Jeden z najvýznamnejších: Vodný chrám na jazere Bratan bol pred sedemnástimi rokmi šedivý a trochu zarastený. Bohatstvo Bali dnes vidieť aj na ňom a chrám je starostlivo udržiavaný.

Exotické Bali: Ostrov, kde sa králi nerozvádzajú

„Radi prichádzate na Bali, pretože my sme vaše minulé životy,“ hovorí princ Tjokorda. Uchová si ostrov tajomnosť alebo ho rozdupú davy turistov?

Bali láka plážami, ryžovými poľami, vulkánmi a slnečným počasím. Exotika a zvláštna kultúra miestnych obyvateľov robia indonézsky ostrov neuveriteľne príťažlivým pre turistov. Rezorty sa prudko rozvíjajú a chudobní Balijčania vďačne predávajú svoju pôdu developérom.

Nie všetci sú však ochotní rozpredať cudzincom dedovizeň. Čoraz viac vzdelaných ľudí sa snaží na tomto špecifickom hinduistickom ostrovčeku uprostred moslimskej Indonézie udržať rovnováhu. Trápi to aj vedúceho predstaviteľa kráľovského rodu z mesta Ubud, princa Tjokordu Raku Kertyasu.

Na audiencii

Princ je zároveň hlavný kňaz a politický vodca tohto umeleckého centra obľúbeného turistami. Naposledy sme sa s ním stretli pred sedemnástimi rokmi, keď sme na Bali strávili dlhší čas. Vtedy mal štyridsaťtri rokov a málokedy odpovedal na otázku vážne.

Keď sme sa rozprávali o miestnych ženách a rozvodoch, uzemnil nás: „My králi sa nerozvádzame, my svoje manželky zbierame.“ Dôkazom je jeho pôvod, narodil sa desiatej manželke svojho vtedy 82-ročného otca.

Princ Tjokorda je dnes nielen šedivší, ale aj zvážnel. „Musíme sa snažiť vyrovnávať misky váh nielen pridávaním, ako to robí väčšina ľudí. Je potrebné naučiť sa uberať, niečo obetovať. A to nikto nie je ochotný. Všetci vidia len money, money. Je to kolaps.“ Keď sme sa po čase po Bali poriadne rozhliadli, pochopili sme ho.

Peniaze

Pred rokmi sme po ostrove jazdili dva mesiace verejnou dopravou. Minibusy boli staré a preplnené, dnes sú stále staré, ale poloprázdne. Všetci majú motorky. Druhýkrát sme na opustených cestičkách nabehali takmer štyritisíc kilometrov.

Aj tentoraz sme z letiska zamierili tam, kde sa začala rozvíjať ostrovná turistika, do preľudneného mesta Kuta. Vďaka konkurencii má najvýhodnejší kurz v zmenárňach a najlacnejšie požičovne motoriek. Na dva mesiace vám ju poskytnú za 2,4 eura na deň. Tým sa však lacnota skončila.

Nielen ceny jedla, benzínu a turistických služieb sa šplhajú čoraz vyššie. „Miestne pozemky sú rovnako drahé ako v Dubaji. Až donedávna stúpali ich ceny najrýchlejšie na svete a boli výbornou investíciou,“ rozpráva po taliansky architekt Mauro, ktorý tu žije dvadsať rokov. „Na južnom pobreží už všetku pôdu skúpili špekulanti z Jakarty alebo cudzinci.“

Pritom cudzinec v Indonézii nemôže pôdu kúpiť priamo, musí si nájsť niekoho miestneho, kto ho zastúpi. „My sme stavali hotely preto, aby sme mali z čoho žiť,“ hovorí princ Tjokorda.

„Chceli sme turistov prilákať krásou Bali, aby sa im u nás páčilo. Cudzí investori dnes vidia len zisk a vôbec ich nezaujíma, aký obraz si turista o tomto kúte sveta vytvorí. Niekedy je hotel len práčka peňazí.“

On sám začal v roku 1978 prostým cacak homestayom. V roku 1996 otvoril na svojom pozemku v Ubudu luxusný villahotel Ibah s pravou balijskou dušou, neďaleko neho žije dodnes. Noví majitelia vedú Ibah v rovnakom štýle.

Páčilo sa nám, že pri bazéniku vedľa recepcie stále leží na vyrezávanom stolíku nádobka s krmivom pre rybičky, zvonček a ceduľka - zazvoňte na zvonček, zlaté rybky priplávajú, len ich, prosím, neprekŕmte. Aké príznačné.

Nevkusné monštrá

Taliansky architekt Mauro sa sťažoval ďalej. „Chcel som susedovi zadarmo navrhnúť dom, veď sa naň budem celý život pozerať. Odmietol, postavil si nevkusné monštrum a do vjazdu si dal z okruhliakov vyskladať emblém Harley Davidson, ten je teraz medzi miestnymi zbohatlíkmi ‚in‘.“

V Pemutarene na severozápadnom pobreží sme našli hotel vo forme niekoľkých sklených bungalovov, vybudovaný japonským umelcom pracujúcim so sklom. Nielenže sa na Bali nehodil, ale miestni remeselníci nevedia so sklom pracovať, preto do stavieb, ešte neotvorených, hneď zatekalo.

Vedľa neďalekej Loviny postavil zase ruský bos hotel, ktorému tak chýba duša, že by sa hodil iba ak na Kanárske ostrovy. V jedinom národnom parku na Bali, ktorého súčasťou sú nádherné koralové záhrady pri ostrove Menjangan, otvorili tohto roku v apríli 2015 rezort s 55 izbami. Ľudia, ktorým leží na srdci, aby sa zachovala neporušená príroda, protestovali zbytočne.

Nikdy pešo!

Cesty sú na ostrove prevažne úzke. Našťastie sú autá pre mnohých Balijčanov príliš drahé, a tak doprava ešte neskolabovala. Motorky im stačia.

„Pred sedemnástimi rokmi bolo v našej dedine päť motoriek, teraz len moja rodina vlastní štyri,“ prikyvoval nám Jaya, pracovník spoločnosti ponúkajúcej rafting. Pri jeho centre sme kedysi fotili Balijčanky nesúce obetné dary na hlavách, ako sa brodia v ryžovom poli.

Dnes ryžou prechádzajú k divokej vode turisti v záchranných vestách s pádlami a nad poľom svištia k rieke na natiahnutom lane iní lovci adrenalínu. Pešo chodia na Bali len bieli turisti.

Aj po uzučkých cestičkách v ryžových poliach vrčia motorky. Jazdia na nich do školy i deväťročné dievčatká. Jednu výhodu to predsa len má, ľudia vedia na motorke jazdiť tak dokonale ako Holanďania na bicykli a nevideli sme žiadnu kolíziu. Ale pre nás, zvyknutých dodržiavať dopravné predpisy, bola jazda skôr nočnou morou ako pohodou.

Trojité predbiehanie vpravo i vľavo, vchádzanie do vozovky kedykoľvek a odkiaľkoľvek, pretože niečo ako prednosť v jazde neexistuje. Vodičský preukaz na auto si tu môžete bežne kúpiť. Na cestách medzi Kutom, hlavným mestom Denpasar a Ubudom sme mali pocit, že sa Bali zbláznilo.

Čo dobré?

„Čo sa zmenilo k lepšiemu?“ zamyslene opakovala našu otázku bývalá Austrálčanka Jane, teraz princezná Jero Asri, Tjokordova manželka. Ich dvaja synovia majú 34 a 33 rokov, dcéra 23.

„Zdvihla sa úroveň ubytovania, hygiena v reštauráciách, v obchodoch je klimatizácia, ľudia vedia viac po anglicky, celkovo je Bali pre turistov pohodlnejšie a príjemnejšie.“

Vďaka tomu sa zmenila skladba turistov, čo sem prichádzajú. Časy batôžkarov s notesmi na poznámky, ktorí jazdili verejnou dopravou a učili sa po indonézsky, sú pomaly preč.

Ubytovanie bez gratis wi-fi je bez šance a autobusy dovezú návštevníkov z letiska pohodlne do všetkých kútov ostrova. Ako Indonézia bohatne, pribúda turistov z Jávy, medzi ktorými je ostrov v móde. Veľmi módne je mať na Bali svoj dom. Špekulanti a realitné kancelárie si mädlia ruky.

Tjokorda nebol jediný urodzený, s ktorým sme sa na Bali stretli. Osemdesiatpäťročný bývalý kráľ Anak Agung žije s časťou svojej rodiny v Kerambitane v rozpadávajúcom sa rozprávkovom areáli so štyridsiatimi budovami. Všetky sú prízemné, kráľovi nesmel nikto chodiť nad hlavou.

Jeho tretí syn s umeleckým menom Tujoes je maliar. Má pírsing, dlhé vlasy, rozviaty saténový plášť, pretože nás prijal pri raňajkách, a kladie nám otázku: „Prečo k nám turisti nechodia? Kedysi boli naše štyri izby pre hostí stále plné, teraz tu už desať rokov nikto nebýval.“

Krčím plecami. Má cenu snažiť sa mu vysvetliť, že turisti si hľadajú ubytovanie cez booking.com a nelákajú ich izby plné starožitností, bez wifi a navyše v dedine bez reštaurácií a nočného piva?

Pán Pán

Neprehliadnuteľná postava severovýchodného pobrežia Bali má zvláštne meno Baba, čo v Indii znamená pán. Má dlhšie vlasy, fúzy, vlastní niekoľko apartmánov pri mori, dve japonské a dve balijské manželky, vraj číta myšlienky a šepká sa, že ovláda čiernu mágiu.

Aj k nemu sme sa vrátili po sedemnástich rokoch. Neohlásene, bez rezervácie. Stál pri vchode pod svojimi milovanými banyanmi. Čakal na nás. Z jeho bambusových bungalovov so slamenou strechou bol voľný len jediný.

Baba je optimistický živel. Kedysi hral divadlo a pretože už vtedy mal dlhšie vlasy a fúzy, prezývali ho Ali Baba. Do svojho prvého ubytovania pozýval turistov sloganom - talking and joking with Baba, rozprávanie a vtipkovanie s Babom. Robí to dodnes.

Tak uvítal aj nás. Ale mal presne hodinu času, potom na tri dni odišiel do úradu do Denpasaru. Je totiž rovnako ako Tjokorda v balijskej vláde a má svoju politickú stranu.

V jeho dedinách je na plážach čisto a pri ceste sú nádoby na odpad. „Už aspoň recyklujeme plastové fľaše, za kilo dostaneme síce len tritisíc rupií (28 centov), ale to je len začiatok.“

Aj keď sa na obrady chodí v bielom, on je vždy v čiernom. „Mám čiernu rád. Veď čo je na povrchu, to nie je dôležité, ide o to, že vo vnútri som čistý, biely.“

Pri každom ubytovacom areáli zasadia jeho ľudia najprv stromy a časom postavia chrám. Situáciu vidí optimisticky: „Ľudia majú viac peňazí na obetné dary a chodia častejšie do chrámov na obrady.“ V chrámoch ľudia prosia, aby sa im darilo, a jeden z najbohatšie upravených chrámov je Melanting, zasvätený šťastiu v podnikaní.

Naše životy

Naposledy sme s princom Tjokordom hovorili pred odchodom z Ubudu. „Nič si neplánujem. Osud mi sám určuje, kam mám ísť a čo mám robiť. Spím tri, štyri hodiny.

Riešim problémy dedín, celého kraja, Ubudu, každý za mnou môže prísť. S miestnymi hovorím len po indonézsky, angličtinu som si totiž rezervoval na riešenie vlastných problémov. Ale na tie nemám čas,“ smeje sa Tjokorda a vyzerá pri tom tak mlado ako pred rokmi.

Potom zvážnie a rozlúči sa s nami po latinsky: „Modlite sa za mňa, ja sa budem modliť za vás.“ Zato Baba sa s nami o dva týždne lúčil so smiechom: „Dúfam, že sa uvidíme skôr ako v budúcom živote.“

Aj Tjokorda sa dotkol rôznych životov: „Vy turisti prichádzate radi na Bali, pretože sme vaše minulé životy.“ Zostať na Bali dlhšie, asi sa mi čas aj život rozplynú a začnem sa riadiť Tjokordovým odporúčaním: „Nepremýšľajte stále o živote, jednoducho ho žite.“


  • Plus 7 dní
    Článok bol spracovaný a publikovaný redakciou Plus7 dní. Svoje pripomienky, návrhy a tipy môžete adresovať priamo na adresu [email protected].
VIDEO Plus 7 Dní