starý autobus smerujúci z mesta Huánuco sa štverá nahor strmými serpentínami cesty zarezanej v skalnom masíve a scenérie za jeho oknami sú čoraz krajšie. Domáci ich však príliš nevnímajú, ich pozornosť celkom pohltili díleri rôzneho tovaru, ktorí predávajú „zaručene geniálne“ predmety priamo vo vozidle.

Starý pán s domorodými črtami upozorňuje pasažierov na silu slnka vo veľkých výškach a nebezpečenstvo, aké predstavujú jeho lúče pre pokožku. Malé nádobky s krémom rozdá všetkým, nech majú čas prezrieť si ich. Kto prejaví záujem, predavačovi už tovar nevráti, no do ruky mu nasype potrebné množstvo solov - peruánskej meny.

Pri pozorovaní úspešnosti jednotlivých predavačov nie je ťažké prísť k záveru, že obchod so zdravím je najvýnosnejší. Prípravky proti zápalom, na reumatizmus a mnohé ďalšie neduhy sa v prípade kvalitnej rétoriky dílera míňajú ako teplé rožky, kým „zaručene európske“ napolitánky si nekupuje takmer nik.

Po prednáške o ich kvalitách poputujú mierne popučené a upotené späť do škatule, z ktorej ich takto si zarábajúci mladík, menej skúsený kolega predavača krémov, pred chvíľou rozdal. Uľaviť si od bolesti však láka takmer každého z domácich - najmä po tom, ako prednášajúci publikum uistí, že masť funguje proti desiatkam problémov.

Ak by to bola pravda, Peru by sa stalo krajinou všeliekov. Veď na bronchitídu, reumatizmus, astmu, dnu i gynekologické zápaly stačí mesiac piť trebárs bylinný čaj profesora Samuela Lainesa Taboadu.

Pod zemou, nad zemou

Keď sa autobus pomaly spustí do údolia ležiaceho na chrbte Ánd, prejde popod tabuľu s nápisom Cerro de Pasco a zastaví na oplotenej stanici, vravu potulných predavačov vystriedajú pokriky majiteľov nákladných trojkolesových bicyklov. Za neveľký poplatok sú ochotní prepraviť nadrozmerné batožiny aj iný náklad po uliciach sedemdesiattisícového mesta až na miesto určenia. Za niekoľko desiatok sekúnd sú všetky batohy a škatule doslova rozchytané a nad stanicou sa na chvíľu rozhostí ticho.

To však v Peru nikdy netrvá dlho. Tentoraz ho prerušia tóny dychovej hudby, prichádzajúce z neďalekého námestia Park el Minero. Krátka, no bujará fiesta je oslavou sedemdesiatročnice tunajšej školy Gran Unidad Escolar Daniel Alcides Carrion.

Okoloidúci sa prizerajú, muzikanti trápia nástroje v duchu hesla - čím hlasnejšie, tým lepšie! - a všetci sú aspoň chvíľu usmiati. Utiecť v tónoch muziky pred každodennými starosťami je povolený doping i forma relaxu v celom Peru.

Nad hlavami ľudí zo sprievodu vyčnievajú insitne pôsobiace sochy baníka i banských vozíkov, o niekoľko ulíc ďalej sa mesto pozvoľna stráca a začína sa obrovská jama. V nej sa rodí práca, utrpenie i peniaze - len ich pomer je pre každého iný. Závisí od pracovnej pozície i šťastia.

Predmetom ťažby v Cerre de Pasco sú polymetalické rudy, z ktorých sa ročne získava až šesťdesiattisíc ton olova, stopäťdesiattisíc ton zinku a osem miliónov uncí striebra. Kvôli baniam až sem, do vyše štvortisícmetrovej výšky, vedie železnica cez hory. Jej pomaly sa vlečúce vagóny a mohutné dieselové lokomotívy možno stretnúť kdekoľvek na trati spájajúcej región Pasco s tichooceánskym prístavom Callao, ktorý leží v blízkosti peruánskej metropoly Lima.

Spomínaná železnica prepravuje len náklad a na rozdiel od romantizujúcich vláčikov s predraženými lístkami prevážajúcich turistov pod Machu Picchu či z Cuzca do Puna, má s poéziou málo spoločné.

Návšteva sa nekoná

„Pozrieť si našu baňu nebude žiaden problém!“ uisťuje ma banský inžinier v jednej z ľudových reštaurácií v centre Cerra de Pasco a rovnakú odpoveď, doplnenú adresou banskej spoločnosti, dostávam od vodiča terénneho vozidla, ktorého vzhľad na prvý pohľad prezrádza, že sa využíva v povrchovom lome.

Od bežných džípov sa líši dlhou pružnou tyčou umiestnenou na okraji korby, ktorej vrchnú časť zdobí oranžová reflexná vlajočka. Tyč je pri jazde po bežných komunikáciách sklopená, vztyčuje sa len v baniach. „Slúži na to, aby vodiči obrovských banských nákladniakov, ktorých kabína je v niekoľkometrovej výške nad zemou, vedeli aj o nízkych vozidlách, ich polohe a predišlo sa tak kolíziám!“ znie logické vysvetlenie, na čo toto jednoduché zariadenie slúži.

Dostať sa k budove spoločnosti Volcan Compania Minera vo štvrti Paraksha je celkom jednoduché - stačí nasadnúť do dodávky, aké v Peru nazývajú „colectivo“, a v prepočte za necelých tridsať centov sa spolu s hŕstkou domácich odviezť na opačný koniec mesta. Možnosť exkurzie spočiatku vyzerá sľubne, no čím viac ľudí je v tejto otázke zainteresovaných a ako na malej vrátnici pribúda telefonátov, nádej na pohľad z druhej strany sa pomaly rozplýva.

Zodpovednosť za vydanie povolenia si prehadzujú viacerí vedúci medzi sebou, až napokon prichádza zamietavá odpoveď. Milí a veľmi komunikatívni vrátnici sa hosťovi ešte niekoľko minút ospravedlňujú a alternatívou pohľadu zblízka sa napokon stáva krátka túra na pahorky nad mestom, odkiaľ gigantický povrchový lom vidieť aspoň z diaľky. Daňou za výstup perifériami mesta je nečakaný útok pätice rozzúrených psov, ktorých sa podarí len so šťastím striasť údermi fotoaparátom a pomalým ústupom.

Nemá veľký význam pátrať, prečo cudzincov nevpúšťajú do baní ani kvôli fotografovaniu pre tlač. Kým hlavným argumentom zostáva bezpečnosť návštevníka, mnohí domáci uvažujú o tom, že banské spoločnosti v Peru nechcú ukazovať svetu, aké pracovné podmienky v nich panujú. Najmä, keď o tunajších banských spoločnostiach možno nájsť v médiách takmer výlučne negatívne informácie.

Zisk či strata?

Kým majitelia baní i vlády všade na svete tvrdia, že ťažba je pre život domácich vynikajúcou pracovnou príležitosťou, banská činnosť má i svoju odvrátenú stránku. Tá je najväčším problémom práve v krajinách tretieho sveta, kde zisk a produktivita sú oveľa podstatnejšie ako ekológia a vplyv na zdravie ľudí.

Tí sú často prinútení pracovať v podmienkach, aké si vieme predstaviť len ťažko. Pred časom priniesol časopis National Geographic v článku The Real Price of Gold - Skutočná cena zlata - šokujúce informácie o pracovníkoch inej peruánskej bane, La Rinconada, ležiacej na juhovýchode krajiny. Tí za svoju ťažkú a nebezpečnú prácu nedostávajú žiadnu mzdu. Jej náhradou je možnosť raz za mesiac si odniesť toľko rudy, koľko uvládzu. Či bude skutočne obsahovať i nejaké zlato, je však čisto vec šťastia... Hoci v Cerre de Pasco takéto praktiky nepanujú, pod zdravie tunajších obyvateľov sa ich práca trvale podpisuje.

Úprava rúd pomocou flotácie - vyplavovaním - a najmä extrakcia kyanidom predstavujú záťaž pre životné prostredie, ktorá výrazne narastá pri nedbalom nakladaní s odpadmi. Podľa odborníkov dosahujú objemy niektorých prvkov v poľnohospodársky využívanej pôde z oblasti Cerra de Pasco extrémne hodnoty. Množstvo olova šesťdesiatpäťkrát prekračuje normu, arzénu bolo v spomínaných vzorkách dvadsaťšesťkrát viac, ako je povolené, a pri kadmiu bolo výsledkom päťdesiatpäťnásobné prekročenie.

Podobná situácia je v mnohých ďalších mestách, napríklad v neďalekej La Oroyi, ktorej hute a ďalší priemysel produkujú ešte väčšiu paletu kovov. Olovo, kadmium a arzén sú však najväčším problémom i na tomto mieste Peru. Ťažké kovy, ktorých hodnoty sú v krvi zvýšené už u vyše dvoch tretín detí zo spomínaných oblastí, sú pritom zodpovedné za migrény, autoimunitné ochorenia, dokážu vyvolať rakovinu a širokú paletu ďalších chronických ťažkostí.

Pri návšteve podobných miest si možno uvedomiť, koľko škôd dokáže človek napáchať ťažbou najmä pri minimalizácii nákladov. Podobné zámery povrchovej ťažby súkromných investorov jestvovali i na našom území a je celkom ľahké pochopiť radosť domácich po tom, ako boli zastavené.

Farby v mori šedi

Zubaté slnko zašlo a horské banské mesto vyzerá ešte nehostinnejšie, ako keď je ovenčené jeho lúčmi. Dnes už nezasvieti na dlhé rady domov v pravouhlých uliciach, otvorenú tržnicu na jednej z centrálnych ulíc ani na skromné rodinné domy z betónu učupené v strmých svahoch okrajových štvrtí. Vodič spoločného taxíka, smerujúceho z jednej z nich - San Juan - do centra mesta, vydáva cestujúcim sumu do poslednej mince.

„To, čo stojí inde v krajine sol či dva, je v Cerre de Pasco za deväťdesiat centimov,“ vraví pani v stredných rokoch o tunajších cenách mestskej dopravy a nie je ďaleko od pravdy. V oblasti, kde je život nielen pre klimatické pomery a nadmorskú výšku obzvlášť ťažký, však majú svoju cenu nielen ťažko zarobené peniaze. Akosi lepšie sa tu k sebe správajú i ľudia navzájom. Všimnúť si to možno na trhoch, v obchodoch i pri obyčajných rozhovoroch na uliciach.

Sympatické je i to, ako sa domáci obyvatelia snažia najmenším obyvateľom mesta vytvoriť v jeho každodennosti čo najpríjemnejšie momenty. Steny škôlok smerujúce do ulice sú pomaľované veselými obrázkami, pestro a farebne pôsobia i slávnosti, aké pripravujú deťom zanietení a energickí rodičia a učitelia.

Jedna taká sa práve koná v San Juane. Jej kulisami sú obrovské trsy farebných balónov, rovnako veselé je pestré oblečenie detí, ktoré sú zrazu škriatkami či včielkami. Byť šťastný na mieste, kde sa žije jednoducho, je ľahké. Pokúsiť sa o to tam, kde by sa málokto vybral žiť dobrovoľne, si zaslúži obdiv. Peruánci žijúci medzi nebom a peklom v Cerre de Pasco nám môžu byť v mnohom príkladom.


  • Plus 7 dní
    Článok bol spracovaný a publikovaný redakciou Plus7 dní. Svoje pripomienky, návrhy a tipy môžete adresovať priamo na adresu [email protected].
VIDEO Plus 7 Dní