Čo je také výnimočné na
Náhornom Karabachu, že oň
už desaťročia bojujú Arméni
a Azerbajdžanci?

Čo je také výnimočné na Náhornom Karabachu, že oň už desaťročia bojujú Arméni a Azerbajdžanci?

Nagorno znamená v ruštine hornatý. Kara je po turecky čierny, bach je z perzštiny a označuje záhradu. Náhorný Karabach, neuveriteľný mix všetkých týchto vplyvov, náhod a súvislostí, funguje dnes ako nikým neuznaný, no predsa de facto existujúci štát.

Zahraničie

Svet považuje jeho územie za súčasť Azerbajdžanu. Za Sovietskeho zväzu (ZSSR) ho k Azerbajdžanu prifaril Stalin. Žijú tu však hlavne Arméni. „Karabach bol vždy náš,“ tvrdia, odvolávajúc sa na históriu, keď tu vládli ich panovníci a vyznávalo sa kresťanstvo. Oni sami nenazývajú svoju krajinu Náhorný Karabach. To je preklad azerbajdžanského označenia tohto územia z čias ZSSR. Označujú ho ako Artsach. Historický názov z čias, keď tu ešte bolo kráľovstvo slobodných a obávaných ľudí z hôr.

Hory ako spása

Čo je také zvláštne na tomto kúsku sveta, že po ňom túžia Azerbajdžanci aj Arméni a neváhajú oň viesť vojnu už desaťročia? Akí sú jeho obyvatelia? Hrdo o sebe vyhlasujú, že hoci ich je iba hŕstka, nedobyli ich ani Peržania, ani Osmani. A že sa to nepodarí ani Azerbajdžanu. „Naše hory sú naša spása,“hovoria. „Vždy nás ochránili.“

Vojak v kostole: V Karabachu stretnete mužov
v uniformách na každom kroku. Informácie o presnom
počte členov ozbrojených zložiek sú tajné.
Vojak v kostole: V Karabachu stretnete mužov<br /> v uniformách na každom kroku. Informácie o presnom<br /> počte členov ozbrojených zložiek sú tajné.
Jana Čavojská

V minulosti boli známi ako obávaní jazdci na zdatných koňoch špecifickej hrdzavej farby, ktoré perfektne zvládali pohyb v horskom teréne. Kone dostali meno podľa tohto regiónu. Karabašské. Pre ich silné nohy a dobrú povahu nimi vraj vylepšovali krv arabských koní. Lenže Artsach zmizol z mapy sveta a nikto netuší o jeho obyvateľoch ani vznešených koňoch. Boli to Azerbajdžanci, nie Arméni z Karabachu, kto priviezol karabašského koňa na oslavu 90. narodenín kráľovnej Viktórie.

Keď sa ZSSR rozpadal a národy vrátane Arménov a Azerbajdžancov si nárokovali samostatnosť, vyšli na námestia Stepanakertu aj arménski obyvatelia Náhorného Karabachu. Žiadali, aby mohli zostať s Arménskom. Odhlasovali si to v referende. Nikto ich však nepočul. Tak vyhlásili samostatnosť. S tým Azerbajdžan nechcel súhlasiť. Rozhorel sa krvavý konflikt. Vojna s Azerbajdžanom sa skončila nemastným-neslaným prímerím v roku 1994. Za rokovacím stolom sa odvtedy nič nevyriešilo. Na snajperov, občasné prestrelky aj väčšie konflikty medzi znepriatelenými národmi doplácajú hlavne obyvatelia nárazníkovej zóny.

Prázdne byty

Vízová politika Artsachu je mierna. Arméni prechádzajú hranicu bez zastavenia. Cudzincovi skontrolujú pas a dajú adresu v Stepanakerte, kam si má ísť do troch dní po víza. Na ministerstve to ide rýchlo, za pol hodiny a šesť eur ste vybavení. Samolepku vám len vložia do pasu. S vízom Náhorného Karabachu by vás totiž nepustili do Azerbajdžanu.

Krst: Jeho súčasťou je v arménskej cirkvi namočenie krsteného do vody.
Krst: Jeho súčasťou je v arménskej cirkvi namočenie krsteného do vody.
Jana Čavojská

Hlavné mesto Stepanakert má pätnásťtisíc obyvateľov. Celá krajina stopäťdesiattisíc. Budovy, autá a občas aj šoféri sú v dezolátnom stave. Toľko sa tu na Kaukaze vypilo alkoholu na mier a šťastie. No tie stále neprichádzajú.

V miniatúrnom obchodíku som si kúpila vodu a vonku ma zastavila pani s taškami. Vraj, odkiaľ som. „A zaoberajú sa v Európskej únii otázkou Náhorného Karabachu?“ pozrela na mňa s nádejou. „Pretože, viete, my už chceme žiť pokojne. No neustále sme v strachu z ďalšej vojny.“

Akoby to nestačilo, ľudia tu zarábajú dvesto-tristo eur. Tí, čo zoženú prácu... Fabriky, ktoré fungovali za ZSSR, sú už dávno spustnuté. V najhorších rokoch kleslo HDP v porovnaní s časmi Sovietskeho zväzu o 80 percent. Napriek tomu vám ľudia budú tvrdiť, že až na vojnu s Azerbajdžanom sa tu majú dobre.

Ako Alik, hrdý majiteľ reštaurácie v meste Šuši. Teda, reštaurácia je na naše pomery príliš honosné slovo na nedostavanú a už ošúchanú budovu čudných tvarov a farieb s miniatúrnym priestorom vnútri, rozdeleným závesmi na tri kóje a hlavnú časť s čapovacím zariadením uprostred. Na stenách sú prilepené fotografie hrdinov. Mužov, ktorí bojovali a padli za Artsach počas vojny v 90. rokoch.

V Šuši žili predtým Arméni a Azerbajdžanci spolu. Vraj nemali medzi sebou nijaké problémy. „Potom im ich ,verchuška‘ prikázala, aby nás začali nenávidieť,“ rozpráva Alik po rusky. Dodáva, že Azerbajdžanci sa dopustili takých hrozných vecí, že ich prestal považovať za ľudí. Vojnu však vyhral Karabach a zo Šuši museli odísť. Dodnes po nich zostali prázdne byty. Niektoré sú obhorené, na všetkých chýbajú okná. Jednoducho sa tam rozpadávajú. Obývané a neobývané byty sa v bytovkách postavených ešte za éry socializmu striedajú ako mozaika. Odvšadiaľ trčia tehly, plechy, káble. Nečakajte estetiku ani aspoň bezpečnosť.

Ošumelé: Ľudia si tu musia vystačiť
s málom.
Ošumelé: Ľudia si tu musia vystačiť<br /> s málom.
Jana Čavojská

Nádej, že sú nažive

„Išla som do Turecka na päť dní so zájazdom. Ako turistka. Celý čas som nedokázala prehovoriť. Podľa niektorých informácií naši synovia žijú. Niekde ich väznia, mučia, možno ich previezli do Turecka. Kým ostatní chodili po pamiatkach, ja som sa celých päť dní prechádzala okolo jednej budovy. Dostala som totiž správu, že práve tam držia osemdesiat vojakov z Karabachu. Celý čas som myslela na to, že za múrmi kúsok odo mňa je možno aj môj syn.“ Vera Grigorianová opakuje svoj príbeh dokola už celé roky. No predsa sa neubráni dojatiu. Každého upozorňuje na svadobnú fotografiu svojho syna Spartaka. Mal 21, keď zmizol. Počas konfliktu v 90. rokoch takto zmizlo a dodnes sa nenašlo vyše sedemsto ľudí. Vojakov bolo 239 z nich. „Stále máme nádej, že sú nažive.“

Vera Grigorianová má šesťdesiatštyri rokov a je predsedníčka Únie príbuzných nezvestných vojakov. V Stepanakerte vedie malé múzeum. Zhromažďuje v ňom hrubé fascikle o každom jednom mužovi, o ktorom rodina už roky nič nevie. Nad pracovným stolom má prilepenú čiernobielu fotografiu. Sú na nej tri ženy. Ona, Arménka a Azerbajdžanka. Každej chýba syn. „Matka matku pochopí. Žiadna matka nechce poslať dieťa na smrť. Medzi matkami, ktoré stratili deti, nevládne nenávisť. Nenávidíme iba vojnu.“

Do múzea vchádza skupina vojakov. Osemnásťroční chlapci. Dnes je pätnásty deň z ich dvojročnej povinnej vojenskej služby. Prvých šesť mesiacov budú len trénovať. Potom ich nasadia na frontovú líniu. Situácia je od vlaňajšieho apríla vcelku pokojná. Chlapci sú odhodlaní. Vypočujú si Verin prejav, prezrú exponáty, veliteľ ich upozorní na tie najdôležitejšie. Jeden z vojakov zaspieva. Pieseň o vojne, o čom inom. Mladá generácia je na nej odchovaná. Celá krajina žije vojnou. Z pamätníkov, fotografií a bilbordov, odvšadiaľ pozerajú padlí hrdinovia Artsachu.

Rozbité: Domy ešte z čias socializmu sú sčasti prázdne,
sčasti obhorené, príšerne rozbité a navyše dotvorené, ako
sa ktorému majiteľovi bytu zachcelo.
Rozbité: Domy ešte z čias socializmu sú sčasti prázdne,<br /> sčasti obhorené, príšerne rozbité a navyše dotvorené, ako<br /> sa ktorému majiteľovi bytu zachcelo.
Jana Čavojská

„Je našou povinnosťou bojovať,“odpovedá mi jeden za všetkých na otázky o svojej krajine. „Túto vojnu sme nechceli. Žiadny súdny človek predsa vojnu nechce. Ale keď sa musíme brániť, urobíme to. Dlhujeme to všetkým týmto hrdinom,“ ukáže rukou dookola na fotografie nezvestných vojakov. „Dlhujeme to našim otcom, ktorí bojovali, aby sme sa my mohli slobodne prechádzať, zabávať. Teraz je rad na nás, aby sme túto slobodu ubránili.“

Brucho prevŕtané guľkami

Alik, šaš-likár zo Šuši, považuje Náhorný Karabach za súčasť Arménska. Veď bez arménskych pasov by občania Artsachu nemohli ani len nikam vycestovať. Ich vláda pasy vydáva. No keďže Náhorný Karabach všetci okrem troch neuznaných republík, Abcházska, Južného Osetska a Podnesterska, považujú za súčasť Azerbajdžanu, tieto pasy nikde neplatia.

Šofér Kamo Alikov nemá rovnaký názor na politický status svojej krajiny. „Karabasi boli vždy samostatní!“ tvrdí. Aj arménčina, ktorou sa tu hovorí, sa líši od tej v Arménsku.

Kamo má brucho prevŕtané guľkami. Ako asi každý muž okolo päťdesiatky aj on je veterán vojny z 90. rokov. Jeho zranenia boli vážne, ledva prežil, dodnes to bolí, no nechce už na to myslieť. Zachránil ho Boh, je presvedčený. Hlavne, že sa ubránili. A že sa ubránili aj vlani v apríli, keď sa rozhorel konflikt. Po štyroch dňoch a niekoľko sto alebo tisíc mŕtvych - podľa toho, z ktorého zdroja čerpáte informácie - sa situácia dostala do starých koľají. S tým, že Azerbajdžan získal dvetisíc - alebo osemsto, opäť podľa toho, na ktorý zdroj sa pozeráte, hektárov územia. Kamo opisuje túto vojnu ako obrovské víťazstvo Artsachu. Jeho malý národ opäť zvíťazil nad deväťmiliónovým Azerbajdžanom. „Ako je to možné? Lebo my bojujeme za našu krajinu, za naše rodiny. Máme obrovskú motiváciu. Aj v 90. rokoch to bolo tak. Okrem toho sme zvyknutí na tvrdé podmienky. Moju generáciu vycvičili sami Azerbajdžanci. Boli pohodlní. Počas vojenčiny nás posielali na najhoršie miesta, aby oni mohli sedieť v bezpečí. Neskôr sa nám to hodilo proti nim.“

Nevesta: Posledné prípravy na sobáš pred
chrámom v Šuši.
Nevesta: Posledné prípravy na sobáš pred<br /> chrámom v Šuši.
Jana Čavojská

Artsach má podľa Kamovho názoru svojich podporovateľov. Hlavne Arménsko a Arménov zo všetkých kútov sveta. „Keď sa vlani začala vojna, prichádzali odvšadiaľ. Považujú za svoju povinnosť brániť iných Arménov. Cesty do Stepanakertu boli plné. Prezident vyzýval mužov, aby už nechodili. Že nepotrebujeme až toľkých.“

Ďalší priatelia Karabachu? Kamo sa zamyslí. Francúzsko, USA. „Ale ani jeden z nich vás neuznal,“ hovorím. Mlčí.

Harmonika a pištole

V tom istom dvore, kde sídli Verino múzeum, je iné, veľmi podobné Múzeum Artura Arustamyana. Je venované pamiatke padlých. Každý jeden tu má fotografiu. Na stenách visia aj fotky z bojov, vystavené sú zbrane a osobné veci vojakov. Na podlahe je zašpinená, rozdupaná azerbajdžanská zástava.

Múzeum založila Arturova matka najprv ako spomienku na Giorgia, svojho druhého syna. V decembri sa mal ženiť. V novembri ho zastrelili. Svadobný oblek a svadobné šaty jeho snúbenice si nakoniec nemal kto obliecť. Skončili vystavené tu v múzeu. Po smrti svojej matky prevzal vedenie múzea Artur. Robí kávu a otvára fľašu arménskeho koňaku. Aj on rozpráva o tom, ako Arméni z celého sveta prišli vlani na pomoc. „To je naša základná povahová črta. Keď je zle, navzájom sa podporíme. Len čo je dobre, jeden druhého opäť bez problémov ošmekneme v obchodných veciach.“

Nostalgia za časmi v ZSSR je tu zjavná. Vraj vtedy bolo lepšie. Bola práca, fungovali fabriky. Ľudia zarobili dosť na dôstojný život. Nechoďte na tunajších ľudí s argumentmi, že nemohli cestovať. Hlavne ak sú držiteľmi pasov neuznanej krajiny, ktoré nikde neplatia... Vtedy bol všade naokolo Sovietsky zväz. A ten bol obrovský. „Mohla si ísť, kam si chcela. Teraz sú všade hranice. Nedostaneš sa nikam.“

Dostávam pozvanie na grilovačku na Arturovu chatu. Je to hrozná búda v lese s bazénom zvareným z hrdzavých kovových platní. Okolo neporiadok. Odpadky sa hádžu na jedno miesto k chate. Vnútri sú dve miestnosti. Obývačka a spálňa. Tam má Artur okrem nábytku slušnú zbierku nožov a pištolí. Hneď vedľa ťahacej harmoniky. V Karabachu zostalo veľa zbraní. Úrady to vraj tolerujú. „Kalašnikov nezostarne a keď sa začne vojna, aspoň ho má hneď každý poruke,“ vysvetlil mi Artur.

Múzeum padlých vojakov: Každý tu má svoju fotografiu.
Múzeum padlých vojakov: Každý tu má svoju fotografiu.
Jana Čavojská

Oslava života

Náhorný Karabach, teda Artsach, tam na Kaukaze skutočne existuje. Aj s jeho zabudnutými obyvateľmi, ošumelými budovami, univerzitou, rozbitými mestami a hrdinami polepenými na múroch. Existuje minimálne v mysliach tých, ktorí tu žijú. Tých, ktorí zaň umierajú ako vojaci. Keď už neexistuje pre svet.

Napriek všetkému necítim z ľudí pesimizmus. Kráčam k chrámu arménskej cirkvi v Šuši. Prichádza množstvo ľudí. Sú vyobliekaní, ženy majú výrazné líčenie. Až ma zarazí, ako sa mohlo toľko pekne a farebne oblečených ľudí nazbierať z tých rozbitých sovietskych panelákov.

V chráme krstia dieťa a potom sobášia mladý pár. Jeden z arménskych kňazov sa s potešením usmeje, keď poviem, že som zo Slovenska. Položí mi ruky na hlavu, odrieka požehnanie a pozýva ma na obrady.

Potom idem hlavnou ulicou až hore na kopec, prehupnem sa zaň a zostupujem nižšie. Povedali mi, že tu, v reštaurácii U ruského robotníka, nájdem človeka menom Samvel. Že on v dedine Kirsavan kedysi obnovil slávny chov karabašského koňa. Pred sto rokmi tu boli obrovské stajne. Dostihy boli dôležitou spoločenskou udalosťou. Rokmi chov postupne upadal. Dorazila ho vojna s Azerbajdžanom. Karabach potreboval peniaze na zbrane, tak rozpredával čistokrvné kone. Keď prišiel hlad, ľudia ostatné zvieratá zarezali a zjedli. Zostalo ich málo. Na nejakom webe som však čítala rozhovor s človekom z karabašského ministerstva turizmu, ktorý odpovedal na štyri otázky o obnovení chovu koní v Kirsavane.

Zvony: Kňaz zvoní v chráme v Šuši.
Zvony: Kňaz zvoní v chráme v Šuši.
Jana Čavojská

Nemôžeš ich skrotiť

Napravo vidím dom. Nemá označenie ako reštaurácia U ruského robotníka. Nie je to skutočná reštaurácia, ale takzvaný pavilyón. Tak tu nazývajú, keď niekto u seba doma varí a hocikto z ulice môže prísť na jedlo. Lacnejší variant reštaurácie.

Prichádza malý muž. Prikývne, že on je Samvel. Pozve ma ďalej, jeho žena uvarí kávu. Rozprávať sa so Samvelom je však nekonečný rad fráz, zbytočných okolkov a tajností. Jeho dedo aj otec chovali kone. Hovorí, že preto bolo preňho prirodzené obnoviť ich chov, keď konečne prišla vhodná doba. Je to vzácny kôň. Silný, spoľahlivý, s dobrou povahou. Jediné, čo Samvel povie na rovinu, je, že ma k tým koňom nezoberie. Vraj si ich drží v tajnosti. Ani mi neprezradí, koľko ich má. Ukáže mi len video. Na záberoch sú hrdzavé koníky, on a ešte zopár ľudí. „Žriebätá sú do dvoch rokov s matkami. Potom im ich odoberieme a prechádzajú šesťmesačným jazdeckým výcvikom,“ rozpráva. Prinesie mi oxeroxované stránky z nejakého časopisu. Odborníčka na kone Verena Scholiaová z Nemecka, o ktorej tam píšu, vraj bola tri týždne s ním pri jeho koňoch. Samvel prisahá, že žiadneho zo svojich koní nepredá do zahraničia. „Nie, kým svet neuzná Karabach.“

Na druhý deň ma Kamo vezie do Jerevanu. Keď počuje o karabašských koňoch, okamžite sa začne po nich zháňať. Zoberie ma na miesto s ohradami, ale kone ani pastieri tam už nie sú. Maringotky, v ktorých túto noc určite prespali, stráži mačka a tri psy. Stádo kobýl so žriebätami nakoniec vidíme hneď vedľa cesty. „Sú to skvelé kone. Keď som bol mladý, tiež som takého mal,“spomína Kamo. Vtedy vraj bolo bežné ísť do hôr a koňa si chytiť. „Žijú iba vysoko v horách. Divoko. Nemôžeš ich skutočne skrotiť. Karabašského koňa osedláš len vtedy, ak ti to sám dovolí. Aj svoje skvelé vlastnosti má iba tu. Potrebuje horský terén a náš vzduch. Keď ho odvezieš do Moskvy, do roka z neho nič nie je.“

Mimochodom, Verena Scholiaová sa už k tajnostkárskemu Samvelovi a jeho koňom, ktoré nesmie v neexistujúcej krajine nikto vidieť, nevrátila. Namiesto toho pomáha zachraňovať chov ohrozeného karabašského koňa v Azerbajdžane.

Zahraničie