Koncentračný tábor v Osvienčime je iba vrchol ľadovca.

Historici šokujú číslami: Nacistických táborov bolo viac, ako sa myslelo

Pred trinástimi rokmi dostali výskumníci z amerického Múzea holokaustu smutnú úlohu zdokumentovať všetky getá, pracovné tábory a továrne na smrť, ktoré nacisti vybudovali po celej Európe. Výsledky šokovali aj historikov zaoberajúcich sa holokaustom.

Kým dovŕšil sedemnásť rokov, pochodil päť rôznych nacistických sústreďovacích zariadení. Na ceste do šiesteho ho v roku 1945 oslobodili americkí vojaci. Osemdesiatštyriročný Henry Greenbaum žijúci neďaleko Washingtonu prežil holokaust a tvrdí, že tábor v Osvienčine je iba zlomok z ohromujúceho počtu nemeckých táborov.

Štyridsaťtisíc zariadení

Trinásť rokov prebiehal rozsiahly výskum historikov zameraný na zdokumentovanie všetkých represívnych zariadení, ktoré vybudovali nacisti od nástupu Adolfa Hitlera k moci v roku 1933 až do roku 1945. Konečné čísla sú ohromujúce. Odborníci kategorizovali spolu 42 500 nacistických get a táborov tiahnucich sa od Francúzska až po Rusko, píše portál denníka The New York Times.

Päťciferné číslo šokovalo aj historikov, ktorí sa holokaustom zaoberajú celý svoj pracovný život. „Počet je oveľa vyšší, ako sme si pôvodne mysleli. Vedeli sme síce o hrôzach v koncentračných táboroch, no tie čísla sú neuveriteľné,“ vyhlásil riaditeľ Nemeckého historického inštitútu Hartmut Berghoff.

Popraviská aj bordely

Osvienčim a niekoľko ďalších koncentračných táborov, ktoré sa stali symbolom nacistického vraždenia, a všetky známe židovské getá, sú teda len nepatrným zlomkom nemeckej likvidačnej siete. Netiahla sa len stredom Nemecka a v Poľsku, ale prakticky všetkými smermi a uväznila 15 až 20 miliónov ľudí. Medzi dokumentované tábory sa dostali nielen „centrá smrti“, ale aj tisíce pracovných táborov, kde väzni vyrábali vojenskú muníciu, nevestince, v ktorých ženy nútili na sex s nemeckými vojakmi a potratové centrá, eufemicky nazývané ako „centrá starostlivosti“.

Odborníci pomocou údajov zozbieraných od štyristo svedkov prvýkrát zdokumentovali nielen miesta, kde tábory ležali, ale aj spôsob ich prevádzky a konkrétny cieľ, na ktorý slúžili.

Spolupracovník amerického Múzea holokaustu Henry Greenbaum spomína, že každého najviac zaujíma Osvienčim, no svoje si prežil aj v strachowickom gete v rodnom Poľsku, v továrni Buna Monowitz, kde vyrábal gumu a syntetické oleje a v pracovnom tábore Flossenbürg na hraniciach s Českom, kde pri výške 180 centimetrov schudol na neuveriteľných 45 kilogramov. „Nikto ani netuší o všetkých sústreďovacích miestach. Malo by to byť všetko zdokumentované, aby o tom vedela aj dnešná mládež,“ tvrdí Greenbaum.

Záhradka sestry Pie

Už krátko po nástupe Hitlera k moci vzniklo v Tretej ríši asi stodesať táborov, ktoré mali väzniť desaťtisíc politických oponentov. S postupným rozširovaním cieľovej skupiny určenej na likvidáciu – židov, Rómov, Poliakov, Rusov, východoeurópskych etnických skupín či homosexuálov – narastal aj počet represívnych zariadení. Tábory a getá sa od seba výrazne odlišovali poslaním, spôsobom organizácie i veľkosťou – v závislosti od potrieb nacistov.

Kým najznámejšie Waršavské geto v čase maximálnej naplnenosti sústreďovalo pol milióna ľudí, najmenší tábor München-Schwabing mal štandardný počet dvanásť väzňov, ktorých sem pod dohľadom ozbrojencov posielali z koncentračného tábora v Dachau. Venovali sa tu manuálnej práci pre prívrženkyňu nacistov, známu ako "sestra Pia", ktorej upratovali dom, starali sa o záhradu a dokonca pre ňu vyrábali detské hračky. Často boli v tábore bičovaní.

Smutná bilancia

Odhadované číslo sedemtisíc nacistických táborov a get na začiatku výskumu v roku 2000 sa počas trinástich rokov postupne zvyšovalo, viac ako 40 tisíc zariadení však zrejme nikto nečakal. Konečná bilancia hovorí za všetko: 30 tisíc pracovných táborov, 1 150 židovských get, 980 koncentračných táborov, tisíc centier pre vojnových zajatcov, päťsto bordelov plných sexuálnych otrokýň a niekoľko tisíc táborov na vykonávanie eutanázie a nútených potratov. Iba v Berlíne bolo takýchto centier tritisíc, vrátane tzv. židovských domov. V Hamburgu ich bolo tisíctristo.

„Výsledky dokazujú, že množstvo nemeckých občanov napriek častým tvrdeniam o nevedomosti o vojne, muselo o existencii nacistických táborov vedieť,“ vraví jeden z autorov výskumného projektu Martin Dean. „V krajine nebolo možné pohnúť sa niekam bez toho, aby ste na nejakú formu nacistického zariadenia nanatrafili. Boli všade.“ Nový výskum by mohol mať aj právne dôsledky, pretože odhaľuje konkrétne mená ľudí, ktorí prežili a stále sú nažive. Dohrou sú okolnosti zhabaných majetkov, pozemkov a financií.

  • plus7dni.sk
    Článok bol spracovaný a publikovaný redakciou Plus7 dní. Svoje pripomienky, návrhy a tipy môžete adresovať priamo na adresu [email protected].