Giuseppe Fortunino Francesco Verdi: Celé meno operného skladateľa bolo pôvodne zapísané v matrike v Bussete po francúzsky Joseph Fortunin François Verdi, pretože severné Taliansko vtedy okupovala Napoleonova armáda.

Giuseppe Verdi očaril aj kráľov, na konzervatóriu ho nechceli

Pred dvesto rokmi prišiel na svet taliansky národný hrdina, ktorý svet dobýjal nezabudnuteľnými melódiami.

Sympatický bradatý pán v klobúku - tak poznáme jedného z najznámejších hudobných skladateľov z dobových fotografií. Vďaka citu pre silné a chytľavé melódie Verdiho už počas jeho života obdivovalo publikum na celom svete.

Presne pred sto rokmi profesor Italo Pizzi napísal: „Možno o ňom povedať dokonca to, čo Manzoni povedal o Homérovi - nepozná iný domov, okrem nebies.“ Guiseppe Verdi dokázal pútavo spracovať spoločenské témy, ktorými žilo Taliansko 19. storočia.

Ako sa asi tvárili páni z milánskeho konzervatória, ktorí ho vraj pre vysoký vek a nedostatok talentu neprijali do svojich radov, keď o pár rokov neskôr Verdimu tlieskali samotní králi?

Ktovie. V každom prípade, napriek úspechu a sláve, zostal Verdi vyrovnaným a slušným človekom, za ktorým po jeho smrti plakala celá krajina.

Cesta za snom

Kde sa rodia talenty, ktorým bude po stáročia vzdávať hold celý svet? Napríklad v rodine dedinského krčmára a tkáčky, ako je to v prípade Giuseppeho Fortunina Francesca Verdiho, ktorý prišiel na svet 10. októbra 1813 v dedinke Le Roncole na severe Talianska. Od malička vzhliadal k hudobným nástrojom, až mu jedného dňa rodičia kúpili použitý spinet.

Mal osem rokov a v hlave mu zneli tie najkrajšie tóny. Talentovaného, ale chudobného chlapca sa najprv ujal miestny farár, ktorý ho naučil hrať na organe. Zakrátko si zobral Verdiho pod ochranné krídla Antonio Barezzi, obchodník z neďalekého Busseta. Stal sa jeho mecenášom a v roku 1832 ho priviedol na prijímacie skúšky na konzervatórium v Miláne.

Aj keď ho pre vyšší vek a údajne aj nedostatok talentu nevzali, Miláno neopustil a študoval u Vincenza Lavignu, koncertného majstra a čembalistu.

Barezzi sa stal pre Verdiho svojím spôsobom osudným. Bohatý obchodník nielenže naštartoval jeho hudobnú kariéru, ale navyše mal doma pôvabnú dcéru. Úlohu učiteľa hudby milovanej Margherity zveril práve mladému Guiseppemu. Dvojicu okrem hudby zblížili aj vzájomné sympatie, zamilovali sa a 4. mája 1836 mali svadbu.

Všetko sa uberalo správnym smerom - Verdiho menovali za riaditeľa v hudobnej škole v Bussete a za vedúceho miestneho symfonického orchestra. Zdalo sa, že má všetko, čo si mladý muž môže priať...

Margherita Barezziová: Prvá Verdiho manželka. Foto: profimedia.sk

Tragický štart

Koncom marca v roku 1837 Margherita porodila dcéru Virginiu Mariu Luigiu, v júli o rok neskôr chlapca menom Icilio Romano. Prvé dieťa žilo sedemnásť mesiacov, druhé pätnásť. Z bolestivej straty detí sa manželia ťažko spamätávali. Aj bez toho mali pomerne búrlivý vzťah a zápasili s finančnými problémami.

Práve v tom období, v roku 1839, Verdi dokončil svoju prvú operu Oberto, gróf zo San Bonifacia, ktorá mala premiéru v La Scale. Zakrátko ho zastihol ďalší ťažký úder osudu - v roku 1840 podľahla encefalitíde jeho milovaná 26-ročná Margherita. Ani na chvíľu neokúsila manželovu slávu, toto privilégium mala až jeho druhá žena.

Zdrvený muž musel pozbierať všetky sily, aby dokázal nájsť v živote zmysel a tvoriť. Podarilo sa, ale nie podľa jeho predstáv. Druhá opera s názvom Jeden deň kráľom bola po premiére stiahnutá z repertoáru a Verdi začal pochybovať o svojich skladateľských schopnostiach. Našťastie sa nevzdal a keď v roku 1842 predviedol svetu Nabucco, biblickú operu s nezabudnuteľným židovským zborom v závere tretieho dejstva, hudobný svet k nemu začal nadšene obracať zrak.

Dodnes patrí Nabucco medzi najznámejšie a najhranejšie opery. Nasledovali ďalšie úspešné operné diela ako Lombardovia, Panna Orleánska a Macbeth. Mal tridsaťštyri rokov a hudobný svet mu ležal pri nohách. Jeho opery sa hrali nielen v celom Taliansku, ale na všetkých svetových scénach.

Druhá žena, druhý dych

Z dedinského chlapca a neskôr mladíka, ktorého odmietli vziať na hudobnú školu, sa vďaka jeho neúnavnosti a citu pre chytľavé melódie stal vážený i zámožný človek. Zo zarobených peňazí si mohol v roku 1848 kúpiť v blízkosti svojho rodiska statok Sant’Agata. Stal sa súčasťou milánskej vyššej spoločnosti, do ktorej patrila aj speváčka Giuseppina Strepponiová.

So sopranistkou, ktorá excelovala v premiére jeho prvej slávnej opery Nabucco, udržiaval milenecký vzťah, ktorý u mnohých vzbudzoval pohoršenie. Napokon sa Verdi v roku 1859 so Strepponiovou oženil. O dva roky mladšia žena ho podporovala v kariére a mali veľmi harmonický vzťah. Stála po jeho boku do svojej smrti v roku 1897.

Giuseppina Strepponiová: V roku 1859 sa oženil so sopranistkou. Foto: profimedia.sk

S najplodnejším a zároveň najslávnejším obdobím Verdiho života sa spájajú známe opery - Trubadúr, La Traviata, ale najmä Aida, ktorú si u talianskeho skladateľa objednal egyptský vicekráľ Ismail Paša. Hudobník ju komponoval na slávnostné otvorenie Suezského prieplavu, ale termín 17. november 1869 nestihol. Verdi pracoval na opere naozaj s veľkým nasadením. Navštívil Egypt, aby sa vžil do krajiny, pre ktorú tvorí.

Ba v Miláne si dal vyrobiť špeciálne staroegyptské trúbky, ktorým sa začalo hovoriť aidovky. Výnimočné hudobné dielo malo premiéru až 24. decembra 1871 v Káhire. Egypt si natoľko podmanilo, že Aida sa stala ich národnou operou. Verdi naďalej tvoril úspešné diela, no nezabúdal ani na svojich priateľov.

Keď v roku 1873 zomrel jeho obľúbený básnik a spisovateľ Alessandro Manzoni, napísal na jeho počesť Requiem. Neskôr vzdal takto úctu aj ďalšiemu blízkemu druhovi Gioacchinovi Rossinimu. Medzi jeho posledné hudobné diela patrili opery inšpirované Shakespearovými dielami - v roku 1887 Otello a o šesť rokov neskôr Falstaff.

Bojovník s husľovým kľúčom

Verdi sa stal nielen najobľúbenejším skladateľom, ale takmer národným hrdinom a symbolom Talianska. Rossini ho dokonca nazval „hudobníkom v prilbe“. Predstavoval boj za nezávislosť a ľudia ho nazývali „majster revolúcie“.

Jeho meno dostalo podobu víťazného hesla prvého kráľa zjednoteného Talianska - V. E. R. D. I. podľa Vittorio Emanuele Re D’Italia. Ľudia si ho písali na múry svojich domov. Skladateľ presahoval oblasť umenia, stal sa poslancom prvého talianskeho parlamentu, získal mnoho vyznamenaní v rôznych kútoch sveta a bol čestným občanom miest Miláno a Rím.

V roku 1874 prijal členstvo v talianskom senáte. O sedem rokov zdobila jeho busta vstupnú halu milánskej La Scaly. Napriek všetkým poctám zostal skromným človekom. Keď ho chcel taliansky kráľ Viktor Emanuel povýšiť do šľachtického stavu, reagoval slovami: „Som jednoduchý občan.“

Aida: U talianskeho skladateľa si ju objednal egyptský vicekráľ Ismail Paša a stala sa egyptskou národnou operou. Foto: profimedia.sk

Plače celá krajina

Operná tvorba Giuseppeho Verdiho vychádza z dvojstoročnej tradície. Obľúbený Talian nie je taký inovátor a reformátor operného divadla, akým bol Richard Wagner, mladší len o pár mesiacov. Verdi však dokázal strhnúť ušľachtilosťou, pátosom a najmä tým, že stredobodom jeho opier bol človek, v jeho dielach všetko stojí na ľudskom hlase.

Aj ako osemdesiatročný dokázal vytvoriť dielo, ktoré konkurovalo dielam mladších kolegov. Verdi hovoril hudobným jazykom, ktorému rozumejú viaceré generácie poslucháčov. Svoju hudobnú prácu zakončil troma skladbami - Stabat Mater, Te Deum a Ave Maria.

Hudobník prežil milovanú ženu Giuseppinu o štyri roky - zomrel na následky komplikovaného infarktu 27. januára 1901. Tak, ako si želal, jeho telo pochovali do kaplnky Domova pre vyslúžilých hudobníkov v Miláne, ktorý sám vybudoval a financoval. Na stene krypty je aj meno jeho prvej ženy Margherity a dvoch detí.

Na jeho pohrebe spieval deväťstočlenný zbor časť z opery Nabucco pod vedením Artura Toscaniniho. Smútilo a plakalo celé Taliansko. Odišla modla, človek, ktorý robil krajine česť.

„Verdi bol veľký génius. Nikdy nestratil kontakt s ľudským srdcom. Spievať jeho hudbu znamená interpretovať variácie na večnú melódiu ľudskej duše,“ týmito slovami opísal svoj vzťah k talianskemu skladateľovi súčasný mexický tenorista Rolando Villazón. Je v nich naznačené všetko - Verdiho pracovné a osobné tragédie i nadšené zaujatie človekom.

  • Plus 7 dní
    Článok bol spracovaný a publikovaný redakciou Plus7 dní. Svoje pripomienky, návrhy a tipy môžete adresovať priamo na adresu [email protected].