Vľavo Major Josef „Sepp“ Gangl, veliteľ jednotky wehrmachtu, vpravo Agnes de Gaullová (s manželom), ktorá bola medzi väzňami.

Francúzskych väzňov zachránili pred esesákmi aj vojaci z wehrmachtu

Ako sa spojili americkí vojaci s vojakmi wehrmachtu, aby zachránili francúzskych prominentov pred jednotkami SS.

Uzučká cesta s ostrými zákrutami prudko stúpala až do Itteru, malej tirolskej dediny nad údolím Brixental. Dominantou obce s čosi vyše tisíckou duší je starý hrad a kostol, vzdialené od seba pár desiatok metrov.

Práve na hrade, ktorý bol naším cieľom, sa odohrala jedna z najbizarnejších bitiek druhej svetovej vojny. Stredovekú pevnosť plnú francúzskych prominentných väzňov, ktorých chceli esesáci postrieľať, bránili spolu vojaci americkej armády i wehrmachtu.

Odmietnutie

„Nik tu nie je,“ oznámil namosúrený hlas odkiaľsi z útrob hradu, sotva sme sa predstavili. Nasledovalo cvaknutie a komunikačné zariadenie pri vstupnej bráne sa definitívne odmlčalo. Od miestnych sme sa neskôr dozvedeli, že nie sme jediní, kto takto pochodil. Hrad kúpil pred časom akýsi boháč, právnik a majiteľ spoločnosti sídliacej v Lichtenštajnsku, ktorý z neho urobil rodinné sídlo. Nemá záujem s nikým komunikovať, tobôž púšťať dnu zvedavcov.

Taký pokyn dal i personálu v čase jeho neprítomnosti. Odmietol aj návrh obecného zastupiteľstva sprístupniť aspoň jednu miestnosť, kde by bola výstava o histórii hradu, ktorá siaha až do polovice 13. storočia. Neochotu novodobého hradného pána však vynahradili domáci. Radi pomohli, hoci väčšina z pamätníkov tých čias, žiaľ, už spočíva na miestnom cintoríne.

Itterský hrad: Dnes ho pred očami verejnosti ukrýva zeleň zo všetkých strán. Foto: Vladimír Hudák

Koncentrák pre VIP

O významné osobnosti nemal Itterský hrad nikdy núdzu. Vlastnili ho vysokí cirkevní hodnostári, králi i cisár Napoleon. Upaľovali tam čarodejnice, no tiež komponovali nezabudnuteľnú hudbu.

Keď na konci 19. storočia patril slávnej nemeckej klaviristke a skladateľke Sofii Menterovej, pobudol na ňom aj Piotr Iľjič Čajkovskij - zrodili sa tam jeho Koncertné fantázie, ktoré venoval hradnej panej. Medzi častých hostí patril Richard Wagner a Franz Liszt.

Na konci prvej svetovej vojny slúžil hrad ako luxusný hotel pre boháčov z celého sveta. Smutnejšia kapitola VIP obyvateľov hradu sa písala v časoch druhej svetovej vojny, keď sa administratívne stal pobočkou koncentračného tábora Dachau. Na príkaz šéfa SS Heinricha Himmlera za jeho múrmi umiestnili prominentných väzňov z Francúzska.

Medzi inými francúzskeho prezidenta Alberta Lebruna, premiérov Eduarda Daladiera a Paula Reynauda, generálov Maurica Gustava Gamelina a Maxima Weyganda, tenisovú hviezdu a ministra športu vichistickej vlády Jeana Roberta Borotru, syna niekdajšieho premiéra Michela Clemenceaua, budúceho nositeľa Nobelovej ceny za mier, odborára a bojovníka proti vojne Léona Jouhauxa i sestru budúceho prezidenta slobodného Francúzska Agnes de Gaullovú.

Prominentní väzni si na hrade síce žili úplne inak, možno povedať priam luxusne kráľovsky oproti úbožiakom v Dachau, no podľa Himmlera ich čakal rovnaký osud - smrť. A ani nie týždeň pred podpísaním bezpodmienečnej kapitulácie reichsführer SS taký rozkaz vydal. K Itteru sa 4. mája 1945 vydalo niekoľko stoviek esesákov, aby zlikvidovali všetkých väzňov.

Nečakaní spojenci

V rovnakom čase, len pár kilometrov od Itteru, rozmýšľal veliteľ jednotky wehrmachtu, tridsaťpäťročný major Josef „Sepp“ Gangl, ako by sa vyhol ďalším bojom a zbytočným obetiam. Jeho muži boli skúsení frontoví vojaci, ktorí mali za sebou kruté bitky pri Stalingrade i v Normandii. On sám mal dva železné kríže a jeden zlatý za statočnosť, no zomrieť v čase, keď bolo o výsledku vojny rozhodnuté, považoval za zbytočné.

Preto sa už pár dní po príchode na územie takzvanej alpskej pevnosti skontaktoval s miestnymi odbojármi, ktorým poskytoval nielen informácie, ale aj zbrane. Keď sa dozvedel, že z Itterského hradu ušli nemecké stráže a nechali tam väzňov samých, netušiac o Himmlerovom rozkaze, rozhodol sa zachrániť ich, pretože v okolí stále operovali jednotky SS.

Najprv sa však musel vzdať Američanom - bez ich pomoci by nemal šancu ubrániť hrad a obyvateľov v oblasti. V Kufsteine narazil Gangl na rotu dvadsaťsedemročného poručíka Johna „Jacka“ Leeho z 23. tankového práporu 12. obrnenej divízie, ktorá práve „dočistila“ mestečko od nepriateľov. Vzdal sa mu a informoval ho tiež o tom, čo sa deje v Itteri a neďalekom Wörgli.

Nemecký major zároveň ponúkol Leemu pomoc svojich mužov. Lee spočiatku váhal, no keď si overil pravdivosť Ganglových informácií, ponuku prijal. Nemcom dokonca nechal aj zbrane a so siedmimi tankmi typu M4 Sherman vyrazili k Itteru.

Proti presile

Zo siedmich shermanov dorazil k pevnosti v Itteri napokon len jediný, Leeho, s nápisom Besotten Jenny. Lee zaparkoval Jenny pred bránou hradu tak, aby kanónom mierila na jedinú prístupovú cestu vedúcu okolo kostola. Guľomet z tanku odmontovali a jeden z vojakov si ho vzal na plecia. Desať Američanov a štrnásť Nemcov vošlo na hradné nádvorie, kde ich čakali prekvapení väzni. Táto hŕstka vojakov, navyše viac nemeckých ako amerických, ich prišla ubrániť a zachrániť? Nepostavia sa napokon Nemci proti nim?

Vzhľadom na situáciu boli otázky väzňov namieste a oprávnené. K Itteru sa blížilo vyše tristo dobre vyzbrojených esesákov pripravených splniť Himmlerov rozkaz. A po okolí sa potulovali mnohí príslušníci wehrmachtu, ktorí mali pôvodne brániť alpskú pevnosť a mohli sa pridať k jednotkám SS.

Lee s Ganglom začali okamžite plánovať obranu. Ganglovi vojaci si uviazali na rukáv kus farebnej látky, aby sa dali rozlíšiť od útočníkov v rovnošatách wehrmachtu, väzňov požiadali, aby sa ukryli v podzemí.

Posledný boj

Bitku o hrad Itter nedávno podrobne opísal Stephen Harding, americký publicista, autor viacerých kníh s vojnovou tematikou, v knihe The Last Battle. Hŕstka obrancov vzdorovala obrovskej presile niekoľko hodín. Do boja sa napokon zapojila aj časť väzňov a „starí páni“, ako ich nazval Lee, ostošesť pálili zo samopalov na útočníkov. Najmladší Daladier mal šesťdesiatku za sebou, expremiérovi Reynaudovi tiahlo na sedemdesiat, Gamelin mal sedemdesiattri a generálovi Weygandovi chýbali dva roky do osemdesiatky.

S pribúdajúcimi hodinami však ubúdalo obrancom munície a kruh okolo hradu sa sťahoval. Jenny po zásahu z protitankového kanóna pohltili plamene, no stále zatarasovala prístup k bráne. Bola však len otázka času, kedy preniknú útočníci na nádvorie. Lee nariadil stiahnuť sa do hradnej veže, ktorá mala byť poslednou baštou odporu, a šetriť muníciou. V prípade, že sa strelivo minie, mali nasadiť do boja bodáky.

Major Gangl sa rozbehol pomôcť Reynaudovi, ktorý sa v zápale boja „zabudol“ pri bráne, keď ho zasiahla guľka ostreľovača priamo do hlavy. Expremiér však stihol ustúpiť živý. Nerovný boj pokračoval až do popoludnia. Keď sa už zdalo, že obrancovia nemajú šancu, zrútil sa na zem esesák, ktorý mieril na bránu pancierovou päsťou. Súčasne sa ozvali výkriky: „Americké tanky!“

Ďalší boj bol otázkou minút. Esesáci sa dali na útek a rozpŕchli sa v lesoch. Lee vyšiel z rozstrieľanej veže a s predstieraným hnevom zakričal: „Kde ste sa, dočerta, flákali!“

Pre Hollywood?

Boj o životy väzňov na Itterskom hrade bol len jednou z drobných epizód druhej svetovej vojny, ktorá postupne upadala do zabudnutia. Po vydaní Hardingovej knihy sa však zo dňa na deň stal príbeh taký populárny, až sa mnohí čudujú, že ešte neinšpiroval Hollywood. Nemenej pozoruhodné boli totiž aj osudy jeho hrdinov.

Po Ganglovi pomenovali ulicu vo Wörgli. Poručíka Leeho vyznamenali vojnovým krížom za odvahu so striebornou hviezdou a povýšili ho na kapitána. Jeho meno síce nedostala žiadna ulica, no aspoň niekoľko Američaniek, s ktorými sa po návrate do USA postupne zosobášil a rozviedol. Chvíľu bol hráčom amerického futbalu, trénerom, neúspešným podnikateľom a napokon barmanom - ako päťdesiatpäťročný sa upil na smrť. Aspoň tak to konštatovala lekárska správa.

Eduard Daladier, jeden zo signatárov Mníchovskej zmluvy, sa po vojne vrátil do aktívnej politiky, bol členom poslaneckej snemovne a primátorom Avignonu. Zomrel v roku 1970 a pochovali ho na známom parížskom cintoríne Pére-Lachaise. Aj Paul Reynaud sa vrátil do politiky. V roku 1949 sa ako 71-ročný druhýkrát oženil, stal sa blízkym spolupracovníkom prezidenta Charlesa de Gaulla. Až do smrti v roku 1966 bol veľkým propagátorom myšlienky Spojených štátov európskych.

Generál Gamelin odišiel po vojne do zálohy a písal pamäti. Zomrel roku 1958 ako osemdesiatštyriročný. Veterána oboch svetových konfliktov generála Weyganda po vojne obvinili z kolaborácie s nacistami - v roku 1940 podpísal kapituláciu Francúzska a tri mesiace bol ministrom národnej obrany v kolaborantskej vichistickej vláde - a uväznili. Za mrežami strávil rok. Keď v roku 1965 v Paríži zomrel, mal deväťdesiatosem. Aj on má svoju ulicu, dokonca jednu z hlavných - Rue Weygand v Bejrúte.

Najvyššieho veku sa z prominentných väzňov dožila Agnes de Gaullová. Skonala v Paríži v roku 1982 ako 103-ročná. Jean Borotra sa po vojne venoval viac športu než politike. Bol prezidentom Medzinárodnej tenisovej federácie i viceprezidentom športovej rady UNESCO.


  • Plus 7 dní
    Článok bol spracovaný a publikovaný redakciou Plus7 dní. Svoje pripomienky, návrhy a tipy môžete adresovať priamo na adresu [email protected].
VIDEO Plus 7 Dní