Soby v poli: Pôsobia naozaj originálne.

Hoci zomrel v roku 1895, jeho životopis už vyšiel v piatom vydaní. TOTO je najznámejší pes v celej Austrálii!

U protinožcov v Austrálii sa hlavná 
letná dovolenka začína
 vianočnými sviatkami.

Na nekonečných plážach juhu a východu austrálskeho kontinentu Vianoce absolútne nič nepripomína, o to viac sú vyzdobené obchody a ich zamestnanci. Predavačka v železiarstve cinká náušnicami v tvare vianočných stromčekov a na tričku zamestnankyne turistických informácií okrem bujného poprsia púta pozornosť kocúr so santaclausovskou čiapočkou.

Ježiško u protinožcov

Austrálsky Santa Claus, miestna obdoba nášho Ježiška, nadobúda naozaj nečakané podoby a farmári vianočnú výzdobu svojich fariem ponímajú svojsky. Presnejšie, sú to vianočné upútavky na ich farmy, ktoré obvykle ležia uprostred ničoho, z cesty na ne nevidno a len Santa Claus na traktore, na starej lokomotíve ťahanej sobmi alebo Santa s čiapočkou, ktorý uprostred prérie loví ryby, svedčia o tom, že kdesi za horizontom žijú ľudia. Ako krajina smerom od mora do vnútrozemia vysychá a trávy je menej, rozloha rančov sa zväčšuje. Ale aj ten najrozľahlejší uživí len desaťtisíc kusov dobytka, pretože jedna krava tu na svoju obživu potrebuje pastvinu s rozlohou dvadsať štvorcových kilometrov. Človeka ani domy nevidieť. A tak len svojrázni Santovia môžu svedčiť o svojráznosti svojich majiteľov.

Počas Vianoc vrcholí leto a začína sa januárové dovolenkové šialenstvo, keď sa obyvatelia miest sťahujú k vode a do kempov na pobreží. Vtedy je lepšie plážam sa vyhnúť. Videli sme Austrálčanov parkovať s drahými prívesmi pri odpadových kontajneroch za samoobsluhou, pri ktorej sa pre kempujúcich rekreantov vôbec nedalo zaparkovať na nákup!

Vianoce si všetci užívajú naplno. Sviatky sa začínajú 25. decembra a pokračujú do 27. decembra. Predlžujú sa teda o jeden deň, ale v niektorých prípadoch trvajú ešte oveľa dlhšie. Kto ide na dovolenku do Austrálie v tomto čase, musí počítať aj s tým, že niektoré galérie či múzeá môžu mať vianočné prázdniny naozaj dlhé - aj od 15. decembra do 15. januára.

Snaha prežiť: Nie veľa aborigénov sa dokázalo asimilovať. Títo hrajú v prístave v Sydney na didgeridoo.
Snaha prežiť: Nie veľa aborigénov sa dokázalo asimilovať. Títo hrajú v prístave v Sydney na didgeridoo.
Jiří Páleníček

Kam k moru

„Povinnou“ zastávkou pre turistu v Austrálii je Great Ocean Road, Veľká oceánska cesta, juhozápadne od Melbournu. Tiahne sa 243 kilometrov medzi mestami Allansford na západe a Torquay na východe. Vybudovali ju v rokoch 1919 až 1932, aby sprístupnili túto časť pobrežia. Ak sa povznesieme nad turistické autokary plné ázijských turistov a nad to, že Veľká oceánska cesta z väčšej časti nevedie popri oceáne, potom tu okrem slávnych skál s názvom Dvanásť apoštolov, stojacich pri pláži v mori, spoznáme mnoho krásnych a nečakaných zaujímavostí.

Napríklad zvyšky pôvodných pralesov v Melba Gully alebo nezabudnuteľnú, iba kilometrovú prechádzku pod eukalyptovými obrami
v Maits Rest. Oba skvosty nájdete v rámci národného parku Great Otway.

Na odbočke cesty k majáku Otway zaručene stretnete koalu. Nič však neprekoná turistický koncert pri rieke Kennet. Nevieme, ako ľudia prinútia koaly, aby už niekoľko rokov posedávali na pomerne malých eukalyptoch pri ceste, zato s papagájmi je to jednoduché. V priľahlom kiosku Koala café človek kúpi vrecko na kŕmenie, natiahne ruku a už má na hlave, pleci alebo na ruke bieleho kakadu a iné operence. Kým papagáje možno vidieť naozaj často, s inými zástupcami miestnej fauny je to
horšie.

Klokany

Tento symbol Austrálie má v krajine trochu zložité postavenie. Boli obľúbeným terčom lovcov. V čase sucha sa navečer sťahujú na pastvu do priekop pri cestách, kde sa kondenzuje vlhkosť a najdlhšie rastie zelená tráva. V tom čase však vyrážajú na cesty aj takzvané cestné vlaky, 53 metrov dlhé, niekoľko desiatok ton ťažké kolosy, ktoré majú pred maskou chladiča pevné mreže ako ochranu pred zrážkami s klokanmi. Tie, oslnené svetlom reflektorov, skáču pod cestné vlaky rovnako ako v Európe srnky pod kolesá áut.

Ak sa stane, že niekto nájde mláďa pri mŕtvej samičke, môže ho odovzdať do klokanieho sirotinca. Doma si ho ponechať nesmie, hoci malý klokan sa dá vychovať rovnako ako pes. Podľa miestnych zákonov je však klokan divé zviera a patrí do prírody. Keď mláďa vyrastie, sirotinec ho nesmie vypustiť späť do prírody, pretože - opäť podľa zákona - si už zvykol na ľudí a nie je divý. Čo teda s ním? Čaká ho život v zoo, na safari alebo u niekoho, kto má povolenie vlastniť dospelého klokana.

Niektoré klokany dávajú pred nebezpečnými priekopami prednosť bezpečiu pláže, kde ráno zbierajú opadané kvety zo stromov a to, čo vyplaví more. Povestný je nimi napríklad Hillsborough na východnom pobreží. Na miestnej pláži ráno po východe slnka páry klokanov opakovane predvádzajú špeciálne „tance“, pri ktorých sa zdá, akoby trénovali kickbox. Od zdania k pravde je blízko - tancujúce klokany spolu zvádzajú
 súboje o teritórium, potravu či o samice.

Ako psíkovia: Klokan sa dá vycvičiť ako pes, ľudia ho však nesmú bez povolenia chovať doma.
Ako psíkovia: Klokan sa dá vycvičiť ako pes, ľudia ho však nesmú bez povolenia chovať doma.
Jiří Páleníček

Dingo

Jedným z najrozporuplnejších miestnych živočíšnych druhov je ďalší symbol Austrálie, divý pes dingo. Z pohľadu farmárov je to krvilačná šelma, ktorá im zabíja dobytok, zatiaľ čo ochranári bijú na poplach, pretože počet psov sa alarmujúco znižuje. Prisťahovali sa z juhovýchodnej Ázie pomerne nedávno, teda nie sú pôvodný druh. Na presnom období príchodu sa vedci nezhodujú a uvádzajú naozaj veľký časový úsek, počas ktorého tieto psy obývajú kontinent - od 3 600 až do 18-tisíc rokov. Kým do Austrálie v roku 1788 dorazili prví anglickí trestanci, dingo bol oddaným spoločníkom aborigénov a často sa objavoval aj v povestiach pôvodných obyvateľov Austrálie.

S príchodom belošských farmárov nastali pre dingov zlé časy. Farmári ich začali prenasledovať ako šelmy loviace ich dobytok. Dnes nie je známy ani len ich presný počet, aj keď je jasné, že prudko klesá. Na ochranu dobytka proti útokom psov viackrát postupne zväčšili plot, ktorý vláda vybudovala v 19. storočí na ochranu úrodnej časti juhovýchodu pred králikmi a králičím morom. V jednom období po druhej svetovej vojne meral neuveriteľných 8 614 kilometrov a stal sa tak najdlhším drôteným plotom na svete. Bol vysoký 180 centimetrov, 30 bolo pod zemou a po oboch stranách ho lemoval päťmetrový pruh vyčistenej pôdy. Dnes je o niekoľko tisíc kilometrov kratší. Ale psom oveľa väčšie zlo než plot spôsobujú pušky a prenasledovanie. To pokračuje aj dnes, navyše rafinovanejším spôsobom.

Rovnako ako na Novom Zélande aj v austrálskych lesoch nájdete tabule, ktoré upozorňujú na jedovaté návnady. Tie majú prispieť k likvidácii líšok a divých psov, ktoré sú podľa tabúľ ohrozením pre domorodú faunu.

Sloboda: Austrália je kontinentom mladých a tí si svoju mladosť užívajú predovšetkým na plážach.
Sloboda: Austrália je kontinentom mladých a tí si svoju mladosť užívajú predovšetkým na plážach.
Jiří Páleníček

Železničný pes

Zaručene najkurióznejším a najznámejším psom u protinožcov je stredne veľký hnedý chlpatý kríženec Bob. Hoci zomrel v roku 1895, jeho životopis už vyšiel v piatom vydaní. Jeho materské mesto Peterborough v Južnej Austrálii bolo kedysi významnou železničnou križovatkou a prechádzalo ním až sto vlakov denne. Železničiar W. S. Ferry bral zachráneného psíka so sebou do práce. Bob si zamiloval pískanie lokomotívy a veselo štekal na uhlí, na ktorom najradšej sedel. Keď sa Ferry stal prednostom stanice a prestal jazdiť, Bob pokračoval vo svojich cestách. Precestoval tisíce míľ, došiel až na sever od Sydney, bol dokonca čestným hosťom na výstave v Melbourne. Vždy sa však vracal. Poznali ho všetci pozdĺž železničných tratí a keby sa náhodou našiel niekto, kto by ho nepoznal, pre toho mal na svojom širokom obojku nápis: „Nezastavujte ma, nechajte ma bežať, som totiž Bob, železničný pes.“ Obojok je dnes vystavený v miestnom múzeu.

Súčasné austrálske psy sa majú najlepšie na nekonečných rozľahlých plážach. Tie milujú nielen ony, ale aj surfisti, majitelia terénnych áut a vôbec všetci Austrálčania. Pre mladých z celého sveta, ktorí si zaplatili štúdium na austrálskych vysokých školách, aby mohli dostať niekoľkoročné vízum, naučiť sa angličtinu a v krajine pracovať, sú symbolom voľnosti a slobody. Paradoxne to najviac vidieť v mestách.

Sydneyská sloboda

Určitý čas sme bývali u mladých priateľov v Sydney. Ich prenajatý byt, o ktorý sa s nami delilo niekoľko dievčat, bol desať minút od pláže. Stretnúť na ulici mladíka v neopréne so surfistickou doskou pod pazuchou bolo úplne bežné. Starších ľudí je tu predsa len menej, aj keď sa občas mihnú ráno v plavkách a s uterákom na ceste k moru. Sydney je mesto mladosti. Má celoročne teplú klímu, konvencie sa príliš nedodržiavajú a neprekvapuje, že mnoho mladíkov z Európy sem uteká užiť si slobodu. Ale nechýbajú tu ani študentky z Európy snívajúce o opálenom surfistovi s vypracovanými svalmi alebo o miestnom kovbojovi, ktorý by im sobášom umožnil získať trvalý pobyt v prímorskom raji zbavenom európskych stresov.