Do Ladaku chodí dalajláma každý rok, lebo to tam má rád

Severoindický Ladak, to sú šesťtisícové kopce, kultúra, ktorá sa podobá tibetskej, aj ľudia, ktorí stále žijú v súlade s prírodou.

Zahraničie

Lietajúce mantry

Na každom horskom priechode vlajú budhistické zástavky. Farebné vlajočky sú popísané mantrami, ktoré sa pri každom zafúkaní vetra rozletia do sveta a šíria sa. Tomu veria budhisti. „Niektorí šoféri na týchto miestach zastavujú, aby sa poklonili a poďakovali za štastné kilometre,“ vysvetľuje Stanzin, s ktorým sa vezieme v aute.

Modlitebné valčeky: K Ladačanom neodmysliteľne patria, počas dňa nimi neprestajne otáčajú za odriekania mantier.
Modlitebné valčeky: K Ladačanom neodmysliteľne patria, počas dňa nimi neprestajne otáčajú za odriekania mantier.
NOEL ROJO

Meno mu dal láma - duchovný vedúci z jeho dediny. „Keď sa dieťa narodí, rodičia ho zoberú do kláštora a láma rozhodne, ako sa bude volať. Väčšinou dostane dve mená - jedno po dalajlámovi a druhé, ktoré ho charakterizuje,“ vysvetľuje 23-ročný mladík, ktorý vedie penzión v malej ladackej dedine Mulbek. Cesty sa krútia pomedzi skalnaté kopce. Stúpajú do výšin, kde je tento rok už začiatkom septembra sneh, a zase klesajú dolu do údolia, kde je aj s krátkymi rukávmi prihorúco.

Ak máte strach z výšok, nepozerajte sa von z okna. V takom prípade však hrozí, že prídete o jeden z najkrajších výhľadov vášho života - na majestátne Himaláje v Malom Tibete. Tak prezývajú túto časť severnej Indie v štáte Džammú a Kašmír. Kedysi patrila k Tibetu. Ladačania sa vám budú prihovárať po ladacky, ale s tibečtinou má tento jazyk spoločné asi toľko ako slovenčina a čeština. Budhizmus tu na vás bude dýchať viac ako v ostatných častiach severoindického štátu, kde prevláda islam.

Hlavná cesta v týchto končinách je kvalitná z prozaického dôvodu - pohraničné oblasti sú plné vojakov. Vozia sa na veľkých nákladiakoch. Ich náklad je tajomstvo pre všetkých. Sú vždy pripravení zaútočiť na Čínu či Pakistan, s ktorými nemá India priateľské vzťahy. Napriek dobrej kvalite ciest na každých sto metroch nájdete zelené značky nainštalované vládnou Pohraničnou cestnou organizáciou. Upozorňujú, že čas je síce vzácny, ale život je vznácnejší, preto by ste sa nemali na týchto cestách pretekať. Pre časté zákruty to môže byť nebezpečné.

Malý cestovateľ: Znudený pohľad počas prestávky autobusu.
Malý cestovateľ: Znudený pohľad počas prestávky autobusu.
NOEL ROJO

V rytme prírody

V zimných mesiacoch, ktoré v týchto končinách trvajú asi pol roka, je Ladak zvyčajne odrezaný od sveta. Do hlavného mesta budhistickej časti Leh sa dostanete letecky, ale cesty z juhu sú uzatvorené snehom. Do niektorých dedín, napríklad v oblasti Zanskar, sa dostanete iba po zamrznutej rieke. Či ste domáci, alebo turista obľubujúci extrémnu turistiku. „Život cez zimu je ťažký,“ vraví Tsewang Norboo, riaditeľ miestnej školy v Mulbeku.

„Klíma sa v posledných rokoch zmenila, takže nemáme tak veľa snehu ako kedysi. Nenasneží meter, ale iba pol metra. Pretože cesty sú uzavreté, nič sa sem nedováža. Ľudia sa musia zásobiť na celú zimu. Sme závislí od toho, čo si vypestujeme,“ vysvetľuje. Za oknami školy, v ktorej sa rozprávame, sa práve v týchto dňoch - začiatkom septembra - koná žatva. Základná plodina je tu pšenica, hrášok a jačmeň. Ladačania často jedia tiež mrkvu, zemiaky a kapustu. Ich kuchyňa je jednoduchá. Ešte jednoduchšou a najmä jednotvárnejšou sa stáva v zime.

V mnohých dedinách počas zimy nemajú vodu a sú závislí od jej dovozu každých pár dní. Teplota niekedy klesá pod mínus pätnásť stupňov. Tradičné ladacké domy sú dvojposchodové. Vrchné poschodie má väčšie okná ako spodné. Hore bývajú rodiny počas leta, keď slnko priestor vyhreje. V zime sa často sťahujú dolu, k zvieratám, ktoré zahrejú prostredie. Kúri sa obyčajne iba v jednej miestnosti - v kuchyni, kde sa varí.

„Zimné obdobie je čas na spirituálne udalosti,“ vraví Norboo. „Rodiny zostávajú spoločne doma alebo chodia do kláštora.“ V Ladaku sa medzi novembrom až májom odohráva niekoľko budhistických festivalov. Ladačania žijú v rytme prírody - keď je teplo, sú vonku, keď je zima, uzatvárajú sa do svojho domova aj do seba.

Koniec augusta a začiatok septembra: V Ladaku je v znamení zberu úrody.
Koniec augusta a začiatok septembra: V Ladaku je v znamení zberu úrody.
NOEL ROJO

Znečistený Leh

Naopak, v lete je Ladak rušný - plný turistov aj obchodníkov z iných častí Indie, ktorí vycítia príležitosť zarobiť na predaji šatiek či outdoorového oblečenia. Podľa slov Američanky Kathie, ktorá prišla do hlavného mesta budhistickej časti regiónu Leh prvý raz asi pred tridsiatimi rokmi, vtedy tu neboli žiadne autá a skoro žiadne hotely. Táto romantická predstava mestečka uprostred vysokých kopcov nemá s dnešnou realitou nič spoločné. Autá na úzkych cestách sa pretekajú s motorkami a za trúbenia, lebo tak sa to v Indii robí, víria prach.

Turisti so širokými nohavicami s motívom slonov, lebo tak je to v Ázii „in“, nakupujú raňajky v nemeckej pekárni alebo si na terase talianskej reštaurácie vychutnávajú lasagne. Často len preto, že v tejto reštaurácii vraj funguje wi-fi. Inak sa tu k internetu pripojíte iba sporadicky, skôr náhodne. Elektrina v meste ešte stále vypadáva niekoľkokrát cez deň a teplá voda nie je samozrejmá. Do niektorých reštaurácií aj hotelov vozia vodu v obrovských sudoch na vozíkoch na kolieskach vychudnutí Pakistanci. Majú skvelé schopnosti, ako zastaviť vozík, keď sa rozbehne dolu z kopca.

Začujete ich na desiatky metrov. Aj keby nie, je ťažké nevšimnúť si ich. Sú súčasťou bežného koloritu podobne ako kravy v Indii. Tie sú také posvätné, že sa musia živiť odpadkami. V Lehu je teda o kravy dobre postarané, odpadkov tu majú dosť. Vzduch v 3 500 metroch nad morom je riedky, ťažko sa však dýcha aj pre znečistenie. Miestni vedci zisťovali, prečo znečistenie narástlo a odpoveďou číslo jeden je narastajúca populácia a s ňou rastúci dovoz tovaru. Pre miestnych i pre turistov.

Zostať v Lehu pár dní sa odporúča pre hroziacu výškovú chorobu. Na tibetských utečeneckých trhoch nakúpite suveníry, v úzkych zapadnutých uličkách uvidíte, ako sa vo veľkých kamenných peciach pečie miestny chlieb, alebo si môžete dať v tmavom stánku mliečny čaj. Lokálne reštaurácie sú skryté v tmavých, bočných uličkách, nebojte sa vojsť. Čerstvé ladacké jedlo za to stojí. Ak však nemusíte, nezostávajte v meste pridlho a radšej zvoľte pre svoj budhistický či prírodný zážitok menšiu dedinu - napríklad niektorú z tých na trase Leh - Kargil.

Starobylý: Kláštor v Lamajuru.
Starobylý: Kláštor v Lamajuru.
MAGDALÉNA VACULČIAKOVÁ

Mesačná krajina

Do Lamajuru prichádzame miestnym autobusom po štvorhodinovej ceste. Už je takmer tma. Hneď nás odchytí mladá Ladačanka a vedie nás do kopca do domu jej rodiny. Zdá sa, že hlavným príjmom dedinčanov je aj tu turizmus. Očakávajte však iba indické či ladacké jedlo. Dom je obrovský, dve poschodia, osem izieb, kuchyňa a spoločná miestnosť zariadená ako tradičná ladacká kuchyňa. Na jednej strane steny sú poyskladané všetky riady, väčšina z nich je mosadzná. Na plyne je vysoký, niekoľkoposchodový hrniec určený na varenie tradičných taštičiek momo v pare.

Zo sporáka vedie vysoký komín cez drevený strop. V rohu je na stene televízor, Ladačanky budú v sobotu večer pozerať obľúbené telenovely. Na koberci je niekoľko malých drevených stolov s čínskymi motívmi a pri nich vankúše na sedenie. Pri večeri občas poza vankúše prebehne myška, ktorá sa zdá ako súčasť domácnosti. Izby pre turistov sú zariadené jednoducho - majú posteľ a malý drevený stolček. Pod oknami majú svoje miesto kravy a tak, ak nechcete mať izbu, kde spíte, plnú múch, neodporúča sa otvárať okná.

Dievčina, ktorá sa o nás stará, je najstaršia dcéra rodiny. Zdá sa, že mamu nemajú. Iba otca, ktorý „úraduje“ v rodinnom obchodíku na rohu. Lamajuru je typické „mesačnou krajinou“ tesne pred vstupom do dediny. Skaly tam vyzerajú, akoby boli na Mesiaci. Okrem autentického zážitku zo života s hanblivou a skromnou rodinou môžete preskúmať miestny kláštor. Tak ako vo väčšine ladackých dedín stojí na kopci. Ten lamajurský kopec však vyzerá, že skaly sa každú chvíľu môžu zosunúť a s nimi spadne celý kláštor.

V hlavnej budove kláštora stretnete malých mníchov umývajúcich riady, dnes ich tu žije asi 250. Môžete si pokojne zameditovať. Ešte pokojnejšie sú zrúcaniny častí starého kláštora, ktoré sa nachádzajú pod hlavnou budovou. Hodiny sa tu dajú stráviť predstavami, ako vyzerali miestnosti, keď v nich bol život, aj hľadaním najlepšieho výhľadu na mesačnú krajinu. Niekoľko farebných drevených dverí tu ukrýva tajomstvá. Modlitebné valčeky sa roztáčajú pôsobením silného vetra, udierajú o zvonček a tiež - podobne ako vlajky - posielajú dobro do sveta.

Dôležití pomocníci: Rodiny vlastnia oslíky a používajú ich ako ťažné zvieratá, ktoré sú súčasťou bežnej premávky na cestách.
Dôležití pomocníci: Rodiny vlastnia oslíky a používajú ich ako ťažné zvieratá, ktoré sú súčasťou bežnej premávky na cestách.
MAGDALÉNA VACULČIAKOVÁ

Výnimočná škola

O ďalšej dedine - Mulbek - sa hovorí, že je na hranici moslimskej a budhistickej časti Ladaku. Väčšina okoloidúcich tu zastaví, aby si vyfotili vysokú skalnú sochu Budhu - Chamba. Prípadne si dajú kávu či obed v reštaurácii priamo naproti soche a idú ďalej. Mulbek je výnimočný svojou školou. Jej súčasný riaditeľ Norboo odišiel ako dvanásťročný študovať do Dillí. „Po univerzite som sa sem vrátil, aby som pomohol miestnej škole. Sám viem, ako dieťa trpí, keď v takom skorom veku odíde od rodiny,“ vraví Norboo, keď sedíme v jeho kancelárii.

Bežná prax v Ladaku je, že rodičia posielajú svoje deti študovať do iných častí štátu. „Vláda má zodpovednosť poskytnúť vzdelávanie zadarmo. Ale v celej Indii je rovnaká situácia - štátne školy nefungujú tak, ako by mali, takže komunity nemôžu vždy čakať na vládu, že im poskytne riešenia,“ vraví Norboo. Jeho komunita sa teda pod jeho vedením a za pomoci českých dobrovoľníkov z Hnutia Brontosaurus rozhodla postaviť na nohy verejnú školu, ktorá bola v Mulbeku od roku 1992.

Je obdobie skúšok. Deti sú v okolí školy už hodinu pred začiatkom písania testov. Tie menej vystresované sa hojdajú na hojdačkách, ostatné čítajú zo zošitov. O desiatej zazvoní zvonček a všetci sa stretnú v spoločnej miestnosti. Posadajú si tak, ako budú sedieť počas písania testov, a začnú spievanou modlitbu - ako každý deň. „V škole sa zameriavame na učenie ľudským hodnotám. Každé ráno sa modlíme spoločne. Moslimské deti majú svoju vlastnú modlitbu, budhistické deti majú tú svoju, hinduistické tiež. Po modlitbe meditujeme,“ vysvetľuje Norboo.

Komunita sa spoločne rozhodla, že škola bude otvorená pre všetkých od troch do pätnástich rokov. Učitelia zo všetkých častí Indie sa počas výučby pokúšajú kombinovať tradičné s moderným. „Snažíme sa deti vychovať, aby boli hrdé na tradície a kultúru, ale tiež chceme, aby boli moderné - aby vedeli po anglicky či pracovať s počítačom,“ vraví Norboo.

Nad jeho pracovným stolom visia fotografie dalajlámu. Školu navštívil hlavný budhistický vodca dvakrát. Najprv na oficiálne pozvanie prišiel na pol hodiny. „O pár dní sa vrátil - nečakane, aby strávil s deťmi a učiteľmi dve hodiny. Potom sa rozhodol školu podporiť finančne. Budovu s triedami financuje on,“ vraví Norboo.

Spoločná meditácia: Začína sa ňou každý nový školský deň v mulbeckej verejnej škole.
Spoločná meditácia: Začína sa ňou každý nový školský deň v mulbeckej verejnej škole.
NOEL ROJO

Tibeťania

Dalajláma podporuje finančne aj tibetské školy, nielen v Ladaku. V stredu je v tibetskej škole niekoľko kilometrov od Lehu tibetský deň. Deti majú oblečené tradičné tibetské oblečenie, na obed budú mať tradičné tibetské halušky s tvarohom - nasladko. Pred pár dňami mal dalajláma prejav pre všetkých viac ako osemsto detí. „Do Ladaku sa vracia každý rok, má to tu rád,“ vraví zamestnanec školy, ktorý nás sprevádza. Sám tu vyštudoval. Považuje sa za Tibeťana, hoci sa narodil v Indii.

„Deti, ktoré sú tu, podporujú zahraniční sponzori,“ vysvetľuje, ako je škola financovaná. „Každý rok chodíme s kolegami do pohraničných oblastí, kde žijú tibetskí utečenci nomádskym spôsobom života. Zisťujeme, koľko detí je tam starších ako tri roky a ich rodičom navrhneme, že ich môžeme zobrať do školy a poskytnúť im vzdelanie i bývanie zadarmo,“ vraví. Dostávame ochutnať obed. Nad posteľami študentov, ktorých sa do jednej izby zmestí osem, sú tiež fotky dalajlámu. Všetci tibetskí utečenci sa s ním raz osobne stretnú.

Zo spoločnej miestnosti, v ktorej deti jedia na zemi, je dokonalý výhľad na okolité kopce. Najmladšie deti sa v triedach učia počítať a rozoznávať farby. Zborovo pozdravia návštevu a hanblivo sa usmievajú. O niečo staršie deti sedia v knižnici pod oknom. Knihovníčka im z angličtiny prekladá rozprávku. Deti sú také sústredené, že si nás takmer nevšimnú. Až vo chvíli, keď sa knihovníčka nadýchne, aby pokračovala v rozprávaní. Človek má pocit, že celý Ladak je miesto, kde žijú ľudia, ktorí naozaj šíria súcit s inými, dobrotu a porozumenie - ako ich to naučil Budha. Ako tie farebné vlajočky, keď ich rozhýbe vietor...

Tradičné tibetské jedlo: Pripomína naše halušky, ibaže tu ho jedia na sladko.
Tradičné tibetské jedlo: Pripomína naše halušky, ibaže tu ho jedia na sladko.
NOEL ROJO
Zahraničie