Rozhovor Hitlera s Tisom v Berlíne 13. marca 1939.

Hitlerov komplot: Slovensko bolo naivným pomocníkom nacistov

Po nástupe k moci začal vodca systematicky budovať „svoju“ Tretiu ríšu. Rozbitie Československa bolo dôležitým krokom, Slovensko naivným pomocníkom.

I medzi nemeckými historikmi sú autori, ktorí považujú Hitlera za „trotla“, teda za duševne nie celkom normálneho človeka, ktorý podliehal rôznym náladám a náhlym impulzom.

Nemusíme sa púšťať do vykresľovania Hitlerovho duševného zdravia, ale ak sa pozrieme na jeho zahraničnú politiku, nemôžeme nepriznať, že mala svoju takmer železnú logiku. A mala svoj cieľ. Vybudovať Tretiu ríšu, o ktorej Hitler sníval spolu so Všenemcami a ktorú dúfal vybojovať už v prvej svetovej vojne. Desiatnik nemeckej armády si tento cieľ zachoval aj po prehratej vojne.

Veľká vojna

Po nástupe k moci roku 1933 začal „svoju“ Tretiu ríšu budovať. V prvom rade potreboval dobyť späť územia, ktoré Nemecko stratilo po prvej svetovej vojne. To však nešlo bez vojny. A nemohla to byť iba nejaká lokálna vojna. Hitler vedel, že to musí byť nová veľká európska a vlastne svetová vojna. Preto Nemecko vystúpilo zo Spoločnosti národov, aby mohlo neobmedzene zbrojiť.

Začalo systematicky porušovať ustanovenia Versaillskej mierovej zmluvy. Hitler obsadil demilitarizované pásmo Porúria a už roku 1934 sa jeho ľudia pokúsili ovládnuť Rakúsko.

Zavraždili kancelára Engelberta Dollfussa, ale trvalo ešte takmer štyri roky, kým sa v marci 1938 nacistom podarilo pripojiť Rakúsko k Nemecku. To už bol vážny krok k vybudovaniu Tretej ríše. Ďalším chýbajúcim článkom boli Čechy a Morava. Na rad prišlo Československo.

Do roka a do dňa

Hitler, ostatne rovnako ako ostatní jeho prívrženci, bol posadnutý mágiou čísel a mystikou. Keď vstúpil 11. marca 1938 do Viedne, vyjadril sa pred svojimi najbližšími, že „do roka a do dňa“ vstúpi do Prahy. Teda 12. marca 1939. Takmer sa mu to podarilo. Oneskoril sa len o tri dni.

Československo však malo svojich protektorov - západné veľmoci. Veľkú Britániu a Francúzsko. Navyše s Francúzskom a od roku 1935 aj so Sovietskym zväzom malo Československo spojenecké zmluvy. Hitler teda musel počítať s vojnou. Bol na ňu pripravený a veril, že mu susedia Československej republiky, Maďarsko a Poľsko, pomôžu.

Maďari a Poliaci však boli opatrní. Mali záujem o územia v Československu, ale obávali sa, že vo vojne môžu aj stratiť. No keď Hitler videl ústupčivosť západných veľmocí, považoval za možné obsadiť Čechy a Moravu aj bez boja.

Mníchovský diktát: Hitlerovi sa za výdatnej pomoci Mussoliniho a francúzskeho a britského predsedu vlády podarilo donútiť v septembri 1938 Československo, aby odstúpilo Nemecku pohraničné oblasti Čiech a Moravy. Dôsledkom bola Viedenská arbitráž. Na snímke Mussolini, vľavo, pri podpise zmluvy. Foto: profimedia.sk

Pomoc telocvikára

Hitler bezohľadne využíval na svoje ciele nemecké menšiny v susedných štátoch. A v Československu žila veľmi početná, viac ako trojmiliónová nemecká komunita. Jej súčasťou boli aj Nemci na Slovensku, ktorých však bolo iba 150-tisíc.

Pred parlamentnými voľbami roku 1935 založil učiteľ telocviku z Ašu Konrad Henlein Sudetskonemeckú stranu. Vo voľbách získala nielen väčšinu hlasov nemeckých voličov ale stala sa aj najsilnejšou politickou stranou. Jej súčasťou bola aj Karpatskonemecká strana na čele s olomouckým poľnohospodárskym inžinierom Franzom Karmasinom, ktorá si dala za cieľ zoskupiť okolo seba všetkých Nemcov na Slovensku.

Hitler pochopil, že práve Sudetskonemecká strana môže byť tým „trójskym koňom“, ktorý mu môže pomôcť dobyť Prahu. Začal ju všestranne podporovať a Konrad Henlein a jeho strana sa postupne dostali do vleku Hitlerovej politiky. Kládli československej vláde neprijateľné podmienky, rozdúchavali nepokoje.

Hitlerovi sa aj vďaka nej za výdatnej pomoci Mussoliniho i francúzskeho a britského predsedu vlády podarilo v septembri 1938 takzvaným mníchovským diktátom donútiť Československo, aby odstúpilo Nemecku pohraničné oblasti Čiech a Moravy. Dôsledkom bola potom Viedenská arbitráž - odstúpenie južných oblastí Slovenska Maďarsku a niektorých obcí na severe Poľsku.

Ochrancovia zo Západu

Mníchovský diktát bol síce veľkým Hitlerovým víťazstvom, pretože bez jediného výstrelu pripojil k Nemecku ďalšie oblasti s vyspelým priemyslom, no nebolo to splnenie jeho cieľa - získania celých Čiech aj Moravy.

Problém bol v tom, že Francúzsko a Veľká Británia garantovali zachovanie samostatnosti zvyšku Československej republiky. Hitler sa teda pripravoval na vojnu.

Obsadenie Československa by už verejnosť vo Francúzsku ani v Anglicku nemohla tolerovať a politici akokoľvek sa vojenskému konfliktu s Nemeckom vyhýbali, by už nemali na výber. Museli by vyhlásiť Nemecku vojnu. Hitler však opäť našiel cestičku, ako sa vojnovému konfliktu ešte vyhnúť.

Nemci v Prahe: Po Karlovom moste prúdia do metropoly vtedy už neexistujúceho Československa Hitlerovi vojaci. Foto: profimedia.sk

Lesť

Na prelome rokov 1938 a 1939 sa v Hitlerovom okolí začalo hovoriť o zaujímavej možnosti, ako do Prahy vstúpiť aj bez vojny, bez jediného výstrelu a bez obetovaného jediného nemeckého vojaka.

Ak Slováci vyhlásia štátnu samostatnosť, Československá republika prestane existovať. Západné veľmoci by potom už nemuseli nič garantovať. A Hitler vedel, že budú radi, že nemusia kvôli Československu začínať vojnu. Tak sa do Hitlerových plánov dostali Slováci a slovenský štát.

Sudetskí Nemci sa pri presadzovaní svojich požiadaviek pokúšali využiť aj autonomistickú politiku HSĽS a Karl Hermann Frank so svojimi stúpencami navštívil na jar 1938 Andreja Hlinku v Ružomberku. Veľmi však nepochodili a nemecký konzul v Bratislave Ernst Druffel bol dosť skeptický, pokiaľ išlo o získanie slovenských politikov na rozbitie Československa.

Podozrivé návštevy

Ale predstava, že slovenskí politici môžu napokon vyhlásiť štátnu samostatnosť a umožniť tak Hitlerovi vstúpiť bez jediného výstrelu do Prahy, bola veľmi lákavá.

Začala sa preto intenzívna, hoci navonok skrytá nacistická agitácia medzi slovenskými ľudáckymi politikmi. Za pomoci vodcu karpatských Nemcov Karmasina pozývali poprední nemeckí politici radikálnych slovenských ľudákov do Nemecka a povzbudzovali ich, aby vyhlásili samostatnosť.

Už v októbri 1938 priviedol Karmasin k pruskému ministerskému predsedovi Hermannovi Göringovi Alexandra Macha a Ferdinanda Ďurčanského. Jedenásteho novembra 1938 prišiel Ďurčanský ku Göringovi v Karmasinovom sprievode opäť a 2. februára 1939 k nemu priviedol aj Vojtecha Tuku.

Tukova prosba

Pruský ministerský predseda nabádal celkom jednoznačne predstaviteľov HSĽS, aby vyhlásili štátnu samostatnosť Slovenska, ktorá mala byť nástrojom na rozbitie Československa a následné pripojenie Čiech a Moravy k Tretej ríši.

Vrcholom podozrivých návštev bolo prijatie Tuku samotným führerom 12. februára 1939. Hitlerovi vtedy povedal: „Vkladám osud môjho národa do vašich rúk, môj vodca, môj národ očakáva od vás svoje úplné oslobodenie.“ Nijaký mandát na to, samozrejme, nemal. Tuka po vzniku ČSR dlhé roky pracoval ako maďarský agent za „návrat“ Slovákov do Maďarska.

Réžia z Berlína

Hra bola rozohraná. Autor scenára i režisér so svojím štábom sedeli v Berlíne a odtiaľ všetko riadili. Rok a deň od anšlusu Rakúska sa blížil a Hitler začal byť nervózny. Prestal sa spoliehať len na slovenských ľudákov a rozhodol sa konať sám.

Plán mal jednoduchý - na jednej strane povzbudzoval ľudákov, aby vyhlásili štátnu samostatnosť, a na druhej strane cez ďalšie kanály informoval pražskú vládu o tom, že Slováci chcú republiku rozbiť.

Na to však bolo treba zinscenovať aj nepokoje, aby situácia vyzerala čo najdramatickejšie. Keďže Slováci na to neboli použiteľní, na pomoc priskočil Karmasin a jeho ľudia. Petržalka a Devín už boli súčasťou Tretej ríše. Odtiaľ verbovali mládencov, ozbrojených, ale hlavne hlasných, ktorí zinscenovali v Bratislave nepokoje.

Homolov puč

Hitlerovi zámer vyšiel. Pražská vláda znervóznela. Dôkazy o slovenskej zrade, ktoré jej predkladali z Nemecka, boli presvedčivé. V Prahe sa preto rozhodli konať. Vojenské jednotky československej armády vstúpili do Bratislavy a pokúšali sa internovať vedúcich predstaviteľov HSĽS, označených za aktérov „velezrady“. Tých však niekto varoval a ušli do Viedne.

Pražská vláda vzápätí odvolala z funkcie predsedu slovenskej autonómnej vlády Jozefa Tisa a na jeho miesto vymenovala jeho najväčšieho straníckeho rivala Karola Sidora. Táto akcia vošla do histórie ako Homolov puč. Niektorí ľudáci už boli pripravení vyhlásiť nezávislý slovenský štát. Ferdinand Ďurčanský bol ochotný urobiť to vo Viedni. No Hitler, akokoľvek sa s akciou ponáhľal, chcel, aby takéto vyhlásenie zaznelo z úst vedúcich predstaviteľov HSĽS na Slovensku.

Kým predtým chodili ľudáci do ríše, potom začali chodiť nemeckí politici do Bratislavy - rakúsky „miestodržiteľ“ Arthur Seyss-Inquart, oblastný šéf NSDAP Otto Bürkel a dokonca aj štátny tajomník ministerstva vnútra Wilhelm Keppler. Na Tisa i na Sidora robili nátlak, aby vyhlásili slovenský štát. Obaja to však jednoznačne odmietli.

Hitlerovo ultimátum

Trinásteho marca dostal Jozef Tiso, farár v Bánovciach nad Bebravou, pozvanie k vodcovi Tretej ríše. To je fakt všeobecne známy. Ale akoby si nikto nepoložil otázku - Ako to? A prečo? Tiso bol síce úradujúcim podpredsedom HSĽS, no v čase pozvania nemal nijakú oficiálnu štátnu funkciu.

Z diplomatického i politického hľadiska bol len súkromnou osobou. Ak sa predstaviteľ poprednej európskej veľmoci rozhodol baviť s „tlstým dedinským farárom“, ako sa o Tisovi Hitler vyjadroval, musel na to mať nejaký špeciálny dôvod. A iste to nebola láska k Slovákom, ktorí boli podľa nacistickej ideológie národom druhej kategórie.

Ale prečo Tiso pozvanie akceptoval? Bol inteligentný a nemohol nevedieť, čo to znamená. Ak stál na čele autonómnej vlády, nemeckých emisárov síce prijímal, ale ich nátlak na to, aby vyhlásil samostatný slovenský štát, odmietal. Nebolo teda nič jednoduchšie, ako pozvanie neprijať. Tiso to neurobil. To, čo sa odohralo v Berlíne, je dostatočne známe.

Zinscenované divadlo, prijatie súkromnej osoby ako oficiálnej štátnej návštevy, potom „nečakaná“ Ribbentropova správa, že Maďari už zhromažďujú vojsko na slovenských hraniciach.

Ťažko uveriť, že Tiso hru nacistov neprehliadol. Predsa sa rozhodol v nej pokračovať a hrať úlohu, ktorú mu Hitler určil. Úlohu prvého muža samostatného Slovenska. Tisovi, ktorý bol vždy nesmierne ambiciózny, to zrejme nebolo proti vôli.

Koniec Československa: Rúcanie hraničných stĺpov po podpísaní Mníchovského diktátu. Foto: Slovenský národný archív

Posledné dejstvo

Posledné dejstvo má tiež pozoruhodné momenty. Tiso nechcel vyhlásiť slovenský štát v Berlíne. Preto požiadal prezidenta Emila Háchu, aby zvolal na 14. marca Snem Slovenskej krajiny. A stalo sa niečo takmer neuveriteľné. Jeden poslanec požiadal o zvolanie snemu a prezident mu vyhovel. Tragikomédia mohla pokračovať. Keďže jej autor i režisér bol predstaviteľom silnej a dobre vyzbrojenej veľmoci, prešlo mu to bez problémov.

Väčšina poslancov slovenského snemu, frustrovaná a zneistená, sa rozhodla „pre menšie zlo“. Aj spoločnosť prijala ich argument. Tým väčším zlom malo byť rozdelenie Slovenska medzi Maďarsko, Poľsko a Nemecko, čo však Hitler v skutočnosti nikdy neplánoval a vážne nemyslel.

Epilóg celej hry sa odohral o deň neskôr. Pätnásteho marca vstúpil Hitler na Pražský hrad. A Veľká Británia aj Francúzsko ostali, ako to správne predpokladal, ticho. Ďalší krok pri budovaní Tretej ríše mal Hitler úspešne za sebou. Opäť bez jediného výstrelu.

Čo bola Tretia ríša?

Prvou ríšou sa nazýva stredoveká Svätá ríša rímska nemeckého národa, veľké stredoeurópske impérium na čele s nemeckým cisárom. Patrilo do nej nielen Rakúsko, ale aj krajiny Svätováclavskej koruny a ďalšie.

Pomenovanie Druhá ríša dostalo Nemecko po Bismarckovom zjednotení v roku 1871. Mnohí Nemci však neboli spokojní, pretože nezahrnulo všetky nemecké krajiny. Mimo zostalo Rakúsko a ďalšie územia, kde žili Nemci. Na konci 19. storočia sa preto začalo šíriť nacionalistické hnutie, ktoré si kládlo za cieľ zjednotenie všetkých Nemcov a vytvorenie veľkého Nemecka.

Najagresívnejšie vystupoval Všenemecký zväz - Alldeutscher Verband. Odtiaľ nasával idey aj mladý Adolf Hitler. Pre všenemecké hnutie bol jednotiacom činiteľom okrem vyhroteného antisemitizmu aj program vybudovania veľkej nemeckej ríše, Tretej ríše. Mala zahŕňať všetky krajiny, ktoré už boli súčasťou Prvej ríše, teda aj Čechy, Moravu a Sliezsko. Ale Slovensko nie.

Hitlerove sľuby

Rozhovor medzi Hitlerom a Tukom za prítomnosti Karmasina 12. februára 1939 v Berlíne od 17.00 do 18.15 hodiny, záznam Hewel.

Po krátkom uvítaní Tuka ďakuje vodcovi za umožnenie tohto rozhovoru. Vodcu oslovuje „mein Führer“ a vyjadruje, že hoci je skromným človekom, robí si nárok hovoriť v mene slovenského národa. České súdy a väzenie ho oprávňujú na také tvrdenie.

Uvádza, že vodca nielen nadhodil slovenskú otázku, ale že je prvý, kto slovenskému národu priznal dôstojnosť. Slováci chcú pod vedením vodcu spoločne bojovať o udržanie európskej civilizácie. Je zrejmé, že ďalšie spolunažívanie s Čechmi sa pre Slovákov duševne aj hospodársky stalo nemožným...

On sám a jeho spolubojovníci sú odhodlaní podvoliť sa tlaku slovenského národa a vytvoriť nezávislé Slovensko. Osud Slovenska spočíva v rukách vodcu... Vodca povedal Tukovi, že... keď dôjde k veľkému riešeniu... Nemecko nezostane samo, pretože sa k nemu určite pripojí Poľsko a Maďarsko.

Potom prevalcujú etnografický princíp a zo situácie vyplýva, že by bolo ohrozené aj Slovensko... V dnešnej situácii by nikto nerobil rozdiel medzi Českom a Slovenskom, pretože dnes je to len jeden pojem. Existuje nemecké porekadlo „spolu chytení, spolu obesení“... Samostatnému Slovensku môže garanciu poskytnúť kedykoľvek, ešte aj dnes.

Dnes už nemôže garantovať Československo, veď nemôže garantovať niečo, čím by poskytol Čechom voľnú ruku, aby sa znovu zmobilizovali proti Nemecku.

Farárova návšteva

Rozhovor Hitlera s Tisom v Berlíne 13. marca 1939 od 18.40 do 19.15 hodiny, záznam Hewel.

Vodca pozdravil predsedu vlády Tisa... Od jesene minulého roku Nemecko zažilo dve sklamania. Jedno spôsobilo Československo... Druhé sklamanie nám spôsobil postoj Slovenska... poslal do Bratislavy Kepplera ako svojho delegáta, ktorému Sidor oznámil, že je vojakom Prahy a vzoprie sa oddeleniu Slovenska z československého zväzku...

Teraz pozval k sebe ministra Tisa, aby si v krátkosti urobil v tejto veci jasno. Nemecko nemá žiadne záujmy na východ od Karpát. V podstate by mu mohlo byť ľahostajné, čo sa tam deje. Otázka teda znie, či Slovensko chce, alebo nechce mať svoj vlastný život... Rád by konečne dostal odpoveď, čo vlastne Slovensko chce.

Nechce, aby mu Maďarsko vyčítalo, že udržiava niečo, čo vôbec nechce byť udržané. Vo všeobecnosti sa veľkodušne pozerá na nepokoje a demonštrácie, ale v tejto súvislosti sú nepokoje vonkajším znakom vnútornej neistoty. Už to nestrpí, a preto dal zavolať Tisa, aby si vypočul jeho rozhodnutie. Už nejde o dni, ale o hodiny.

Už vtedy povedal, že keď sa Slovensko chce osamostatniť, bude tieto snahy podporovať, dokonca aj garantovať. Stojí si za slovom, pokiaľ Slovensko jasne vyjadrí svoju vôľu byť samostatné. Ak bude váhať alebo sa nebude chcieť odtrhnúť od Prahy, prenechá osud Slovenska napospas udalostiam, za ktoré už viac nebude niesť zodpovednosť...