Filipínske Kordillery: Krajina ryže a krvavých pohrebných rituálov

Vo filipínskych Kordillerach sa skrýva ôsmy div sveta. Tisíce rokov tam budujú a vysádzajú ryžové políčka, ktoré sú ako schody do neba.

Zahraničie

Cesta z filipínskeho hlavného mesta Manila do Banaue trvá celú noc. V klimatizovanom autobuse sa mi podarilo nezamrznúť iba vďaka tomu, že som bola naobliekaná v štyroch vrstvách. O siedmej ráno som si v malej miestnej pekárničke objednala kávu s koláčom.

Hoci mi Filipínka zaliala iba instantnú zmes „tri v jednom“, zahriala som sa pred cestou na ryžové terasy, ktoré UNESCO vyhlásilo za súčasť svetového kultúrneho dedičstva. V horskom penzióne som dostala nakreslenú mapku, anglický knižný sprievodca tiež podrobne opisuje, kadiaľ sa vydať, keď chcete trekovať sami.

Tisíce terás sú dokonalým bludiskom a krásne výhľady vám orientáciu neuľahčia, pretože ryžové políčka, niektoré aj dvetisíc rokov staré, sú naozaj všade. Dúfam, že sa nestratím, veď sú tu aj domáci, ktorí teoreticky najlepšie poznajú cestu. Nie vždy však toto pravidlo potvrdí prax.

Fotka kostí výhodne

Zostupujem strmým kopcom po schodíkoch až k prvej usadlosti. Tvoria ju tri drevené domčeky. Brešúci pes na mňa okamžite priláka pozornosť miestneho „podnikateľa s exkluzívnym materiálom pre moje fotky“. Domáci sa predstaví a pozýva ma do domu.

V tajnej miestnosti zdvihne drevený poklop na podlahe. Pod ním je sklo, ktoré chráni kosti jeho predkov. Oblasť je okrem ryžových terás známa veľkolepými a pomerne naturálnymi pohrebmi aj skladovaním kostí zomretých. „Chceš si ich vyfotiť?“ pýta sa chlapík. „Iba sto filipínskych pesos,“ vyťahuje výhodnú ponuku. Slušne poďakujem. Šípim, že ešte bude príležitosť fotiť.

Cesta ma vedie pomedzi políčka rôznych tvarov. Väčšina z nich je ešte bez ryže. „Obyčajne sadíme skôr, ale tento rok bola priveľká zima,“ vysvetľuje mi Mary, ktorú stretávam na jednom z polí. Nohy má po kolená v blate, sadeničky pripravené. Začína ich zapichávať do zeme. Pôda však nepatrí jej.

„Som iba zamestnaná na poli niekoho iného,“ vraví a zdôveruje sa mi s odmenou za prácu - 150 filipínskych pesos, teda asi tri eurá za osemhodinový pracovný deň. „Musíme ryžu zasadiť. Ak budú ľudia Ifugaa leniví, nebudeme mať čo jesť,“ hovorí o svojom kmeni, ktorý obýva túto horskú oblasť. Nasmeruje ma, kadiaľ ďalej, a ja pokračujem popri kanáli.

Domy vyzdobené lebkami

Dookola je divoká príroda plná zvláštnych rastlín. Liany sa ťahajú pomedzi stromy. V zavlažovacom kanáli žblnká voda, systém zavlažovania je dokonale premyslený tak, aby sa voda dostala na každé políčko. Míňam aj vodopády. A ďalších roľníkov - starého otca s vnučkou.

Chlap v klobúku má zuby úplne červené od betelu. Miestni ho používajú aj ako prírodný repelent proti komárom, ale najmä ako neškodnú drogu - ako keď ste u nás fajčiarom. O vnučku sa stará on, pretože syn s nevestou pracujú v Manile.

Filipínci sú jedným z najviac migrujúcich národov. Presúvajú sa za prácou v rámci svojich viac ako sedemtisíc ostrovov. Veľká časť z nich však odchádza za lákavými pracovnými ponukami za hranice. Napríklad do Singapuru, do krajín Perzského zálivu či do Talianska.

O pracovitosti ostrovného národa sa nedá pochybovať. Nečinné nachádzam iba mamičky s malými deťmi, ktoré oddychujú pred príbytkami.

Míňam však niekoľko domov, v ktorých muži vyrezávajú sochy z dreva alebo ženy vyrábajú pletené koše z bambusu.

Práve sochy či masky krášlia drevené domy. Takmer každý je vyvýšený - akoby na stračích nôžkach. Majú plechové strechy. Ak rodina nie je doma, dvere sú zatvorené a zaistené rebríkom. Niektoré domy zdobia lebky prasiat, ktoré prišli o život pri bohatých pohrebných rituáloch.

V terasách nie si sám

Stúpam do kopca, potrebujem sa dostať na hlavnú cestu a prejsť k terasám na jej druhej strane. Pridáva sa ku mne pani so slnečníkom. Kráča do práce asi pol hodiny na hlavnú cestu a potom dva kilometre do Banaue. Dochádzanie hromadným džípom je pre ňu pridrahé. A to je zamestnaná ako výberkyňa daní za ryžové polia. Aj jej rodina vlastní jedno políčko.

„Ryža nám však vystačí najviac na pol roka, preto pracujem,“ vraví. Syna má v USA - odišiel za prácou. Poradí mi, kadiaľ ďalej kráčať. Ona pokračuje po hlavnej ceste, ja stúpam do strmého kopca za výhľadom. Pri úzkej cestičke štyria muži priväzujú kvíkajúce prasa lanami o drevené polená. Potom ho zodvihnú na plecia, zviera visí dolu hlavou.

Radšej čakám, kým budú dostatočne vpredu, kvikot nie je príjemný. Podobný plán majú aj dve dospelé ženy s niekoľkými deťmi. „Poď s nami,“ vraví jedna z nich. „Kam idete?“ pýtam sa. „Neviem, ale poznáme skratku,“ zasmeje sa a dodá: „Ideme na slávnosť k rodine.“ Vydávame sa teda na cestu spoločne. Vypytujú sa, odkiaľ som, čo tu robím. Odpovedám dnes už asi piaty raz.

Takmer všetci Filipínci hovoria po anglicky, keďže jazyk sa vyučoval v školách počas americkej kolonizácie, a pokračuje sa v tom. Aj filipínsky jazyk obsahuje veľa anglických slovíčok, podobne i španielskych. Napríklad čísla majú svoje pomenovanie v miestnom jazyku, ale väčšina ich aj tak používa v španielčine. Komunikovať s miestnymi teda nie je problém. Medzi ryžovými terasami sa skôr javí ako problém, ak chce byť človek sám.

Krv na vyhliadke

Čo nás čaká na vrchole? Sem niesli chlapíci živé kvíkajúce prasa. Bude jednou z obetí, ktoré Ifugaovia skonzumujú pri pohrebných rituáloch. V okolí domu sa zišla celá komunita. Deti hrajú bingo. Ženy sedia zhromaždené okolo truhly so zomretou ženou. Na truhle sú dve vysmiate fotografie babičky. Filipínky spievajú náboženské piesne.

Usmievajú sa pri tom. Už je to štvrtý deň od úmrtia príbuznej, najväčší smútok pominul. Zhromaždenie potrvá ešte jeden deň. Ifugaovia niekedy trúchlia pred samotným pohrebom aj dvanásť dní. Čím vyššie postavenie mal zomretý v komunite, tým dlhšie za ním spoločne trúchlia. Spoza domu sa vznáša dym. Muži pripravujú jedlo. V kotloch sa varí bravčové mäso. Na zemi je krv zo zaklatého prasaťa.

Psi sa tvária, že ich mäso nezaujíma, a nenápadne k nemu pričuchávajú. Vôňu vývaru prebíja alkohol vo vzduchu. Väčšina mužov je už poriadne podgurážená. Nižší starší chlapík ma objíma okolo pliec a pýta sa, odkiaľ som.

„Chceš vedieť, odkiaľ som ja?“ vyťahuje občiansky preukaz a hrdo mi ho ukazuje. Miesto pobytu - View point - vyhliadkový bod. Koľká romantika! „Zostaň s nami na polievku!“ ponúka mi pani domu. Slušne poďakujem s pocitom, že už som videla a cítila dosť. Idem sa konečne pozrieť na ten výhľad!

Ľudskými rukami

Na vrchole kopca pripravuje políčko na sadenie starší muž. Nohy v blate, práca to nie je jednoduchá, ale výhľad je lepší ako môj z bratislavskej kancelárie. Najlepšie obdobie na navštívenie ryžových terás je vraj v júni, vtedy sú zelené, pretože ryža je pripravená na zber. Na Filipínach je to však aj obdobie začiatku monzúnov a tajfúnov.

Ryžové terasy sú majestátne, aj keď nie sú celé zelené! Podľa miestneho sprievodcu, keby sa vedľa seba postavili všetky múry terás v regióne Ifugao, kam patrí aj Banaue, vznikol by múr s dĺžkou 23-tisíc kilometrov. V Banaue sú pritom všetky múry vytvorené len z blata a hliny. Ľudskými rukami. Keď príde obdobie dažďov, musia miestni pootvárať vode všetky cesty a rozšíriť kanály, aby prívaly terasy nezničili.

Pomedzi polia sa môžete prechádzať celé dni. Neexistujú však vyznačené cesty a v prípade, že nenarazíte na miestnych, často neviete, kadiaľ ďalej. Najčastejšie kráčate priamo po múroch, čo nie je úplne bezpečné, ak sú od dažďa mokré. V polovici cesty na hlavný vyhliadkový bod začínam pochybovať, či je dobrý nápad pokračovať. Bez mapy. Vyhliadku ani nevidieť. Som v poslednej dedine, z ktorej sa dá zísť do mesta.

Zo strechy džípu

Domáci sa nevedia zhodnúť, či je bezpečné, aby som išla ďalej sama. Sivovlasý starec, ktorému chýba polovica zubov, sa na mňa usmieva z dverí svojho domčeka a rozpráva mi príbeh. Hovorí o Američanovi, ktorý išiel cestou, ktorou sa plánujem vydať, pred niekoľkými mesiacmi. Bolo po daždi. Chlapík sa šmykol a spadol tak hlboko, že sa zabil.

„Ale nechcem ťa odradiť, myslím si, že tam môžeš dôjsť,“ uvažuje. Nad hlavou mu visia zvieracie kosti. Chvíľu ešte kráčam, ale keď neviem, ktorou z ciest sa vybrať, a v blízkosti zrazu nie je nikto, kto by ma nasmeroval, rozhodnem sa vrátiť do mesta.

Na vyhliadku ma vyvezie miestny taxikár trojkolkou. Začína pršať, hnedozelené terasy sú v oblakoch. Nevadí, hneď na druhý deň si ich pozriem znova - zo strechy džípu, ktorým sa veziem do ďalšieho mestečka vo filipínskych horách na ostrove Luzón. Džíp je na Filipínach ako malý autobus. Nastupujete doň zozadu, sedíte po stranách.

Ak máte odvahu, môžete vyliezť na strechu, kde sa obyčajne vozí iba batožina. Odmenou za odvahu vám budú dve hodiny cesty s vetrom vo vlasoch a nádhernými výhľadmi do diaľav. A možno aj pár modrín, lebo sa pravdepodobne obúchate.

Ani ten spadnutý autobus v rokline ste nepotrebovali vidieť a z vnútra džípu by ste ho určite nezazreli. A predsa si prajete zažiť to znovu. Len sa nabudúce lepšie oblečiete, lebo keď vystúpite do dvetisíc metrov, tam už je zima.

Zahraničie