Cenzúra v Turecku? Správ o bojoch proti Kurdom je žalostne málo

Vojna v Na východe Turecka sa bojuje a zomiera. O operácii proti Kurdom, ktorú turecká vláda nazýva „protiteroristická“, médiá mlčia.

Dijarbakir je pekné mesto. Staručký predavač orieškov trvá na svojom, keď sa policajt vysmieva mojim slovám, že sa mi tu páči. Policajta sem pridelili zo západu Turecka. Pouličný predavač orieškov je tunajší, Kurd. „Čo je na tomto meste pekné?“ rehoce sa policajt. Mám sto chutí povedať: „Bolo tu veľa pekných vecí, kým ste ich nezničili.“

Čítajte viac:

Zverstvá v Islamskom štáte: Popravy sú verejné, homosexuálov zhadzujú z budov

Stovky mŕtvych

Ale to by nebolo múdre. Netreba na seba zbytočne upozorňovať. Turci tu na východe zahraničných novinárov nepotrebujú. Vedú intenzívnu protiteroristickú operáciu. Snažia sa definitívne poraziť oddiely kurdských milícií zakázanej PKK, Strany kurdských pracujúcich.

Počet obetí konfliktu sa už ráta na stovky. Každá strana uvádza iné čísla, nezávislá organizácia International Crisis Group tvrdí, že medzi júlom 2015 a aprílom 2016 zabili 1 262 ľudí, z toho minimálne 250 civilistov. Ešte v Istanbule mi moje nové známe, Lucia a Julie, rozprávali o čoraz horšej situácii v Turecku. Lucia je z USA a v Istanbule žije dvadsať rokov, Francúzka Julie sa prisťahovala vlani.

Obe cítia, ako Turecko pomaličky stráca svoju sekulárnu uvoľnenosť. Nacionalizmus je na vzostupe. Obchody s alkoholom postupne zatvárajú. „Toto budeme potrebovať v lete pri mori,“ pristavili sa potom pri obchodíku s „burkinami“, plavkami pre moslimské ženy, ktoré zahaľujú celé telo.

„A na východe je vojna...“ V istanbulskej komunite expatov sa vraj čoraz častejšie pretriasa téma odchodu z krajiny. Áno, na východe je vojna. Po trojročnom pokoji a mierovom procese medzi tureckou vládou a PKK odštartovali vlani v lete znovu boje.

Vláda oznámila začiatok protiteroristickej operácie proti členom kurdských milícií a Islamského štátu (IS) na tureckom území. Bola neskorá jeseň, keď vojna vstúpila aj do ulíc Dijarbakiru, najväčšieho kurdského mesta v Turecku.

Čítajte viac:

Skromní tureckí kresťania: Utláčaní ľudia, ktorí chcú byť rešpektovaní

Zmenené mená

„Mysleli si, že budú hotoví za týždeň. Obliehanie nakoniec trvalo stotri dní,“ rozpráva mi Omer. Hovorí to hrdo. Dijarbakir nazýva kurdským menom Amed - viem, že aj starý predavač orieškov by o svojom meste radšej hovoril ako o Amede, ale je to zakázané. Turecká vláda zmenila pôvodné kurdské názvy viac ako dvanásťtisíc miest a dedín na turecké ešte v tridsiatych rokoch minulého storočia.

Hoci Amedom sa toto mesto nazývalo od 13. storočia pred naším letopočtom. „V Turecku nemôžeš svoje mesto nazývať, ako chceš, dokonca ani ty sa nemôžeš volať, ako chceš,“ dodá Omer trpko. Aj kurdské mená si etnickí Kurdi museli zmeniť na turecké. Tridsaťsedemročný zamestnanec čistiarne odpadových vôd býval tiež v historickom centre Dijarbakiru, nazývanom Sur. „Prišli vojaci a oznámili - Vieme, že bojovníci PKK sa ukrývajú v domoch vo štvrti Sur. Kto z vás sa nezbalí a neodíde, toho budeme považovať za teroristu a nebudeme naňho počas vojenskej operácie brať ohľad.“ Omer sa odsťahoval. Úrady jemu a ostatným zatiaľ ako kompenzáciu platia nájom v bytoch na predmestí Dijarbakiru.

Polícia a armáda potom Sur obkľúčila a uzavrela. Počas obliehania pre všetkých obyvateľov platilo stanné právo. V marci historické centrum mesta Turci dobyli. Dodnes je však uzavreté policajnými zábranami a strážené. Spoza vysokých kovových plotov sa ozývajú hlasy hliadkujúcich vojakov.

„Keď som sa chcel ísť pozrieť na svoj dom, musel som si dať písomnú žiadosť. Pred vstupom do zóny som musel odovzdať doklady aj mobilný telefón. Sprevádzali ma dvaja policajti,“ opisuje Omer. Napriek týmto pravidlám sa už na sociálne siete dostali fotografie niektorých pamiatok. Napríklad arménsky Kostol svätého Giragosa z roku 1376 pri ostreľovaní ťažko poškodili. Komunita arménskych kresťanov, ktorá ho v roku 2011 na vlastné náklady zrenovovala, však doteraz nedostala povolenie navštíviť ho. Asýrsky Kostol svätej Márie mal viac šťastia.

Zostal nepoškodený a navyše mimo zakázanej zóny. Kňazovi a zároveň správcovi chrámu Jusufovi Akbulutovi však nie je veľmi do reči, keď mi ukazuje zápisy modlitieb v hrubých veľkých knihách v jazyku Ježiša Krista, ktorý táto kresťanská komunita dodnes používa. Turecká vláda totiž jeho kostol, rovnako ako všetky ostatné kresťanské chrámy v meste, v apríli znárodnila. Vraj dočasne, kým sa situácia neupokojí. Predtým patrili cirkevným spoločenstvám.

Čítajte viac:

Európa dopláca na politickú korektnosť a absenciu pravidiel

V pustých uliciach

Dijarbakir bol predtým príjemné mesto s historickou časťou obkolesenou hradbami z čierneho kameňa. S dĺžkou päť a pol kilometra sú po Čínskom múre druhým najdlhším opevnením na svete, vlani ich zapísali na Zoznam svetového kultúrneho dedičstva UNESCO.

Vďaka nim a ostatným budovám v centre Suru vystavaným z čierneho kameňa kedysi volali Dijarbakir Čierna pevnosť. Moje spomienky na jeho predchádzajúce návštevy sú veľmi živé. Ľudia ma zdravili, usmievali sa. Neprešla som ulicou bez toho, aby ma starší muži s moslimskými modlitebnými korálikmi v rukách nezastavili a nechceli ma pustiť ďalej, kým som si s nimi nedala aspoň jeden pohárik... Čaju, samozrejme, v tejto moslimskej krajine nie je zvykom piť alkohol, popíjajú tu silný sladký čierny čaj zo sklenených baňatých pohárikov a priemerný chlap ich zvládne aj dvadsať denne.

Kedysi rušné uličky sú dnes pusté. Remeselníci zatvorili svoje dielne. Rolety na nich sú stiahnuté a zabezpečené visiacimi zámkami. Zostalo len zopár ľudí. Moji známi uhliari a kováči ma okamžite vítajú a ponúkajú čajom, džúsom, jedlom, ktoré si spoločne varia na obed. Na konci ulice je ešte stále policajná zábrana. Tu bol začiatok zakázanej zóny počas protiteroristickej operácie v historickom centre Sur. Preto remeselníci a obchodníci odišli.

Niektoré rolety dielní nesú stopy po strelách. Hneď za zábranou bola kedysi čajovňa. Nazriem do ďalšej ulice. Budova stojí, čajovňa je rozstrieľaná. Remeselníci mi názorne ukazujú, ako im tu ponad hlavy lietali strely.

Zničený čajový sen

Život Ihsana Saglama bol čaj. Keď som ho pred štyrmi rokmi spoznala, mal tridsaťštyri, ešte sa neoženil, zato od rána do večera pomáhal otcovi v ošarpanej čajovni na konci ulice. Starý pán Abdulrazzak celý deň neúnavne pripravoval čaj vo veľkých mosadzných čajníkoch a umýval poháriky, vybehol iba na poludňajší namáz, modlitbu, do neďalekej mešity.

Jeho žena Hanet mu každý deň priniesla z domu obed. Po siedmej, keď s Ihsanom zamkli a stiahli roletu, ich už čakala doma s večerou. A s čajom - v kuchyni bola paňou ona a manžela k čaju nepustila. V tej rodine bolo toľko vzájomnej lásky a úcty! V čajovni mal pán Abdulrazzak vodovod a hrnček pre tých remeselníkov a obchodníkov, ktorí u seba vodu nemali. Všetci sa k nemu chodili napiť. Samozrejme, zadarmo. Rodinným biznisom bol čaj. Nevarili turecký, ten je vraj príliš silný a horký. Čajové lístky nakupovali z Iraku alebo zo Sýrie. Keď bola várka čerstvého, voňavého horúceho nápoja hotová, Ihsan s obrovskou táckou s pohárikmi, tanierikmi, čajníkom a cukrom obiehal okolité ulice. „Čaj, čaj, čaj,“ kričal. Za uchom mal kriedu.

Na zárubne dverí svojich zákazníkov z radov obchodníkov a remeselníkov vyškrtával čiarky za každý vypitý pohárik. Na konci týždňa každému spočítal účet. Ako rozdával čerstvý čaj, zároveň zbieral prázdne poháriky z predošlej várky. Tak to chodí všade v Turecku. Predavačov čaju je veľa, každý má svoje teritórium a navzájom si nekradnú zákazníkov.

Pán Abdulrazzak už zomrel. Čajovú tradíciu prevzal Ihsan. Odkedy sa v Dijarbakire začala protiteroristická operácia, má zatvorené. Už päť mesiacov je rodina bez príjmu. Z mozaík podobných príbehov kurdských obyvateľov Dijarbakiru, ktorým vojaci ničia ich mesto, domovy a živobytie, si ľudia skladajú pocit trpkosti a neprávosti. „Dijarbakir je pekné, aj keď teraz plačúce mesto,“ hovoria.

Nestačí len zabiť

Podľa Omerových informácií zahynulo v mestskej časti Sur sedemnásť civilistov. „Lenže Turkom nestačí, že niekoho zabijú. Musia aj zničiť jeho mŕtve telo. Jedna rodina čakala na telo svojho zabitého syna celý mesiac, kým ho mohla pochovať. Armáda ho tak dlho odmietala vydať. Vraj pre nevyhnutnú pitvu.“

V inom kurdskom meste, Cizre, pri hraniciach s Irakom, pustošili vojaci iba týždeň. No dôsledky sú katastrofálne. Turecká armáda tvrdí, že tam zabila viac ako šesťsto bojovníkov PKK a o život prišlo dvestopäť vojakov a policajtov. Miestni ľudia zas hovoria o desiatkach civilných obetí. Na mieste najhoršieho masakra, na druhom poschodí jedného z domov, vojaci údajne zaživa upálili päťdesiat ľudí.

Do Cizre sa nedostali takmer žiadni novinári. Na dostupných fotografiách a videozáberoch vidno totálne zničené domy a ulice. Turecká vláda si očividne neželá, aby tlač informovala o tom, čo sa deje na východe. Práve čítam mail od šéfa spravodajstva tureckej televízie IMC Hamzu Aktana. V sobotu 30. apríla vtrhlo k nemu domov protiteroristické komando.

Zvalili ho na zem, prehľadali mu byt, zhabali mu dva počítače, externý harddisk a mobilný telefón a odviedli ho na policajnú stanicu. Obvinili ho zo šírenia propagandy teroristickej organizácie a pokusu šíriť v zahraničí názory, ktoré idú proti záujmom Tureckej republiky. Z väzby ho nakoniec prepustili s tým, že až do začiatku súdneho sporu sa musí pravidelne hlásiť v kancelárii policajného okrsku.

To všetko za štyri stručné príspevky na Twitteri v nasledujúcom znení:

1. Miestni ľudia a kurdskí politici apelujú na Európsku úniu a OSN, aby konali, pretože veci sa už dostali na veľmi nebezpečnú úroveň.

2. BBC prosí o informácie a fotografie od ľudí, ktorí sa práve nachádzajú v Cizre, tu sú kontakty.

3. V kurdských mestách je stav pohotovosti, denne zomierajú ľudia, pravda o skutočnom dianí sa zastiera.

4. Všetky špinavé triky z 90. rokov sú späť. Policajt a predavač orieškov: Kurdi, najväčšia etnická skupina na svete bez vlastného štátu, pochopiteľne, cítia nádej na jeho vytvorenie. Kurdské jednotky pešmergov a YPG aktívne - a úspešne - bojujú proti IS v Sýrii a Iraku.

Na severe Iraku majú čiastočnú autonómiu v rámci Kurdistanu, v Sýrii Rojavu, samozvanú kurdskú republiku, ktorej územie čiastočne ovládajú a držia vojenskou silou uprostred celkového chaosu v krajine. Na východe Turecka si konflikt medzi PKK a tureckou vládou vyžiadal od roku 1984 štyridsaťtisíc obetí. Kurdi tu nie sú rozzúrení.

Cítia skôr obrovskú trpkosť a smútok. Zdá sa, že kroky tureckej vlády len znásobujú ich nechuť žiť v spoločnom štáte. Na východe Turecka je vojna. „A Dijarbakir je pekné mesto,“ nedá sa predavač orieškov. Napriek výsmechu policajta, ku ktorému sa musí správať slušne.

Sme rukojemníkmi?

Protiteroristický zákon, na základe ktorého turecká armáda útočí na kurdských ozbrojencov, by mohol skomplikovať život v Európskej únii. Hádate správne, ide o utečencov. Brusel a Ankara sa v marci dohodli, že Turecko prijme späť všetkých migrantov, ktorí sa nelegálne dostanú do Grécka, na druhej strane získa od EÚ finančnú pomoc, urýchlenie integrácie aj liberalizáciu vízového režimu.

Teraz sa dohoda ocitla v slepej uličke. Únia je totiž ochotná zrušiť víza pre občanov Turecka len v prípade, že Ankara splní viaceré dodatočné podmienky, pričom medzi najdôležitejšie z nich patria práve zmeny protiteroristického zákona. Turecko to odmieta.

Ľudia blízki prezidentovi Erdoganovi sa dokonca už vyhrážali, že ich krajina bude posielať utečencov do Európy, ak Brusel podľa pôvodnej dohody nepresadí bezvízový režim. Aj preto najmä v Nemecku, ale aj v ďalších členských krajinách EÚ čoraz častejšie počuť hlasy, že únia sa stáva rukojemníkom Turecka.