Il Grande Torino: Klub v časoch najväčšej slávy. Podarilo sa mu získať päť prvoligových titulov v rade. Posledný dobojovali juniori. Takmer celý káder totiž zahynul pri páde lietadla.

Futbalová tragédia: Slávnu éru talianskeho klubu AC Turín ukončil pád lietadla

Všetci jeho spoluhráči zahynuli pri leteckej katastrofe, talianskeho futbalistu Saura Tomáa zachránilo pred smrťou zranené koleno.

Kopec Superga sa týči k nebu asi desať kilometrov od centra Turína. Viac ako šesťstosedemdesiatmetrová hora bdie nad mestom ako strážna veža, ozdobená Basilicou di Superga - ako čiapka majestátnym brmbolcom. Nečudo, že Viktor Amadeus II. Savojský sa rozhodol postaviť baziliku, spomienku na víťazstvo Talianska nad Francúzmi v rámci vojny o španielske dedičstvo v roku 1714, práve tu.

Veď úchvatný výhľad na mesto očaril dokonca aj francúzskeho filozofa Rousseaua, ktorý, ako je známe, volal po návrate k prírode. „Je to najkrajší pohľad, aký môže zasiahnuť ľudské oko,“ nadchýnal sa.

Kým v bazilike odpočívajú talianski princovia a králi z rodu Savojských, kopec zaplnili luxusné vily. Býva tu väčšina solventných turínskych futbalistov vrátane populárneho brankára Gianluigiho Buffona, onedlho už exmanžela českej modelky Aleny Šeredovej.

I keď, pravdupovediac, na extra bývanie je tu trochu prirušno. Po úzkych, nebezpečne vyzerajúcich serpentínach sa sem totiž v jednom kuse šplhajú autá a autobusy, ktoré domácich vyrušujú neustálym trúbením. Kvôli bezpečnosti - aby zo zákruty nečakane nevyletel niektorý z domácich alebo turistov a nedošlo k nešťastiu.

Kopec Superga má pre Turínčanov aj značne trpkú príchuť. Pred šesťdesiatimi piatimi rokmi sa tu stala tragédia, ktorá na dlhý čas ochromila futbalové dianie nielen v Turíne, ale v celom Taliansku.

Štvrtého mája 1949, pár minút po piatej popoludní, lietadlo s tímom AC Turín, ktorý sa vracal z priateľského zápasu v Lisabone, stratilo v hustých mrakoch a daždi orientáciu a narazilo do násypu na zadnej strane baziliky. Nikto z tridsaťjeden pasažierov to neprežil.

Il Grande Torino

Mal to byť triumfálny návrat domácich miláčikov. V Lisabone prehrali s miestnou Benficou 4 : 3, aj keď v skutočnosti išlo skôr a hlavne o zábavu na oboch stranách - zápas bol rozlúčkou kapitána Benficy Josého Ferreiru, blízkeho priateľa kapitána tímu AC Turín Valentina Mazzolu. Paradoxne, on sám takmer do Lisabonu neletel. Krátko predtým ho skolila chrípka.

No skúsený útočník nebol žiadna padavka. Aj keď o jeho zvláštnom správaní a hviezdnych manieroch sa hovorilo všeličo. Raz napríklad odmietol pózovať na spoločnej fotografii so spoluhráčmi, lebo bol vraj unavený.

Ako futbalista bol však nenahraditeľný, a to si uvedomovali aj jeho kolegovia. Neprekážalo im, že má dvojnásobne vyšší plat ako väčšina z nich. „Oni to tak chceli. Ak sa Valentino cítil spokojný, bolo jednoduchšie vyhrať,“ komentoval to osvietený majiteľ klubu Ferrucio Novo.

Počas kariéry strelil Mazzola stopäťdesiatsedem gólov a niektorí ho dodnes považujú za najlepšieho talianskeho futbalistu všetkých čias. Hoci mal už tridsať - ako väčšina hráčov AC Turín -, určite by bol ešte niekoľko rokov postrachom brankárov ostatných talianskych ligových tímov, rovnako ako zvyšok AC Turín, ktorý nenadarmo prezývali Il Grande Torino.

Klub, ktorý v roku 1939 kúpil bývalý priemyselník a obchodník s poľnohospodárskou technikou Ferrucio Novo, sa stal vďaka svojmu majiteľovi vari prvým moderným tímom na svete. Novo zaviedol skautov, ktorí hľadali talenty, aby ich potom vychovávali v „juniorke“ - čo sa neskôr ukázalo ako veľmi prospešné.

Monitoroval tiež správy o nespokojných hráčoch z iných klubov - aby ich získal pre svoj tím. Sympatické bolo, že sa nepovažoval za neomylného experta na všetko. Naopak, obklopil sa futbalovými odborníkmi a on radšej zúročoval svoje nepopierateľné schopnosti obchodníka.

Aj vďaka Novovi si AC Turín v štyridsiatom deviatom už neohrozene kráčal po piaty majstrovský titul za sebou. Od získania pohára delili hráčov štyri zápasy. Od smrti jeden. Totiž výlet do Portugalska mal podmienku - neprehrať zápas s Interom Miláno, ktorý mu predchádzal. Kto by si bol pomyslel, že remíza, navyše bezgólová, ukončí existenciu AC Turín?

Priveľa hlúpych náhod

„Počul som rachot, desivo blízko. Potom záblesk a zemetrasenie. A potom ticho.“ Tak opísal tragické okamihy kaplán baziliky na Superge. Čo sa vlastne stalo? Vyšetrovanie ukázalo, že všetko, ale naozaj všetko bola súhra hlúpych náhod. Náhoda chcela, aby AC Turín remizoval, náhoda zariadila, aby pri návrate tímu do vlasti mesto zahalili mraky, hmla a drobný vytrvalý dážď.

Lietadlo Fiat G 212 pilotoval skúsený letec Pierluigi Meroni. Bývalý vojak mal niekoľko vyznamenaní za statočnosť a stovky nalietaných hodín. Keď sa však do lietadla, ktoré muselo pre zlú viditeľnosť klesnúť nižšie, oprel vietor, nemohol nič robiť. Jeho stroj sa v sekunde roztrieštil o múry baziliky, ktoré sa zrazu vynorili z hmly.

Mimochodom, podľa nedávnych zistení ručička výškomera bola prilepená na dvojtisícke. Myslel si Meroni, že kopec má pohodlne pod sebou? Ktovie. Každopádne, bola by to len ďalšia hlúpa náhoda. „Turínsky tím už viac neexistuje... zmizol... zhorel... explodoval,“ oznámil Vittorio Pozzo v rozhlase roztraseným hlasom príšernú novinu.

Šokujúca správa sa okamžite rozniesla po Turíne. Davy plačúcich fanúšikov - i príbuzní futbalistov - začali stúpať na horu. Pozzo bol medzi prvými, ktorí sa dostali hore. „Bol to strašný pohľad. Dielo skazy. Apokalypsa,“ spomínal neskôr. „Všetci sme plakali.“

Niekdajší tréner talianskej reprezentácie, v čase nehody už futbalový novinár v Turíne, poznal všetkých hráčov i funkcionárov osobne, a tak mu pripadla hrozná úloha - identifikovať ich mŕtvoly. „Oheň ich tváre tak znetvoril, že sa dali spoznať len podľa dokladov vo vreckách a šperkov, ktoré mali na sebe.“

Okrem osemnástich hráčov, šiestich členov realizačného tímu a štvorčlennej posádky zahynuli na palube lietadla aj traja novinári. Nažive ostali len traja hráči základného tímu, ktorí do Lisabonu necestovali - mladík Luigi Giuliano, ktorý nedostal pas, brankár Renato Gandolfi, ktorý uvoľnil miesto v lietadle mladšiemu bratovi Alda Ballarina Dinovi, a Sauro Tomà - pre zranené koleno.

„Niet dňa, aby som si na nich nespomenul,“ povedal Tomà pre USA Today v roku 2006. Ako dnes už 89-ročný futbalista prezradil, zachránil ho meniskus. „A moja manželka, ktorá ma nechcela pustiť. Bola tehotná a bála sa. Lebo ja som chcel ísť napriek tomu hendikepu.“

Pol milióna trúchliacich

Pohreb sa konal dva dni po nehode. Bol to rovnako nepríjemný, zamračený a upršaný deň. Aj tak sa však s mŕtvymi prišlo rozlúčiť vyše pol milióna ľudí. Lemovali ulice, kadiaľ kráčal smútočný sprievod. Tridsaťtisíc sa ich vydalo aj na horu Superga. Vzdať hold svojim hrdinom.

Štyri posledné zápasy, ktoré mal AC Turín absolvovať do konca ligy, mužstvo nakoniec odohralo, aj keď sa pôvodne uvažovalo, že Il Grande Torino udelia titul aj bez nich. Že to bude čosi ako vyznamenanie in memoriam. Sauro Tomà bol však proti. Chcel, aby Turín titul vybojoval čestne, bez úľav.

Po Mazzolovi si pripol kapitánsku pásku a mužstvo poskladal z mládežníkov. Ako výraz úcty a solidarity to isté urobili aj jeho štyria súperi. „Pred prvým zápasom s Janovom bolo na štadióne smutné ticho. V jednom okamihu však ľudia začali skandovať ako jeden hlas - Toro, Toro!“ spomínal Tomà. Turín porazil Janov 4 : 0. Asi je zbytočné dodávať, že piaty titul futbalisti získali.

Na majstrovstvá loďou

Slávna éra Il Grande Torino sa však tým nadobro a nadlho skončila. Vyhrať prvoligový titul sa tímu opäť podarilo až v roku 1976. Tragédia na kopci Superga však poznačila aj národný tím. Zanechala ho doslova v troskách. Veď až osem jeho hráčov zahynulo pri nehode.

Mimochodom, bol to ďalší rekord AC Turín. Dovtedy a odvtedy už nikdy netvorilo reprezentáciu toľko futbalistov z jediného mužstva. Trauma sa prejavila nielen na zložení „azzury“. Pre obavy z ďalšej tragédie a tiež zo strachu z lietania, ktorý opantal talianskych futbalistov a ich trénera, ktorým nebol nik iný ako Ferrucio Novo, cestovali Taliani na svetový šampionát v Brazílii v roku 1950 radšej loďou.

Trvalo im to dva týždne a futbalisti boli takí vyčerpaní a v takej mizernej kondícii, že opustili turnaj po dvoch zápasoch v skupine, tretí nehrali, India z turnaja odstúpila. Svetový pohár zdvihli talianski futbalisti nad hlavu opäť až v roku 1982, na majstrovstvách v Španielsku.

Stále spomínajú

Štvrtý máj sa stal pre talianskych futbalistov posvätným. Všetky zápasy, ktoré sa odohrávajú v tento deň, a pár dní naokolo, sa začínajú tichom a spomienkou na smutnú udalosť.

Tragédiu na kopci Superga dnes pripomína trochu morbídne múzeum - okrem iného v ňom nájdete trosky a veci futbalistov z havarovaného lietadla - a pomník postavený priamo na mieste, kde sa stroj zahryzol do múrov baziliky. Horia tu sviečky, vždy tu nájdete klubové šály, dresy, drobné darčeky. A množstvo odkazov, často písaných detskou rukou s pripojenou kresbou.

Takmer všetky sú navlas rovnaké. „Moji hrdinovia. Raz by som chcel byť ako vy. Nikdy na vás nezabudneme.“ Vyzerá to ako klišé. Ale verte, že je to naozaj tak.

Prežil aj Slovák

Na palube lietadla Fiat G 212 mal byť aj Ladislav Kubala. Syn slovensko-maďarských rodičov sa narodil v Budapešti, ale v roku 1945 ušiel pred vojenčinou do Bratislavy. V rokoch 1946 až 1948 hrával za Slovan Bratislava. Nesmierne talentovaný útočník bol však náturou svetobežník.

Po krátkej zastávke v Budapešti a v talianskom Busto Arsizio, kde hral za miestny tím, zakotvil v FC Barcelona. Takmer so 648-tisíc pesetami ročne patril k najlepšie plateným futbalistom sveta.

Po skončení aktívnej kariéry trénoval Barcelonu a ďalšie kluby a jedenásť rokov viedol španielsky národný tím. S AC Turín mal do Lisabonu odletieť ako „hosťujúci hráč“, no nakoniec zostal doma pri chorom synovi. Zachránilo mu to život


  • Plus 7 dní
    Článok bol spracovaný a publikovaný redakciou Plus7 dní. Svoje pripomienky, návrhy a tipy môžete adresovať priamo na adresu [email protected].
VIDEO Plus 7 Dní