Veľkorysá stavba: Veľká mešita šejka Zajeda.

Hrdlačenie za 200 eur mesačne a luxus pre vyvolených: To je Abú Zabí

Abú Zabí, hlavné mesto Spojených arabských emirátov, priťahuje cudzincov hľadajúcich lepší život. No len málo z tých, čo sem prídu za prácou, je naozaj spokojných.

Takmer miliónová metropola so zaujímavou architektúrou je trochu neprávom v tieni väčšieho a slávnejšieho Dubaja. Napriek tomu, že ide o mladé mesto vystavané v poslednom polstoročí, má svoj šarm a štýl. Podobne ako celá krajina je veľmi bezpečné a nik sa tu nestresuje obavami zo zločinu.

Možno je to vďaka drobnohľadu všadeprítomných kamier či zo strachu z okamžitej deportácie v prípade cudzích štátnych príslušníkov. Tých je v krajine vyše osemdesiat percent, domáci Arabi tvoria podľa rôznych zdrojov len deväť až sedemnásť percent obyvateľov.

Získať občianstvo nie je jednoduché - žiadateľ musí v krajine žiť dvadsať rokov bez akýchkoľvek previnení voči zákonom, mať zamestnanie, hovoriť plynule po arabsky a vzdať sa svojho pôvodného občianstva. Posledný bod platí i pre cudzokrajné manželky obyvateľov Emirátov.

Naturalizovaný cudzinec navyše nikdy nedostane možnosť voliť, byť volený či pracovať na ministerskom poste. Z tohto pravidla sú vyňatí len ľudia s pôvodom z Ománu, Kataru a Bahrajnu, aj to až po siedmich rokoch od získania občianstva, na ktoré však čakajú kratšie - len tri roky.

Spokojný učiteľ

Jon z Kalifornie učí na škole v Abú Zabí prevažne tínedžerov. Na vzdelaní sa tu nešetrí a pedagógovia, ktorých rodným jazykom je angličtina, patria medzi dobre zarábajúcich.

„Po škole si chodím zabehať, zahrať s priateľmi futbal či frisbee, bicyklujem a plávam. Potom sa najčastejšie zastavíme na pivo. Ubytovanie mi tiež zabezpečila škola, najprv som ani nechcel veriť tomu, že mám žiť sám v poschodovej vile s tromi spálňami, no zvykol som si,“ vraví čerstvý štyridsiatnik.

Domov za oceán sa zatiaľ nechystá, podľa vlastných slov nemá prečo. Jeho bývalá manželka i deti žijú v neďalekom Dubaji a často sa zastavia na víkend. „Mám sa tu dobre, život nie je drahý, zdravotná starostlivosť dobrá a napokon - neplatia sa tu dane!“ dodáva Jon.

Stráviť s ním pár dní je zaujímavou sondou do života človeka, ktorý svoj domov vymenil za iný. Práca i zábava prebiehajú na pozadí kulís cudzej krajiny, ktoré už možno ani nevníma.

Ani s ľuďmi z iných končín sveta neprichádza do kontaktu až tak často - kolegovia i priatelia, poväčšine taktiež učitelia, sú takmer bez výnimky Američania a Kanaďania.

Rehoľa na súq-al-samak

Celkom iný je život Pakistancov, Bangladéšanov a Indov, ktorí často pracujú i štrnásť hodín denne približne za dvesto eur mesačne. Stavební robotníci, zametači ulíc, pracovníci čistiarní, reštaurácií, obchodov. Oveľa lepšie sa nemajú ani taxikári.

„Toto je pre mňa najväčšia hanba tejto krajiny - ľudia, čo ju stavajú, tí, čo vytvorili všetky tie monštruózne stavby, sú najhoršie ohodnotení a zaobchádza sa s nimi ako s nástrojmi!“ vraví na adresu ázijských stavbárov Palestínčan Saed.

Miesto pre nereálne sny nie je ani na rybom trhu, v arabčine súq-al-samak. Hoci z pohľadu návštevníka vyzerá autenticky a zaujímavo, mnohým ľuďom tu doslova pomedzi prsty utečie najkrajšia časť ich života.

Aníš z indickej Keraly každý deň váži a predáva ryby, ktoré sem na svitaní dovezú rybári, Riáz z východoiránskeho Záhedánu je zasa jedným z početného zástupu mužov v červenom pracovnom odeve - čističov rýb. Keď naňho vyjde rad, šikovnými pohybmi ich vypitve a očistí tak, aby si ich zákazník mohol doma bez veľkej námahy pripraviť.

„Platia nás podľa druhu rýb, za malé, s ktorými je piplavejšia robota, dostaneme viacej. Ceny sú fixné a vyvesené na stene, keď nie sú zákazníci, môžem zostať i celkom bez zárobku. Najlepšie sú víkendy a obdobie moslimských sviatkov,“ vraví Riáz.

Za očistenie kilogramu rýb dostane v prepočte od niekoľkých desiatok centov do troch eur a už roky žije ďaleko od domova, odlúčený od rodiny. Vlastne iba prežíva - skutočne žije len v krátkych okamihoch šťastia, keď je so svojimi doma v Iráne.

Deň za dňom

Výnimkou nie je taxikár Ašik z Bangladéša, ktorý po pol druha roku každodenného jazdenia takmer bez voľných víkendov odíde na mesiac domov, aby sa opäť vrátil do Abú Zabí.

„Nepáči sa mi tu veľmi, ale čo mám robiť? Doma nás je stošesťdesiat miliónov, politici skorumpovaní a k dobrej práci sa bez protekcie alebo tučného úplatku nedostane nik,“ vraví s povzdychom.

Ašik jazdí precízne a predpisovo, k zákazníkom je až prehnane slušný. Nečudo, v Emirátoch sa chyby neodpúšťajú. Za tú najmenšiu možno človeka vypoklonkovať z krajiny, kým na jeho miesto už netrpezlivo čakajú ďalší. A spôsobov kontroly je až-až...

Okrem všadeprítomných kamier možno nájsť na taxíkoch či autobusoch nápisy v štýle: „Nepáči sa ti moje šoférovanie? Referuj na uvedené telefónne číslo!“

Oveľa viac šťastia má svalnatý urastený mladík z Macedónska, s ktorým sa zhovárame v jednom z linkových autobusov mestskej dopravy. V Emirátoch pracuje ako fitnestréner tunajšej polície.

„V lete sa horúčava a vysoká vlhkosť vzduchu nedajú vydržať! Všetci sa skrývajú v klimatizovaných priestoroch a čakajú na príjemnejšie mesiace. Doma v Ochride je krásne, ale čo z toho, keď tam skoro niet práce,“ vraví o dôvode svojho vycestovania.

Luxus a po ňom

„Arabi si veľmi rýchlo zvykli na ropné bohatstvo, na luxusné autá, jachty a vrtuľníky, klimatizované nákupné strediská, ale mnohí z nás to v duchu nenávidia!“ vraví Kuvajťan Nabíl, ktorý je v regióne na návšteve.

„Oveľa viac obdivujem trebárs drobných ománskych rybárov, pracovitých ľudí s minimom nárokov na život. Ak sa toto obdobie prepychu skončí, oni nebudú mať problém adaptovať sa na zmenu k pôvodnému.

O týchto mestách, najmä o Dubaji, vravia, ako sa pripravujú na budúcnosť, to všetko je však hlúposť. Nikoho tu nezaujíma, aká je životnosť mrakodrapov v púštnych podmienkach, ako ich chcú demolovať, keď sú nalepené jeden na druhom. Chcú len prilákať pozornosť boháčov a snobov a to je žalostne málo!“ vraví.

Realita je zatiaľ iná a zajtrajšok tu, zdá sa, málokoho zaujíma. Ľudská lenivosť sa pomaly stáva životným štýlom. Málokto opúšťa pohodlie auta, aby si vyzdvihol vyčistený oblek z práčovne či kúpil kebab a džús.

Jednoducho zaparkuje autom pred obchodom alebo prevádzkou a klaksón stláča dovtedy, kým mu jej zamestnanec neprinesie tovar priamo k okienku auta s hučiacim motorom a bežiacou klimatizáciou.

Chodníkov v krajine takmer niet - až na centrá miest. I tu sú často prerušované obrubníkmi a cestami a temer prázdne. „Toto je kultúra áut, zvykaj si!“ prednesie pamätnú vetu jeden z domácich, než z prázdnych ulíc prejdeme do vyťaženého nákupného centra s obrovskými podzemnými garážami.

V predražených sieťach kaviarní tu posedávajú muži v dlhých bielych dišdášach a dámy obvešané zlatom. Priamo v jednom z centier stojí vyhliadková veža s reštauráciou, z ktorej vidieť novú tvár rastúcej metropoly. Bez toho, aby bolo treba vyjsť von, na vzduch.

Otec gazely

Slovné spojenie Abú Zabí možno z arabčiny preložiť ako otec gazely. Mesto takýto názov pravdepodobne dostalo práve v spojitosti s výskytom týchto zvierat. Najdôležitejším kmeňom v oblasti boli od konca osemnásteho storočia beduíni z Bani Yas, z nich pochádza i súčasná vládnuca rodina Abú Zabí.

Al Nahjan, ako sa volá, je jednou zo šiestich vládnucich rodín Spojených arabských emirátov. Predpokladá sa, že má asi tri tisícky žijúcich členov, ktorých majetok sa podľa rôznych zdrojov pohybuje od desiatok miliárd až po bilión dolárov.

Kým v minulosti bola oblasť významným miestom lovu perál a obchodu s nimi, ako aj strategickým miestom pre Britov, ktorým šlo najmä o ochranu námornej obchodnej cesty z Indie pred pirátmi, situácia sa začala meniť v tridsiatych rokoch minulého storočia spolu s prvými nálezmi ropy.

Dnes je emirát Abú Zabí najdôležitejším miestom jej ťažby v krajine, až deväťdesiatpäť percent emirátskeho čierneho zlata pochádza práve odtiaľto, významná je najmä ťažba z vrtných plošín.

Svet bielej a modrej

Pravdepodobne najzaujímavejšou stavbou Abú Zabí je Veľká mešita šejka Zajeda, dokončená po jedenásťročnom úsilí v roku 2007. Najväčšej mešite v krajine zároveň patrí ôsme miesto v celosvetovom meradle. Nesie meno prvého prezidenta Spojených arabských emirátov a emira Abú Zabí Zajeda bin Sultána al-Nahjana.

Práve jeho ideou bolo vytvoriť stavbu, ktorá by spájala kultúrnu diverzitu islamského sveta, tradičné i moderné prvky umenia. Jej architektúra je inšpirovaná perzskými, mogulskými i maurskými prvkami, stavebným materiálom mramor s množstvom doplnkov zo zlata, z polodrahokamov a keramiky.

Minarety dosahujú stosedemmetrovú výšku a chrám je schopný pojať až štyridsaťtisíc veriacich. Použitý mramor sivec pochádza z Prilepu v Macedónsku, ďalšie materiály doviezli z Talianska, Indie a Číny.

„Páči sa nám, ako z nej vyžaruje ticho a pokoj,“ zhodujú sa členovia rodiny z Bosny, ktorí sú v Abú Zabí na návšteve u dcéry. Do detailov prepracovaná a veľkoryso riešená stavba plná čistých línií je skutočne výnimočné architektonické dielo.

Jej atmosféra dovoľuje oddýchnuť si tu pred ruchom ulíc metropoly pulzujúcej krajiny, krajiny plnej rozporuplných zmien bez jasnej budúcnosti.

Nebolo by však správne kritizovať snahu tých, ktorí napredujú a budujú, zjednocujú a vytvárajú hodnoty pre vlastný národ. V duchu slov jedného nemenovaného cudzinca, žijúceho v Emirátoch: „Keby som bol odtiaľto, bol by som hrdý na svojich vládcov. Iste, majú bohaté zdroje, no nerozkrádajú ich tak, ako sa to bežne deje vo väčšine sveta. Myslia na vlastných ľudí a darí sa im z ničoho urobiť veľa.“

Asi má pravdu, no vo víre úspechu a rozšafnosti človek občas zabúda, kde sú hranice. Súčasný život Emirátov, to je užívanie, preháňanie a luxus.

O autorovi

Peter Hupka (1976) pochádza z Nitry, po štyroch rokoch strávených na geológii Prírodovedeckej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave zamenil potenciálnu vedu za štyri magické písmená - svet.

Jedným z kľúčov k nemu je i to najpodstatnejšie, čo sa dá v škole i mimo nej naučiť - jazyky. Okrem fotografie a písania tvorí texty piesní, v minulosti ho príležitostne živili výškové práce. Lieta na vetroňoch v Aeroklube Nitra a má rád skialpinizmus.

  • Plus 7 dní
    Článok bol spracovaný a publikovaný redakciou Plus7 dní. Svoje pripomienky, návrhy a tipy môžete adresovať priamo na adresu [email protected].