Paranoici: Mali v rukách moc, rozhodovali o životoch miliónov, ale sami sa báli o život - Josif Vissarionovič Stalin, vľavo, pôsobil navonok pokojne, Adolf Hitler ako zúrivec.

Chorí diktátori: Hitler dostával pervitín ako vitamíny, Stalin vedel o svojej paranoji

V druhej svetovej vojne stáli proti sebe na čele mocností dvaja psychicky narušení ľudia.

V najstrašnejšej vojne, akú ľudstvo doposiaľ zažilo, stáli proti sebe dvaja chorí muži. Diktátori Hitler a Stalin. Zdravotný stav oboch bol v ich ríšach tabu. Tajomstvo, ktoré nieslo so sebou riziko smrti. Archívne dokumenty po rokoch prezradili, aké neduhy trápili osoby rozhodujúce o životoch miliónov ľudí, ako sa sami báli smrti, na ktorú tak ľahko posielali iných.

Nemecký nacistický vodca Adolf Hitler a sovietsky komunistický diktátor Josif Vissarionovič Stalin trpeli rovnakou vážnou psychickou chorobou. Paranojou či stihomamom. Čiže pocitmi sústavného prenasledovania a prehnanými a nepodloženými obavami o vlastnú bezpečnosť. Ide pritom o nevyliečiteľnú chorobu. A neliečiteľnú, ak si ju pacient sám neuvedomí a neprizná, čo je veľmi ťažké a zriedkavé.

Obaja dokázali zamnipulovať masy ľudí. Foto: Profimedia.sk

Hitlerov zázračný doktor

Volal sa Theodor Morell a na začiatku kariéry bol pomocným lodným lekárom. Po prvej svetovej vojne začal vyštudovaný gynekológ a urológ liečiť najmä kožné a pohlavné choroby. Vďaka netradičným metódam liečby sa stal známym medzi berlínskou smotánkou aj v zahraničí. Liečil napríklad perzského šacha i rumunského kráľa.

K Hitlerovi sa dostal v roku 1935 cez vodcovho osobného fotografa Heinricha Hoffmana, ktorý ho vyhľadal, pretože sa domnieval, že má kvapavku. Morell mu však diagnostikoval zápal ľadvín a čoskoro ho vyliečil. Hoffman potom povedal o Morellovi Hitlerovi, ktorý sa často sťažoval na žalúdočné bolesti a silnú plynatosť. Vodca pozval úspešného doktora do svojho sídla v Obersalzbergu a tam sa mu zdôveril so svojimi zdravotnými problémami, s ktorými si jeho dvorní lekári už roky nevedeli poradiť.

„Ste moja posledná nádej,“ povedal údajne Morellovi a sľúbil mu, že ak ho vylieči, daruje mu krásny dom. Morell sa vodcu ujal a Hitler sa skutočne po pár týždňoch liečby cítil lepšie. Slovo dodržal. Morellovi daroval krásnu vilu a vymenoval ho za profesora. Morell, ktorý čoskoro získal prívlastok „osobný vodcov lekár“, postupoval aj v prípade führera netradične.

Svojho pacienta liečil vlastnoručne pripravovanými injekciami, ktorých zloženie nikomu neprezradil. Išlo však najpravdepodobnejšie o zmes kofeínu a pervitínu, ktorú nazýval Vitamultin. Okrem toho podával Hitlerovi aj bežné vitamíny, ale tiež sulfónamidy na potlačenie častých bakteriálnych infekcií. Führerovi sem-tam, ako si poznamenal do svojho denníka, naordinoval aj látky na povzbudenie potencie.

Patril do tímu: Hitlerov fotograf Heinrich Hoffman, Adolf Hitler, jeho partnerka Eva Braunová a napravo lekár Theodor Morell. Foto: profimedia.sk

Úspešný šarlatán

Morellov predchodca, uznávaný chirurg Karl Brandt, považoval svojho nástupcu za šarlatána, ktorý vodcovi viac škodí, ako prospieva. Uvedomoval si, že toxické sulfónamidy poškodzujú Hitlerove obličky a nervovú sústavu, čo nezostane bez následkov. Prostredníctvom vodcu SS Heinricha Himmlera sa pokúsil spolu s ďalšími kolegami Hitlera upozorniť na škodlivé vedľajšie účinky Morellovej liečby. Neuspel. Naopak, upadol do nemilosti. Podľa Hitlerovej sekretárky sa vodca sťažoval, že „tí lekárski hlupáci“ mu nedokázali pomôcť a „jediné, čo vedia, je robiť z Morella šarlatána“.

Morellovi sa pri Hitlerovi mimoriadne darilo. Na svojom lieku - tabletkách Vitamultin - zarobil podľa odhadov viac ako dvadsať miliónov ríšskych mariek. Potom presvedčil führera aj o účinnosti svojho prípravku proti všiam, ktorý povinne dostávali frontoví vojaci.

Hitler sa bez Morella nevedel obísť. Keď sa cítil vyčerpaný, alebo sa dostavili depresie po zlých správach z frontu, volali Morella. Ten okamžite prišiel, pichol vodcovi injekciu a bolo lepšie. Posmešne ho preto začali nazývať „majster striekačka“, s čím vraj prišiel Hermann Göring. Morell v jednom období údajne chodil do vodcovej spálne každé ráno ešte predtým, než Hitler vstal. Pochopiteľne, so striekačkou a svojím zázračným liekom.

Počas deviatich rokov, keď bol jeho osobným lekárom, pichol Hitlerovi tisícky injekcií. Potvrdzujú to jeho vlastné záznamy, ktoré si podrobne viedol o každej injekcii a podanej tabletke a ktoré sú dnes k dispozícii v amerických archívoch.

Vyhodený na minútu

Morell niektoré diagnózy svojmu pacientovi zatajoval. Napríklad už od augusta 1941 vedel na základe EKG, že Hitler trpí rýchlo postupujúcou koronárnou sklerózou, ktorá predchádza infarktu. Povedal mu to až po vyše roku. Takisto mu zatajoval Parkinsonovu chorobu, ktorou Hitler výrazne trpel aspoň rok pred samovraždou a ktorá mohla prepuknúť aj zásluhou dovtedajšej Morellovej liečby.

Posledné filmové zábery zo života Hitlera zachytávajú vodcu s osadenstvom bunkra pod Reichstagom a pri stretnutí s mladými obrancami Berlína. Päťdesiatšesťročný zhrbený führer na nich pripomína omnoho staršieho človeka. Jasne na nich vidno aj silný tras Hitlerovej ľavej ruky a ťažkú šuchtavú chôdzu v predklone, čo sú charakteristické prejavy degeneratívneho ochorenia nervovej sústavy. Morell sa snažil potlačiť príznaky Parkinsonovej choroby u Hitlera zvýšením dávky pervitínu a podávaním výťažku z prudko jedovatého ľuľkovca zlomocného.

To neskôr dokonca viedlo až k úvahám, že Morell sa pokúšal Hitlera otráviť. Nebola to pravda. Morell použil ľuľkovec iba preto, lebo vedel, že má tlmivý účinok na vegetatívny nervový systém. Napokon, dodnes sa ľuľkovec používa v rôznych farmaceutických, homeopatických a rastlinných prípravkoch.

Fámy o syfilise

Niekedy sa spomína v súvislosti s Hitlerovými chorobami aj syfilis, no nikdy sa to nepotvrdilo skutočnými dôkazmi. Táto fáma má pravdepodobne korene v Hitlerovej nenávisti k syfilisu, ktorý považoval za „židovskú chorobu“. Úvahám o nej venoval dokonca niekoľko strán v nacistickej biblii Mein Kampf.

K tvrdeniu o Hitlerovom syfilise veľkou mierou prispela aj americká vedkyňa Deborah Haydenová, ktorá vo svojej štúdii napísala, že nacistický vodca mal viacero symptómov, ktoré by mohli naznačovať rozvinutú syfilitídu. Patrí medzi ne zápal mozgu, závraty, bolesť na hrudi a zvýšený srdcový pulz. Upozornila tiež na signály naznačujúce pokles mentálnej aktivity v jeho posledných rokoch vrátane paranoidnej zúrivosti.

Stalinove neresti

O jedenásť rokov starší Stalin sa od striktného vegetariána, nefajčiara a zarytého abstinenta Hitlera líšil vo všetkom. Rád organizoval hostiny, hoci sám nebol veľkým labužníkom, fajčil, pil a nútil piť aj svoje okolie. Mal rád vodku i silné domáce gruzínske vína, ktoré si dal dovážať z rodného kraja vzdialeného stovky kilometrov.

Stalin bol paranoik ako Hitler. V posledných rokoch už podozrieval každého. Všade videl zradcov. Krátko pred vojnou, v roku 1937, vo vykonštruovaných procesoch odsúdili na smrť aj prvých sovietskych maršalov Alexandra Jegorova, Vasilija Bľuchera, ba aj hlavného architekta Červenej armády Michaila Tuchačevského.

Jedného zo svojich najbližších spolupracovníkov a člena najužšieho boľševického vedenia Klimenta Jefremoviča Vorošilova považoval za britského špióna. „Ako sa ten votrel do politbyra?“ rozohnil sa raz pred súdruhmi. Pritom ho tam vymenoval sám. Neskôr dokonca začal podozrievať zo špionáže pre Američanov ministra zahraničia Vjačeslava Michajloviča Molotova. Nešlo mu do hlavy, že bol počas vojny v USA...

Na rozdiel od Hitlera si Stalin svoju paranoju pravdepodobne uvedomoval, no neliečil. Nikita Sergejevič Chruščov, ktorý Stalina po smrti vystriedal na čele strany a štátu a odhalil jeho zločiny, spomínal, ako raz stáli s Anastázom Mikojanom na verande Stalinovej chaty. Nevšimol si ich, no oni dobre počuli, ako si sám pre seba šomral a vzdychal: „Som hotový. Nikomu už neverím. Dokonca ani sám sebe...“

Strach z lekárov

Krátko pred smrťou bol Stalin podľa pamätníkov mimoriadne podráždený. Obviňoval kdekoho zo svojho okolia. Lekárov podozrieval, že sa oňho nestarajú poriadne, ba že sa usilujú o jeho život. Profesora Vinogradova poslal za mreže len za to, že sa zdôveril jednému zo svojich kolegov na klinike o nebezpečných hypertonických záchvatoch, ktoré Stalin v poslednom čase prekonal. Ďalších, o ktorých si myslel, že ho chcú otráviť, zachránila len diktátorova smrť.

Pitva ukázala, že Stalinovu smrť spôsobila mŕtvica. Na diagnóze sa zhodlo celé lekárske konzílium - krvácanie v ľavej hemisfére mozgu spôsobené hypertóniou a aterosklerózou. Nedávno sprístupnené záznamy kremeľského lekára akademika Alexandra Mjasnikova potvrdzujú aj diagnózu paranoje.

„Na čele krajiny stál v podstate chorý človek,“ poznamenal si lekár. „Pri pitve sme objavili rozsiahlu aterosklerózu mozgu. Otázkou je, nakoľko choroba, ktorá očividne postupovala už niekoľko rokov, ovplyvnila Stalinovo zdravie, jeho charakter a činy. Tvrdím, že Stalinova krutosť a paranoja, jeho strach z nepriateľov, neschopnosť triezvo hodnotiť ľudí a udalosti, rovnako ako jeho extrémna neústupčivosť, boli dôsledkom aterosklerózy jeho mozgových tepien.“


  • Plus 7 dní
    Článok bol spracovaný a publikovaný redakciou Plus7 dní. Svoje pripomienky, návrhy a tipy môžete adresovať priamo na adresu [email protected].
VIDEO Plus 7 Dní