Kokové plantáže: Sú hlavný zdroj príjmov kolumbijskej gerily.

„Dali mi na výber - buď revolúcia alebo smrť,“ hovorí muž, ktorý bol v kolumbijskej gerile

Návrat kolumbijských povstalcov do normálneho života bude po podpísaní mierovej dohody zložitý. Názorne to ukazujú skúsenosti dezertérov

Zahraničie

Nevideli iné východisko, než vstúpiť do gerily. Keď pochopili, ako gerily fungujú, rozhodli sa ujsť - napriek strachu o život. Dnes v kolumbijskej spoločnosti hľadajú cestu do normálneho života. Podobne je na tom po nedávnom podpísaní mierovej dohody s najväčšou ľavicovou povstaleckou skupinou aj celá Kolumbia.

Tvrdí chlapi: Ako sa marxistickí povstalci uplatnia v bežnom živote po podpísaní mierovej dohody?Foto: NOEL ROJO

Paralelná vláda

Yony je zavalitejší chlapík s hanblivým výrazom v tvári. Už oslávil tridsiate štvrté narodeniny. Má bakalárske vzdelanie, sám sa stará o dcéru, lebo partnerka od nich odišla. V posledných rokoch vystriedal niekoľko zamestnaní - od záhradníka až po administratívneho pracovníka. Neustále niečo študuje, aktuálne hudbu. Žije v kolumbijskom meste Popayán, v regióne Cauca. Je to muž ako každý iný. Iba v minulosti strávil trinásť rokov v kolumbijskej gerile bojujúcej proti tamojšej vláde.

Namiesto školy kráčal od svojich sedemnástich rokov po džungli, vzdelával sa o ideológii a - bál sa o svoj život. „Môj vstup do ozbrojenej skupiny nebol dobrovoľný,“ začína Yony rozprávať svoj príbeh. „V našej dedine vládla gerila. Začali nás mladých lákať. Tvrdili, že majú peniaze a že nás ľud potrebuje,“ vraví. Takto si ich získavali, až jedného dňa prišli so zoznamom tých, ktorých mali odviesť. „Vtedy sa začala kalvária. Odviedli nás do hôr, začali nám zadávať úlohy. Keď som sa chcel odtrhnúť, dali mi na výber dve možnosti: odísť a, ak ma chytia, zabijú ma alebo budem slúžiť revolúcii. Rozhodol som sa zostať,“ spomína Yony a priznáva, že o tej revolúcii vtedy nevedel vôbec nič.

Podobne je na tom väčšina chlapcov a dievčat, ktorí vo veku ešte mladšom, ako bol Yony, vstupujú do kolumbijských geríl. Často majú iba trinásť-štrnásť rokov. Namiesto školy chodia na polia pomáhať rodičom a svoju budúcnosť nevidia „ružovo“. Zároveň vo vidieckych oblastiach, kde žijú, nepoznajú armádne ani policajné uniformy, vláda na tieto regióny „zabudla“, nepodporuje ich. Vďaka tomu však nepriamo podporuje ozbrojené skupiny, ktoré desiatky rokov fungujú v Kolumbii ako paralelná vláda. Vyberajú dane, v niektorých regiónoch stavajú cesty. Svoje aktivity často financujú vďaka tomu, že majú kontrolu nad plantážami s kokou.Posledných viac ako päťdesiat rokov sa pokúšajú dostať sa k moci a nastoliť nové ideológie.

Vládcovia: Ozbrojené skupiny pôsobia v mnohých regiónoch ako paralelná vláda. Miestni poznajú iba ich uniformy, nie vládne.Foto: NOEL ROJO

So strachom za revolúciu

Hurbey najprv pestoval koku pre najstaršiu kolumbijskú gerilu, potom ju dokonca spracúval v laboratóriu. „Majú normy, ktoré treba plniť. Jedného dňa prišli za mnou domov, že ma chcú regrutovať. Rodičia plakali, bol som ešte dieťa. Vedeli, že je to nebezpečné a veľa ľudí tam umieralo,“ spomína mladík. V gerile bol od svojich štrnástich na tri roky. „Iba trošku som rozumel, za čo bojujeme. Stále nám hovorili, aby sme študovali. Základná myšlienka bola, že sme si všetci rovní, vo vzdelaní, v zdraví. Študovali sme, aby sme prebrali moc,“ vraví.

„Najviac si spomínam na hlad a zranenia. Keď človek vidí zraneného kolegu, vyľaká sa. Ešte viac, keď ten kolega umrie. Najhorší bol hlad, ten tiež zabíjal ľudí. Niekedy boli týždne, čo sme nejedli nič, iba sme pili vodu,“ spomína Hurbey, akoby to bolo včera. Hurbey bol členom kolumbijskej gerily FARC (Fuerzas Armadas Revolucionarias de Colombia/Ozbrojené revolučné sily Kolumbie), ktorá vznikla ešte v roku 1964 a chcela zaviesť v krajine marxistickú ideológiu. FARC podpísal s kolumbijskou vládou mierovú dohodu o odzbrojení, ktorá by mala spraviť hrubú čiaru za jedným z najdlhších konfliktov - ak obe strany dodržia podmienky. FARC má podľa kolumbijskej vlády v súčasnosti okolo osemtisíc členov. Všetci sa budú musieť demobilizovať a zaradiť sa do normálneho života.

Viac ako 27-tisíc prípadov bývalých členov geríl, ktorí tak už urobili, ukazuje, že to nie je proces jednoduchý, ale nie je ani nemožný. V krajine ho už 13 rokov v rôznych podobách realizuje vládna Agentúra pre reintegráciu. Tá má pre dezertérov pripravený maximálne šesťročný program. Aby sa bývalí povstalci doň zapojili, musí ministerstvo vnútra najprv overiť ich totožnosť a vydať potvrdenie, že naozaj bojovali v gerile. Potom im asistujú profesionálni psychológovia, podnikatelia aj sociálni pracovníci. Vytvárajú spoločne s nimi nový životný projekt, identifikujú ich záujmy, navádzajú ich na štúdium, takisto im pomáhajú nájsť prácu či zbaviť sa tráum.

Bývalý povstalec: Albeiro sa živí pestovaním kávy, takže prvé, co nám o siedmej ráno pripravil, bola práve káva.Foto: NOEL ROJO

Pozitívne príklady

Utiecť od gerily znamená ohroziť vlastný život. Mnohí však toto riziko podstúpili, keď pochopili, čoho sú súčasťou. Utekali v noci, divokou džungľou, aby ich nikto nevidel. Až kým sa nerozvidnelo a neprišli do civilizácie - bez dokladov, so strachom z toho, že ich armáda zatkne ako nebezpečných. Yonymu boli v pätách celú noc. „Čakal som skrytý v diere pod stromom, kým nad ránom odišli. Pomohol mi starší pár na jednej farme, ku ktorej som sa dostal,“ spomína. Yony dnes pracuje v Agentúre pre reintegráciu. „Sám viem, čím člen gerily musí prejsť, takže im pomáham,“ opisuje svoju prácu. Hurbey má vlastnú kávovú plantáž a o ďalšie plantáže sa stará z pozície manažéra. Spoločne s rodinou pestujú kávu na vývoz do zahraničia.

A pravdepodobne aj láme srdcia Kolumbijčaniek, usudzujem z toho, ako sa začervená, keď sa ho pýtam, či má priateľku. Albeiro tiež pestuje kávu. A okrem toho priviedol komunitu, do ktorej sa s rodinou nasťahoval, k tomu, aby si zabezpečila pitnú vodu. „Vytvorili sme asociáciu pre vodu. Chýbala tu pitná voda. Komunita sa spojila, aby sme tento problém vyriešili, a ja som jej legálny reprezentant,“ vraví Albeiro. Pre život komunity využil to, čo sa za jedenásť rokov naučil v gerile - disciplínu a organizovanosť. Fernanda dokončuje inžinierske štúdium. „Viem, že to možno nie je pre ženy, ale ja chcem vyštudovať práve toto,“ vraví, keď nám rozpráva svoj príbeh v kancelárii Agentúry pre reintegráciu v Neive.

Študuje v rámci reintegračného procesu. Okrem toho pracuje a stará sa o svoje dve deti a dvoch súrodencov. „Mama umrela na rakovinu. Otca sme nevideli, odkedy ho odviedla gerila. Nevieme, či žije,“ vraví. Jej príbeh bol podobný. Jedného dňa ju na ceste domov z obchodu, kde pracovala, odviedli - nedobrovoľne. V džungli žila jedenásť mesiacov, jej rodina o nej nevedela nič. Netušili, či vôbec a kedy sa vráti. Takmer po šiestich rokoch reintegračného procesu jej manželstvo pre neželanú prestávku nefunguje ideálne. Fernanda má však všetky predpoklady, skúsenosti a znalosti na to, aby si splnila sen - odišla z mestečka Neiva do Bogoty a začala tam vlastný biznis. Agentúra pre tieto prípady poskytuje finančnú podporu tým, ktorí postupujú v rámci plánu, čo si sami stanovili.

Opustil domov: Hurbeyovu rodinu v dôsledku konfliktu v Kolumbii presídlili. Foto: NOEL ROJO

Žiadni rambovia

Hurbey, Albeiro a Fernanda, rovnako ako Yony, na prvý pohľad vôbec nevyzerajú, že v minulosti patrili k ozbrojeným skupinám. Ani na druhý, na tretí... Okrem Yonyho žijú všetci v oblastiach, ktoré predtým vôbec nepoznali. Museli sa presťahovať, aby ich gerily nenašli. Sami sú v ohrození. Mnohí Kolumbijčania však majú z dezertérov strach práve preto, že nemajú predstavu o tom, ako vojenský konflikt prebieha. Často nejde o reálne boje a zabíjanie, ale skôr o preberanie politickej moci v jednotlivých regiónoch.

„Niektorí z dezertérov nikdy nedržali v ruke zbraň,“ vraví Alez, ktorý so svojimi skúsenosťami z podnikania pomáha členom reintegračného procesu naštartovať ich vlastný biznis. V komunitách, kde bývalí členovia geríl žijú, o svojej minulosti nehovoria. Je to tak bezpečnejšie, keďže kolumbijská spoločnosť ich výrazne stigmatizuje. To potvrdzujú napríklad skúsenosti s hľadaním práce. „Najväčší problém bol nájsť si robotu. Väčšina z nás je z vidieka, sme analfabeti. Išiel som do firmy v Bogote, pýtali sa, či mám skúsenosti. Nemám. Ďalšia otázka bola, ako je to možné. Nemôžete otvorene povedať, že ste boli jedenásť rokov v gerile,“ vraví Albeiro.

Konflikt v Kolumbii priniesol aj obrovské množstvo presídlených osôb. V krajine, ktorá má takmer 47 miliónov obyvateľov, je dnes podľa Vysokého úradu OSN pre utečencov takmer šesť miliónov vnútorných presídlencov. Fernanda s nimi žije v chudobnej časti mesta Neiva. „Je to veľmi náročné, nemôžem povedať, že som bola v gerile, lebo žijem vedľa obete vojny. Nebudú ma ani vnímať ako obeť, pretože ja som podľa nich príčina vysídlenia,“ vraví. Ďalším dôvodom stigmatizácie dezertérov je aj fakt, že ich vláda podporuje v naštartovaní nového života, a to aj finančne.

Najmä farmári, na ktorých vláda zabúda, vnímajú dezertérov ako tých, ktorí berú ich prostriedky. „Veľa ľudí si myslí, že dezertéri sú rambovia so silou a zbraňou. A myslia si tiež, že majú dom, auto a štipendium - vďaka podpore Agentúry pre reintegráciu. Ale nie je to tak. Kolumbijčania zatiaľ nerozumejú reintegračnému procesu,“ vysvetľuje Carlos z kancelárie Agentúry v Neive, ktorá má na starosti aj objasňovanie celého procesu širším vrstvám obyvateľstva..

Dedina dezertérov: Spolu s Hurbeyom a Alberiom prišlo v rovnakom čase do dedinky pri Villa María trinásť dezertérov.Foto: NOEL ROJO

Príležitosť na zmenu

Jediný Yony z tých, s ktorými hovoríme, sa nebojí otvorene povedať, že prežil trinásť rokov svojho života ako gerilový veliteľ roty. „Keď sa ma pýtajú, či som dezertér, vravím, že áno. A zostávajú prekvapení,“ vraví Yony. „Zmierenie v spoločnosti je možné iba vtedy, ak sa zmierime s osobami, ktoré boli v gerilách. Sú politici, o ktorých sa vie, že urobili masakre. Ak môžu ľudia akceptovať ich, prečo nie nás?“ prirovnáva Kolumbijčan. Tváriť sa, že v Kolumbii bývalí členovia geríl nie sú, je nemožné. Ani tváriť sa, že oni sú zodpovední za to, že sa v krajine viac ako päť dekád bojovalo, nie je úplne fér. Ak chce kolumbijská vláda, aby sa táto kapitola histórie krajiny naozaj uzatvorila a už sa neopakovala, bude musieť pripustiť aj to, že zlyhala v rozvoji vidieka, a pozrieť sa na to, prečo sa tak stalo.

„Ak FARC a vláda nerozoznajú chyby, ku ktorým došlo, situácia sa nezmení, vzniknú nové skupiny s novými ideológiami. Je to komplikované, vláda musí brať do úvahy, že sú tu veľmi silní podnikatelia, ktorí vedia, ako financovať vojnu,“ myslí si Yony. Od podpísania mieru medzi FARC a vládou žiaden z dezertérov nič neočakáva. Všetci sú si vedomí, že až každodenný život po podpísaní zmluvy ukáže, ako sa sľuby z nej pretavia do reality. „Situácia v Kolumbii sa nezmení jedným podpisom, ale dúfame, že sa začnú diať zmeny. Čakať, že ozbrojené skupiny sa vzdajú zbraní a bude pokoj, je absurdné, ale dá sa očakávať, že sa zmení politika,“ vraví Carlos z Agentúry pre reintegráciu. „Väčšina Kolumbijčanov si myslí, že problémom našej krajiny, sú len gerily. Sú však iné problémy, ktoré treba riešiť, a to je na každom z nás,“ vyzýva zamestnanec Agentúry.

Zahraničie