Pri vysokohorskom jazere Alakoľ: Všade sa pasú divé kone.

Do Kirgizska sa chodí za horami, jazerami, koňmi a kumysom

Kirgizsko je na ázijské pomery relatívne malý štát hraničiaci s Kazachstanom, Uzbekistanom, Tadžikistanom a Čínou. Tak ako Slovensko, nemá prístup k moru a tiež má vysoké prekrásne hory.

Vitajte. Dúfam že byt, ktorý vám ponúknem, sa vám bude páčiť, - prihovoril sa nám na recepcii svojského hostela v kirgizskom meste Oš domáci, oblečený ako moslim. Okrem troch miestnych rečí a ruštiny hovoril plynulo aj po anglicky a po nemecky. Zobral veľký zväzok kľúčov a vyzval nás, aby sme ho nasledovali.

Po chvíli sme zastavili pred vchodom do klasického paneláka. Na piatom poschodí, v trochu ošumelom kompletne zariadenom trojizbovom byte sa nás „hotelier“ spýtal: „Môže byť?“

Keď sme prekvapene prikývli, nechal nám kľúče, vraj ak ho budeme potrebovať, nájdeme ho na recepcii. „Platí sa pri odchode,“ zahlásil a zbehol dolu po schodoch. Jeho hostel jednoducho nemá vlastné izby, ale prenajíma byty na sídlisku na prespanie.

Najväčší Lenin

Starobylé mesto Oš, druhé najväčšie v Kirgizsku, leží v úrodnom Ferganskom údolí. Odnepamäti sa tu stretávali rôzne civilizácie a kultúry. Často sa mu hovorí hlavné mesto juhu. Má približne 250-tisíc obyvateľov, asi toľko ako naše Košice. Jeho história siaha až tritisíc rokov do minulosti.

Etnické zloženie Oša je pestré, žijú tu nielen Kirgizi, Uzbeci a Rusi, ale aj Turci a Tatári. Pozoruhodné je najmä to, že tu žije viac Uzbekov ako Kirgizov. Oš totiž leží priamo na hranici s Uzbekistanom, v historických časoch bolo mesto vždy viac uzbecké ako kirgizské.

Kirgizské obyvateľstvo sa začalo sťahovať z pôvodných horských oblastí do Ferganského údolia až v 60. rokoch 20. storočia počas sovietskej industrializácie. Kirgizi z vidieka sa sťahovali do miest obývaných prevažne Uzbekmi.

Relatívne náhla zmena pomerov národností, hraníc a spôsobu života priniesla so sebou veľa problémov. Takisto aj bezprostredná blízkosť hranice s Uzbekistanom, pretínajúca historické členenie, zbavila mesto pôvodného zázemia a považujú ju za prekážku obchodu a ekonomického rozvoja.

Ferganské údolie je pomerne malá úrodná oblasť, na západe hraničí s uzbeckou púšťou a z východnej strany s kirgizskými horami. Nie je preto prekvapujúce, že v údolí vždy vznikali konflikty. Prísne ateistický režim v komunistickom Sovietskom zväze zaručoval oblasti mier a poriadok.

Žiadne inak zmýšľajúce skupiny nemali šancu politicky sa presadiť. Všetky umelo vytvorené stredoázijské „stany“ sa pomaly, ale predsa rozvíjali pod sovietskou zástavou. Keď v 90. rokoch minulého storočia sovietske impérium padlo, stredoázijské socialistické republiky získali samostatnosť a umelo vytvorené hranice začali byť problémom číslo jeden.

Už v roku 1990, krátko pred rozpadom Sovietskeho zväzu, vypukli v Oši a okolí nepokoje pre prerozdelenie pôdy v jeho okolí. O život prišlo asi tisíc obyvateľov.

V roku 2010 bol v hlavnom meste Kirgizska Biškek prevrat, prezident utiekol do Oša a s ním prišli do mesta aj nepokoje. Opäť zomierali ľudia a tisíce museli utiecť z domovov.

Medzi hlavné turistické lákadlá Oša patrí Šalamúnova hora, nazývaná aj Baburova. Je zapísaná vo svetovom zozname UNESCO ako prvá a zatiaľ jediná pamiatka v krajine. Legenda hovorí, že v 15. storočí na jej vrchole rozmýšľal o svojom osude Babur, potomok veľkého Tamerlána, krutého dobyvateľa a zakladateľa obrovskej ríše v 14. storočí.

Dal na hore dokonca postaviť menšiu mešitu. Teraz miesto patrí k vyhľadávaným atrakciám. Z centra Oša vedú strmé schody priamo na vrchol hory, aj okolo nej - sú tu viaceré meditačné jaskyne a prastaré petroglyfy, obrazy vytvorené opracovaním kameňa.

Kým človek príde k hore, prejde pekný kus cesty. Pri zostupe druhou stranou okolo jaskýň sa dostane do oblasti mnohých parkov. Napoludnie dá taký okruh celkom zabrať, preto dole príde veľmi vhod posedenie pri chladnom pive či arabskom čaji.

V Oši nájdete aj najväčší trh v strednej Ázii, nazývaný jednoducho Veľký bazár. V neďalekom parku sa týči pamätník zo sovietskych čias, kde si môžete spraviť „selfie“ pri najväčšej soche Lenina v celom Kirgizsku.

Všetko bolo lepšie

Kirgizsko je na ázijské pomery relatívne malý štát hraničiaci s Kazachstanom, Uzbekistanom, Tadžikistanom a Čínou. Tak ako Slovensko, nemá prístup k moru a tiež má vysoké prekrásne hory.

Pred cestou do hlavného mesta Biškek, predtým sa nazývalo Frunze, sme opäť zbierali rozumy u nášho starého známeho v hosteli, ktorý nám hneď dohodil svojho šoféra. Vraj nás tam zoberie veľmi výhodne, cena sa napokon ukázala ako úplne štandardná.

Nasledujúce ráno nás však čakal perfektný klimatizovaný džíp Toyota s vodičom, ktorý bol asi najinteligentnejší a najscestovanejší Kirgiz, akého sme za celý čas stretli. Distingvovaný pán okolo päťdesiatky hovoril takmer plynulo po anglicky. Za celý deň, čo sme s ním strávili, sme sa o Kirgizsku a tunajšom živote dozvedeli viac ako z hocijakého bedekra.

Za minulého režimu bol vodič Emilbek vedúcim mládežníckej organizácie Komsomol. Neustále nostalgicky prízvukoval, že „za Sovietskeho zväzu bolo všetko lepšie“.

Prechádzajúc okolo opustených a chátrajúcich družstiev iba sklamane mávol rukou: „Pred tridsiatimi rokmi sa zavlažovalo celé okolie, úroda bola vysoká, dnes nám tu z poľnohospodárstva nezostalo skoro nič. Veľa potravín teraz musíme dovážať.“ Sťažoval sa aj na politickú nestabilitu, nepokoje a vzostup islamu. „Predtým sme tu také veci nepoznali, poriadok pochádzal z Moskvy.“

Cesta spájajúca Oš s Biškekom je v perfektnom stave, sedemsto kilometrov sa dá autom prejsť približne za deväť hodín. Vedie cez dva vysoké horské priesmyky - a tam už krajina začína mať viac kirgizský ráz -, zelené pastviny s bielymi jurtami kočovných pastierov, pasúce sa stáda koní, na obzore vysoké hory. Biškek leží na hraniciach s Kazachstanom vo výške asi 800 metrov nad morom na úpätí pohoria Ala Archa, výbežku pohoria Ťanšan, vysokého okolo päťtisíc metrov nad morom.

Národný park Ala-Archa je vzdialený iba pol hodiny jazdy autom. Zo severnej strany sa rozprestiera už iba nekonečná Kazašská plošina. Hlavné mesto krajiny Biškek od vyhlásenia jej nezávislosti v roku 1991 je mesto širokých bulvárov so sovietskymi mramorovými budovami i s typickými socialistickými sídliskami.

Z pôvodnej uzbeckej pevnosti sa po dobytí cárskou armádou v polovici 19. storočia stala ruská pevnosť, čo umožnilo prílev ruských roľníkov na miestnu úrodnú pôdu. Obyvatelia takmer miliónového Biškeku hovoria prevažne po rusky, a to aj rodení Kirgizi. Mnohí dokonca ruštinu pokladajú za svoju rodnú reč a s kirgizštinou majú problémy.

Stopy po horskej službe

Kirgizi boli vždy najmä kočovní pastieri, sčasti aj preto ich dve najväčšie mestá Oš a Biškek nie sú čisto kirgizské, ale tradične aj uzbecké, respektíve ruské. Do Biškeku sme sa tešili aj preto, že sme tu mali kamaráta Ľuba, ktorý v meste pracuje už niekoľko rokov. Odpadli nám starosti s ubytovaním a tiež sme na najbližšie dni mali zabezpečeného sprievodcu hovoriaceho po slovensky.

Vzal nás aj do Národného parku Ala Archa, kde príroda veľmi pripomína naše Vysoké Tatry. Smrekové lesy, skalnaté štíty, len výška je skoro dvojnásobná. Na jeho rozvoji sa podieľalo aj Slovensko cez projekt, ktorý realizovala Horská záchranná služba z Popradu.

Kamarát Ľubo nás upozornil na informačné tabule, kde boli texty v kirgizštine a angličtine a pri nich slovenské vlajočky, čo sa v strednej Ázii len tak nevidí. Mestá, samozrejme, nie sú to, kvôli čomu turisti do Kirgizska chodia. Krajina, to sú predovšetkým hory a divoká, nedotknutá príroda.

Najvyšší vrch Džengiš, pravdepodobne známejší pod ruským menom Pik pobedy - Štít víťazstva -, vysoký 7 439 metrov, leží na úplnom východe na hraniciach s Čínou. Je cieľom mnohých horolezeckých expedícií, za čias Sovietskeho zväzu bolo Kirgizsko spolu so susedným Tadžikistanom mekkou sovietskych horolezcov.

Jazero Song-Kuľ

Na ceste z Biškeku smerom k veľkým horám Ťanšanu na východe leží pozoruhodné vysokohorské jazero Song-Kuľ, ktoré nám Ľubo odporučil ako svoj „súkromný hajlajt“ Kirgizska. Jazero nie je výnimočné ani tak veľkosťou či nadmorskou výškou, skôr svojou atmosférou. Nachádza sa v provincii Naryn vo výške 3 016 metrov nad morom na ploche 270 štvorcových kilometrov.

Po Issyk-Kule je to druhé najväčšie jazero v Kirgizsku a najväčšie sladkovodné jazero, keďže veľký Issyk-Kuľ je slaný. Je obkolesené horami vysokými asi 3 500 metrov, dole sú letné pastviny pre jaky a iný dobytok. V lete je okolie jazera osídlené pastiermi v jurtách, ktoré slúžia aj na prenocovanie turistov.

Celkový ráz oblasti je veľmi podobný Mongolsku. Priemerná ročná teplota je mínus 3,5 stupňa, pričom v zime tam ortuť bežne klesá pod mínus 20 stupňov. V zime je hladina jazera zamrznutá, ľad dosahuje hrúbku vyše metra. Začína sa topiť koncom apríla, snehová pokrývka sa tu drží až dvesto dní v roku. Prístup k jazeru je dosť zložitý, dá sa buď prenajať auto, pár dní šliapať pešo či ísť na koni. Najbližšie mestečko je Kočkor.

Pokrikujúci taxikári okolo hlavnej cesty zháňali klientov. Tentoraz sme vedeli, koľko má cesta k jazeru maximálne stáť a nedali sme sa nalákať na asi päťnásobné sumy. Po dlhom zjednávaní nás nakoniec zobral miestny taxikár Baqir asi s tridsaťročnou audinou, na ktorej bolo pokazené pravdepodobne všetko. Na našu poznámku o dymiacom motore nás taxikár presviedčal, že všetko je fajn.

„Jazdím tadeto už vyše tridsať rokov a nikdy som nemal problém. Veľké hory, veľmi veľké hory. Vsjo charašo, no problem,“ opakoval. Pochopili sme, že tridsať rokov na tom istom aute. Nakoniec musel pre prehrievajúci sa motor dvakrát spraviť asi dvadsaťminútovú prestávku. Okolie bolo však prekrásne, takže fotopauza prišla vhod.

Pastieri a kumys

Pre ľudí, ktorí chcú privoňať k pôvodnému spôsobu života miestnych obyvateľov, stráviť noc v pravej jurte a ochutnať pravý kirgizský kumys, prípadne si zajazdiť na koni, je oblasť jazera Song-Kuľ naozaj tá pravá.

Jazero Song-Kuľ je nádherné, známejší Issyk-Kuľ s rozlohou 180 krát 60 kilometrov vás však ohromí svojou veľkosťou. Po peruánskom jazere Titicaca je to druhé najväčšie vysokohorské jazero sveta. Je tiež druhé najväčšie slané jazero, hneď po Kaspickom mori.

Väčšina hotelov a pláží sa nachádza na severnej strane, kde boli už za sovietskej éry vybudované sanatóriá a rekreačné zariadenia pre komunistických papalášov.

Najväčším a turisticky najzaujímavejším mestom oblasti je Karakol, pôvodne Prževalsk, štvrté najväčšie mesto Kirgizska. Je to aj administratívne centrum provincie Issyk-Kuľ. Mesto vzniklo v roku 1869 ako ruská vojenská základňa. Neskôr sa rozrástlo aj vďaka výskumníkom a kartografom, ktorí prišli zmapovať hory a údolia oddeľujúce Rusko od Číny.

Okolo roku 1880 prišlo do mesta veľa Dunganov, čínskych moslimov, ktorí utiekli pred bojmi v rodnej krajine. V roku 1888 tu náhle, počas príprav na expedíciu do Tibetu, zomrel na týfus ruský cestovateľ Nikolaj Prževalskij. Na jeho počesť mesto pomenovali po ňom.

Po protestoch miestnych sa v roku 1921 vrátilo k svojmu pôvodnému názvu. Stalin však v roku 1939, pri príležitosti stého výročia narodenia objaviteľa, presadil znovu názov Prževalsk. Po rozpade ZSSR sa mesto v roku 1991 opäť vrátilo k originálnemu názvu Karakol.

Zaujímavé je, že neďaleké jazero Issyk-Kuľ údajne sovietska armáda využívala na testovanie torpédového pohonu a navigačných systémov. Preto bola v meste významne zastúpená ruská menšina.

Sírový bazénik

Karakol je východiskovým centrom pre treky a expedície do okolitých hôr. Väčšina zahraničných turistov podnikne aspoň nenáročný dvojdňový výlet do kúpeľov Altyn Arašan, v preklade Zlaté kúpele. Ide o jedny z početných termálnych prameňov pri riečke Arašan. Rezort sa nachádza vo výške okolo 2 400 metrov nad morom.

Pod drevenými aj murovanými prístreškami sú liečivé sírne pramene. Vybudovali ho v botanickej výskumnej rezervácii, v Štátnej prírodnej rezervácii Arašan, kde by malo žiť aj dvadsať snežných leopardov a medvede.

S ubytovaním tu naozaj nie je problém. Vasil, miestny ruský rančer, nám za minimálny poplatok ponúkol domček ako vystrihnutý z rozprávky o Mrázikovi. „Vidíte, mám to tu pekne zrekonštruované, aj keď prístup do termálneho bazénika je spoločný. Hneď vám donesiem kľúče, môžete sa ísť okúpať, kedykoľvek bude voľný.“

Keď sme sa spýtali na jedlo, pohotovo odvetil: „Večera je po ôsmej, bude sa podávať boršč!“ Po dlhej túre okolo vysokohorského jazera Alakoľ padol kúpeľ v termálnom prameni naozaj vhod. Hlavne, keď sa počasie pokazilo a jemne padal dážď.

  • Plus 7 dní
    Článok bol spracovaný a publikovaný redakciou Plus7 dní. Svoje pripomienky, návrhy a tipy môžete adresovať priamo na adresu [email protected].