Pred 60 rokmi: Prvá úspešná výprava vytýčila cestu na Nanga Parbat z rakiotskej strany. Až po osemnástich rokoch výstup zopakovali Slováci. Po nich touto trasou už nik. Vpravo Hermann Buhl.

Horu smrti Nanga Parbat pokoril ako prvý Rakúšan, ktorý si pomohol pervitínom

Pod úpätím himalájskej hory Nanga Parbat sa odohrala tragédia. Talibanci zastrelili deväť horolezcov, vrátane dvoch Slovákov. Vrch, ktorý ako prvý zdolal pred šesťdesiatimi rokmi Hermann Buhl, potvrdil svoju povesť Hory smrti.

Po Annapurne a Mount Evereste sa stal iba treťou dosiahnutou osemtisícovkou. S výškou 8 125 metrov sa zaraďuje na deviate miesto medzi najvyššími štítmi sveta, no tým, že nemá okolo seba iných vysokých susedov, pôsobí už z diaľky ohromujúco.

Jeho meno je Nanga Parbat, v preklade Holý vrch, ale tiež ho volajú Diamír - Kráľ vrchov. Pre vysoký počet obetí v priekopníckych časoch získal aj prívlastok Hora smrti. Prvý na jeho vrchole bol Rakúšan Hermann Buhl pred šesťdesiatimi rokmi.

Stratený Mummery

Nanga Parbat bol prvou osemtisícovkou, o ktorej zdolanie sa človek pokúsil. V roku 1895 si ju vyhliadol Angličan Albert Frederick Mummery so svojím malým tímom. Najprv to chcel skúsiť z Rupálskeho údolia, ale obrovská stena, vysoká 4,5 kilometra, ho odradila. Prešiel preto na diamírsku stranu.

Dosiahol na tú dobu úctyhodnú výšku 6 100 metrov a vrátil sa pre ochorenie svojho domorodého sprievodcu z kmeňa Gurkov. Mummery sa rozhodol pre pokus aj z tretej strany. Dvoch anglických partnerov poslal okľukou do Rakiotského údolia, zatiaľ čo on sa rozhodol premiestniť tam s dvoma Gurkami cez sedlo. Odvtedy o trojici neboli nijaké správy, zmizla bez stopy.

Mummeryho počínanie sa z dnešného pohľadu javí ako priveľmi odvážne, lenže vtedy nemali nijaké skúsenosti z lezenia na také vysoké končiare a znalosti o pôsobení výšky na organizmus človeka.

Neúnavní Nemci

Napriek tomu, že prvý pokus uskutočnil Angličan, najviac výprav v začiatkoch vyslali Nemci. Väčšinou išlo o spoločné akcie s Rakúšanmi. Nevyhli sa im ani tragédie. Kým sa totiž podarilo prvému človeku dosiahnuť vrchol, zahynula tridsiatka ľudí.

Druhý pokus sa uskutočnil až 37 rokov po Mummerym. Bol v nemeckej réžii, aj keď ešte spolu s Američanmi. Vedúcim bol Willy Merkl a členovia jeho expedície postupovali z rakiotskej strany. Dosiahli sedemtisícový Rakiotský štít. Dva roky nato, znovu pod vedením Merkla, posunuli hranicu do 7 800 metrov.

Vo víchrici, ktorá prišla, Merkl, ďalší dvaja nemeckí horolezci a šesť Šerpov prišli o život. Ešte väčšia tragédia sa odohrala v roku 1937, keď všetkých šestnásť členov expedície - sedem Nemcov a deväť Šerpov - pochovala vo štvrtom tábore lavína.

Nemecké snahy ani po druhej svetovej vojne neustali. V roku 1953, v rámci prvej povojnovej nemecko- rakúskej expedície, to konečne vyšlo. Úspešnú výpravu priviedol do Rakiotského údolia Karl Herrligkoffer. Zvolil svojimi predchodcami najviac preskúmanú trasu, aj keď najdlhšiu.

Príkaz neuposlúchol

Členom jeho zostavy bol aj Rakúšan Hermann Buhl. Rodák z Innsbrucku mal v tom čase dvadsaťosem rokov a na konte množstvo skvelých výstupov najmä v Alpách a Dolomitoch. Ako chlapec bol pritom fyzicky slabý, no hory ho celkom opantali.

Začínal turistikou, neskôr sa stal členom horolezeckého klubu. Po vojne už venoval lezeniu všetok voľný čas. Aby ho naň mal čo najviac, pracoval ako horský vodca, lyžiarsky inštruktor či vysokohorský nosič. Získal povesť odvážneho horolezca s veľkou vôľou a vytrvalosťou. Svedčia o tom mnohé prvovýstupy, prvé zimné výstupy a sólovýstupy. Právom ho považovali za priekopníka extrémneho lezenia a sólolezenia v Alpách.

Na Nanga Parbate to bol práve Buhl, kto dotiahol snaženie expedície do úspešného konca. Vydal sa v ústrety vrcholu napriek príkazu vedúceho, aby vzhľadom na ohlásené zlé počasie všetci zostúpili. „Musíte nadol, prichádza monzún!“ znel vo vysielačke Herrligkofferov hlas.

Práve to Buhl nemienil. Zostúpiť teraz, keď je vrchol na dosah? V piatom tábore vo výške 6 900 metrov nič nenasvedčovalo tomu, že by sa malo počasie skaziť. „Musíme sa rozhodnúť sami a zobrať riziko na vlastné plecia,“ povedal svojmu partnerovi v stane Ottovi Kempterovi.

Sám na vrchole

Tretieho júla vyrazil z posledného výškového tábora Buhl sám. Svojho partnera nedokázal v noci zobudiť a nechcel strácať drahocenný čas. „Boli sme tak blízko cieľa, nemohol som sa predsa vzdať! Zobral som osud do vlastných rúk a vydal som sa na vrchol sám,“ opísal rozhodujúce chvíle Buhl. Pred ním bolo vyše šesť kilometrov a prevýšenie 1 225 metrov. Bez doplnkového kyslíka.

Kempter sa síce neskôr vydal za ním, ale napokon sa vrátil. Zato Buhla nemohlo nič zastaviť. V závere výstupu už bol na konci so silami, a tak siahol aj po povzbudzujúcich tabletkách - droge pervitín, ktorú počas vojny užívali nemeckí letci. Pritom v najvyšších horách môže byť jej užitie veľmi nebezpečné. Po odznení povzbudzujúcich účinkov pôsobí opačne a horolezcov ešte čaká zostup.

Buhl na niektorých úsekoch nevládal a miestami padal od únavy. Večer o devätnástej hodine dosiahol vytúžený vrchol. Vytiahol vlajku, urobil vrcholové fotografie. „Splnil sa mi veľký sen. Zažil som niečo, čo môže byť len raz v živote.“

Na zostupe ho zastihla tma. Noc musel prečkať vo výške takmer osemtisíc metrov. V stoji, len na malej plošine vo svahu. Až keď sa rozvidnelo, mohol pokračovať nadol. Nebolo jednoduché rozhýbať stuhnuté, premrznuté telo.

Chvíľami sa potácal, mal halucinácie, ale šiel. V piatom tábore ho, našťastie, čakal Walter Frauenberg a Hans Ertl, hoci už veľmi nerátali s tým, že Hermann ťažký bivak prežil. Vo štvrtom tábore sa k nim pridal Kempter a s ich pomocou zišiel do základného tábora.

Zbytočný spor

Dole ho však čakalo chladné privítanie. Nijaká slávnostná večera, len obyčajné rezance. Napriek veľkému výkonu mu Herrligkoffer fakt, že neuposlúchol jeho príkaz, neodpustil. Ich spor pokračoval aj po návrate do vlasti, no nič nevyriešil.

Prvenstvo z Nanga Parbatu Buhlovi nemohol nik uprieť. Hoci ho toto víťazstvo stálo dva omrznuté prsty na nohách, jeho výkon bol obdivuhodný. „Neboli sme nijakí šialenci. Ako vrcholové družstvo sme na seba jednoducho zobrali riziko. A v závere som ho už niesol sám,“ bránil sa.

Po návrate si ešte viac uvedomil, že dôležitejšie ako vrchol je kamarátstvo v horách. Na Nanga Parbate dospel aj k poznaniu, že na to, aby sa človek stal zdatným himalájistom, nemusí mať v Alpách vylezené najťažšie cesty. Aj keď jeho práve tie naučili ísť až do krajnosti. „Ľudská vôľa je viac než akýkoľvek div sveta,“ uviedol Buhl po tom, čo ho vyhlásili za rakúskeho športovca roka 1953.

Smrť na Čogolise

V roku 1957 bol členom rakúskej výpravy, ktorá prvá zdolala ďalšiu osemtisícovku, Broad Peak, vysokú 8 047 metrov. Už však nebol tým ťahúňom z Nanga Parbatu. Najprv dosiahol vrchol Marcus Schmuck, ktorý štvorčlennú výpravu viedol, a Fritz Wintersteller. S Buhlom vystupoval Kurt Diemberger. Keď Buhl videl, že je príliš pomalý, poslal ho dopredu samého.

Diemberger sa na vrchole nezdržal dlho a ponáhľal sa nadol. Na hrebeni však stretol Buhla mieriaceho na vrchol. Ani sa ho nesnažil prehovárať, vedel, že by to bolo márne. Naopak, jednoducho sa otočil a vystúpil na vrchol aj druhýkrát - s ním. Po zostupe a oddychu v základnom tábore ich zlákala neďaleká Čogolisa, vysoká 7 665 metrov. Asi tristo metrov pod vrcholom sa pre zhoršujúce počasie rozhodli pre návrat.

Hermann Buhl v jednom úseku vybočil zo stôp, ktoré zanechal Diemberger, zostupujúci pred ním. Prečo tak urobil, sa už nikto nedozvie. Šliapol na snehový prevej, ktorý sa s ním zrazu odtrhol. Napriek pátraniu sa jeho telo nenašlo. Buhl s Diembergerom sú jediní ľudia, ktorí majú na konte až dva prvé výstupy na osemtisícovky. Buhl na Nanga Parbat a Broad Peak, Diemberger na Broad Peak a v roku 1960 pridal Dhaulágirí.

Čítajte viac:

Talibanci zastrelili 9 horolezcov, boli medzi nimi dvaja Slováci

V Buhlových stopách

Nanga Parbat bol prvou osemtisícovkou, na ktorej vrchol vystúpili slovenskí horolezci. V roku 1971 ho dosiahli Ivan Fiala a Michal Orolin ako prví horolezci z niekdajšieho Československa na osemtisícovke.

Celkovo to bola iba štvrtá úspešná výprava na tejto obávanej hore a druhá Buhlovou cestou. Po nich to ňou už nezopakoval nik. Je totiž extrémne dlhá - zo základného tábora na vrchol je to osemnásť kilometrov.

Na hlavný vrchol vystúpili horolezci už vyše 350-krát. Zahynulo takmer osemdesiat z tých, ktorí sa o to pokúšali. Nanga Parbat a K2 sú posledné dve osemtisícovky, ktoré ešte nemajú zimný výstup.

  • Plus 7 dní
    Článok bol spracovaný a publikovaný redakciou Plus7 dní. Svoje pripomienky, návrhy a tipy môžete adresovať priamo na adresu [email protected].