Dominanta: Socha Krista v Riu bola zaradená k novodobým divom sveta.

Chudobná-bohatá Brazília: Polovicu bohatstva má 10 percent vyvolených

„Každá pomoc belocha Indiánom v Brazílii je zlá, treba ich nechať na pokoji,“ tvrdí etnograf o nedotknutých kmeňoch v pralesoch.

Mohla by byť naozajstným rajom na zemi. Rozľahlá juhoamerická krajina má totiž všetko. Bohaté náleziská nerastných surovín, tisícky kilometrov oceánskeho pobrežia, najdlhšiu rieku na svete i obrovský tropický dažďový prales, plný dodnes neznámych rastlín a živočíchov.

Vďaka lacnej pracovnej sile a vysokej produkcii je Brazília doslova hospodárskym levom so šiestou najsilnejšou ekonomikou na svete. Aj srdcia zhruba piatich miliónov dovolenkárov ročne tu musia plesať.

Objavia nádherné, neraz takmer opustené pláže, oceánske vlny, pre aké surfisti precestujú polovicu zemegule, tridsaťmetrovú sochu Krista v Riu de Janiero zaradenú medzi novodobé divy sveta, úžasné São Paulo výstavbou pripomínajúce New York i megalomanský projekt Brazília, futuristické mesto uprostred džungle, zaradené do svetového dedičstva UNESCO.

Je to krajina najlepších futbalistov, najkrajších karnevalov a posledné útočisko Indiánov civilizáciou stále nepoznačených. Všetci by si tu mohli užívať dary, ktoré im príroda sama ponúka. Keby... keby Brazíliou nezmietala bezbrehá korupcia, chudoba, ničivé sociálne rozdiely a neuveriteľná kriminalita.

Desať percent boháčov vlastní polovicu majetku celej krajiny, kým milióny obyvateľov nemajú ani na základné potreby. Nie div, že sa miliardári v mestách radšej premiestňujú pancierovými autami alebo dokonca vrtuľníkmi, ktorých bolo pred pár rokmi len v São Paule zaregistrovaných vyše päťsto.

Tisíce vrážd

Ak opomenieme unikátne turistické atrakcie či žiarivé mená futbalu, s Brazíliou sa nám automaticky spoja neutíchajúce informácie o zločinnosti. „Veľké brazílske mestá sú povestné zvláštnym druhom únoscov, ktorí vás zajmú, naložia do auta a pri najbližšom bankomate prinútia vybieliť účet. Ak v zdraví prežijete, ste na tom ešte dobre,“ hovorí slovenský podnikateľ Peter Matuška.

V Brazílii každoročne trávi niekoľko mesiacov a spomína si na situáciu v trojmiliónovom meste Salvador na východe krajiny. „Každý deň som v novinách zaznamenal niekoľko vrážd. Po zotmení ste v uliciach mesta nestretli ani nohu, okrem ozbrojených vojakov so samopalmi v rukách.“

Myslí si, že príčinou je rýchla industrializácia, keď sa z prostých rybárskych dedín zrazu stali veľké priemyselné centrá. Vysoká koncentrácia ľudí zákonite prináša zločinnosť. Salvador však pokladá za extrém.

„Je to najčernejšie mesto krajiny, kde žijú predovšetkým potomkovia zavlečených afrických otrokov. V týchto oblastiach si nikto nie je istý. Majetnejší sa radšej vozia úplne obyčajnými autami, aby na seba nepútali pozornosť.“

Hlboko v pralesoch

Peter Matuška na vlastnej koži kriminalitu nepocítil. Možno aj preto, že jeho prvá cesta a neskoršie obchodné záujmy smerovali predovšetkým na pokojnejší sever Brazílie. Najskôr za tichooceánskymi vlnami. „Chcel som sa venovať obľúbenému surfingu a relaxu,“ dozvedáme sa.

Jeho plány na dlhodobú dovolenku však stroskotali, keď sa zoznámil s účinkami tamojších plodín açaí, ktoré vraj človeka dokážu energeticky doslova nabiť. Rozhodol sa priviezť ich na Slovensko a práve obchodovanie mu umožnilo spoznávať aj život domorodého obyvateľstva a Indiánov.

„Keď sme prvýkrát navštívili dedinu na okraji džungle, ocitli sme sa v úplne inom svete,“ hovorí. „Mali pozbíjané domce, strechy pokryté len vlnitým plechom, ale žili tam úžasní ľudia. Priateľskí, večne usmiati, cítili sme ich pohodu. S brazílskym temperamentom a pohostinnosťou sa etnograf stretával na každom kroku.

„Rád sa tam vraciam. Za surfovaním, biznisom, priateľmi.“ Nedávno aj za exotikou ukrytou pred očami bežného turistu. Niekoľko týždňov totiž nakrúcali dokumentárny film o pôvodných obyvateľoch Amazónie.

„Prešli sme desiatky osád hlboko v pralesoch, splavili tristo kilometrov po prúde rieky Amazonka. Míňali sme rybárske osady, domčeky doslova na stračích nôžkach, prijímali pohostinnosť domácich, navštevovali ich rodiny.“

Mnohé bolo pre našich dokumentaristov takmer nevídané. Všade stretávali zberačov ovocia, ktorého tu majú stovky druhov a ani miestni vraj všetky nepoznajú. „Títo ľudia žijú predovšetkým z darov prírody,“ hovorí Peter. „Ráno idú na ryby, potom zbierajú plody, neskôr sa postarajú o zvieratá. Niektorí ani nepotrebujú chodiť do obchodov vzdialených niekoľko kilometrov. Majú všetko, čo potrebujú.“

Obchod, samozrejme, nevyzerá ako tie naše. Obyčajne je to len domček s najzákladnejším tovarom. Dostať sa k nemu znamená i niekoľkohodinovú plavbu po rieke.

Život s prírodou

„Na obed či večeru, sme sa radi nechali pozvať,“ spomína podnikateľ. „Vody z rieky sme sa však obávali. Preto sme ju dezinfikovali brazílskym národným alkoholom z cukrovej trstiny cachaça. Mimochodom, používa sa aj ako pohonná látka do áut.“

Brazílčania majú, podľa nášho cestovateľa, veľmi dobré jedlo, ale trochu jednotvárne. Ryža, fazuľa, kura na všetky spôsoby, množstvo ovocia. A ryby! „Amazonka je ich plná. Neraz dosahujú až dva metre a chutia fantasticky. Možno vďaka nim na severe vyzerajú ľudia tak dobre. Sú zdraví, štíhli, bez vrások. Na juhu krajiny je to úplne inak. Tam majú aj chlieb sladký.“

Srdečnosť brazílskym domorodcom určite nemožno uprieť. „Všade nás ponúkali občerstvením, volali do svojich príbytkov,“ pokračuje Matuška.

„Pamätám si návštevu u jedného zo zberačov plodín. S ôsmimi deťmi žije v drevenom domci bez okien, zato dier je na ňom požehnane. So smiechom nám tvrdil, že neželanej návštevy divej zveri sa neobáva. Len občas k nemu zablúdi nejaký had. Žije takto desaťročia. Bez výraznejšej zmeny. Niečo si chytí v rieke, niečo dopestuje. Keď je fiesta, zájde sa pobaviť.“

Jednu fiestu zažili aj Slováci. „Bol to obrovský zážitok. Tri dni sa slávilo, tancovalo, ľudia popíjali, váľali sa po zemi.“ Technologický pokrok tam ešte veľmi nedorazil. Žiadny mobilný signál či internet, hygiena len v rieke kalnej od bahna. Niektorí sa hrdia nanajvýš televízormi so satelitom.

A voľný čas? „Mnohí muži ho trávia v krčmách, ale najviac ich baví ležať na gauči pred domom a debatovať s pivom v ruke.“ Chudoba je v Amazónii až hmatateľná, ale miestni ju azda ani nevnímajú. Sú skromní a vyrovnaní. Žijú s prírodou.

„Keď sme fascinovane hľadeli na deti hrajúce futbal medzi palmami, pociťovali sme smútok. Sú to rodení futbalisti. Hociktorý mladík či dokonca dievča by rovno mohli ísť hrať do ktoréhokoľvek európskeho klubu. Žiaľ, nikdy nebudú môcť predviesť, čo dokážu, pretože neraz nemajú ani len na loptu…“

Amazonka

Splavovanie stoviek kilometrov dolu prúdom najväčšej rieky sveta môže pôsobiť idylicky, ale pravda je niekde uprostred. Pri vychutnávaní nádhernej divokej prírody vôkol si človek musí neustále uvedomovať obrovskú silu vodného živlu. Veď na niektorých miestach dosahuje šírku až dvadsaťpäť kilometrov a hĺbku okolo osemdesiat metrov.

Rieka pulzuje ako živý organizmus a hladina neraz stúpne až o desať metrov. Preto sa rybárske domce stavajú na koloch alebo plávajúcich plošinách. A keď sa do toku obuje prívalová morská vlna, majú čo robiť aj skúsení lodníci. Francúzsky oceánograf Jacques Cousteau vraj vyhlásil, že v Amazonke žije viac druhov rýb ako v celom Atlantickom oceáne.

Odborníci ich počet odhadujú na dve tisícky. Medzi nimi sú majestátne arapaimy obrovské s dĺžkou vyše dvoch metrov, mrštné delfínovce i hrozivo pôsobiace raje. Skutočne nebezpečné sú však predovšetkým mäsožravé pirane, vodné hady i krokodíly.

„Kúpali sme sa preto naozaj poskromne,“ spomína s pobavením Peter Matuška. „Radšej sme, mierne šokovaní, sledovali ryby, ktoré si pobehovali po brehu.“

Nielen vodné tvorstvo, hlbočina či divoké vlny vás dokážu na Amazonke ohroziť. „Po okrajoch rieky rastie jedovatý porast. Pri dotyku s pokožkou vyvoláva prudkú alergickú reakciu či dokonca smrť. Je taký hustý, že ho nemožno obísť. Keď hladina pri odlive klesne na minimum a väčšie plavidlo uviazne, ľudia zostanú prakticky uväznení na lodi.“

Pľúca sveta

Amazonský dažďový prales produkuje okolo štyridsať percent kyslíka na zemi, ovplyvňuje cyklus tropických dažďov a je výrazným regulátorom klimatickej rovnováhy na svete. Aj to je dôvod, prečo ekológovia bojujú proti jeho vyrubovaniu. Rozprestiera sa na vyše piatich miliónoch štvorcových kilometrov a Brazílii patrí viac než polovica.

Väčšinu tunajších rastlín botanici ešte nestihli ani zdokumentovať, divej zveri či vtáctva tu je nespočítateľne veľa. „A, samozrejme, množstvo útočiaceho hmyzu,“ dopĺňa náš podnikateľ. „Všetko sa hýbe, chrobáky i pavúky veľké ako päsť. Dávali sme si pozor, aby sme v pralese nezostali po zotmení, keď divočina ožíva naplno.“

Ešte ďalej v hlbinách pralesa, tam, kam noha bieleho dobyvateľa, našťastie, stále nedorazila, sa ukrývajú posledné indiánske kmene nedotknuté ničivou civilizáciou. Žijú v spojení s pralesom, lovia lukmi a šípmi, zachovávajú tradície a s priemyselným svetom nechcú mať nič spoločné.

Z času na čas k nim preniknú misionári, zberači liečivých rastlín a náhodní adrenalínoví turisti. Domorodci však o kontakt s nimi nestoja. Český etnograf, kultúrny antropológ a novinár Mnislav Zelený Atapana, ktorý podnikol množstvo výprav medzi „nedotknutých“ Indiánov Latinskej Ameriky, zdôrazňuje, že jediná pomoc, ktorú môže beloch týmto ľuďom poskytnúť, je - nechať ich na pokoji.

Na sever!

„Každá pomoc belocha je zlá pomoc,“ tvrdí na svojich internetových stránkach. Pokračuje, že v prostredí kmeňov, kam sa civilizácia čo i len čiastočne dostala, s hrôzou sleduje desivý úpadok.

„Majú televíziu, kovové člny, mobilné telefóny, bujnie medzi nimi alkoholizmus a dokonca prostitúcia.“ Pripomína, že Indiáni nepotrebujú inú kultúru než tú ich. Žijú podľa svojich zákonov a pravidiel.

Etnograf oceňuje brazílsky zákon, schválený pred pár rokmi, o takzvanom nulovom kontakte s pôvodným obyvateľstvom. Platí však len na konkrétnych územiach a nikto jeho dodržiavanie nekontroluje. Na to, aby sme si vychutnali Brazíliu, však nepotrebujeme spoznať ukryté indiánske kmene.

Peter Matuška dovolenkárom odporúča nádherný sever krajiny s príjemnou teplotou, úchvatné pláže obkolesené palmami, kde behajú maličké, zato riadne drzé makaky, schopné zjesť vám banán z ruky, či oceán s ideálnymi vlnami pre všetky kategórie surfistov.

„Alebo kúpanie s delfínmi,“ dodáva na záver zasnene. „Zažil som to, keď som plával vedľa surfu a tie priateľské cicavce skákali nad hladinou vedľa mňa ožiarené svetlom zapadajúceho slnka.“


  • Plus 7 dní
    Článok bol spracovaný a publikovaný redakciou Plus7 dní. Svoje pripomienky, návrhy a tipy môžete adresovať priamo na adresu [email protected].
VIDEO Plus 7 Dní