Najkrajší pohľad: Takto vidno pevnosť litovsko-poľských veľkovojvodov a kráľov Trakai z jazera Galvė. Gotický ostrovný hrad reštaurovali asi tridsať rokov.

Ich pamiatky zrovnali so zemou sovietski komunisti. Teraz ich znova budujú

Keď Estónsko v júli prevezme predsedníctvo v Rade Európskej únie (EÚ), o jej smerovaní nebudú môcť byť žiadne pochybnosti. Málo krajín je totiž tak jednoznačne prozápadne a prodemokraticky orientovaných ako práve pobaltské.

Vyplýva to zrejme z ich trpkej skúsenosti zo života v Sovietskom zväze. Môžeme to sledovať aj na ich postoji k vlastnej histórii a historickým pamiatkam. Neváhajú dokonca znovu postaviť budovy, ktoré zbúrali sovietski komunisti. Podľa pôvodných plánov.

Pavúky ako ľudská dlaň aj vyprážané červíky ako liek na astmu. Tak vyzerá adrenalín v strede sveta

Búranie pamiatok

Pri mesačnom putovaní po Litve, Lotyšsku a Estónsku sa dá veľa odpozorovať. Najlepší príklad je asi Maurský dom v Rige z roku 1344, zničený v druhej svetovej vojne. Po nej sa s ním Sovieti, ako ani s celým Pobaltskom, nemaznali, jednoducho ho tak ako iné historické symboly, najmä sakrálne pamiatky, zrovnali so zemou. Našťastie, stavebné plány tohto sídla nemeckých kupcov sa zachovali a Lotyši ho v roku 2001, k osemstému výročiu založenia mesta, znova postavili. Ani sa nechce veriť, že je to replika. Pôvodné materiály, vyzdobený ako v stredoveku aj s černošským patrónom cechu svätým Mauríciom na priečelí.

Bývalá prezidentka Lotyšska, emigrantka, ktorá sa do slobodnej krajiny vrátila z Kanady, Vaira Vīķe-Freibergová, sa znovupostavenou pamiatkou hrdo pýšila. „V prekrásnej novej rezidencii som usporiadala veľa slávnostných stretnutí a hostín so zahraničnými partnermi,“ spomínala vtedajšia hlava štátu, keď v roku 2004 doviedla Lotyšsko do EÚ a NATO.

Je tu ako na Havaji, ale oveľa príjemnejšie, hovoria o Jakušime zahraniční turisti

Hrdí Pobalťania

Hneď ako pobaltské republiky v roku 1991 získali nezávislosť, začali budovať zničené krajiny. Dvojnásobne tu platí, že z krásnych jednotlivostí sa skladá skvostný celok. Centrum Tallinnu je ako najcennejšia časť mesta od roku 1997 zapísané do Zoznamu svetového kultúrneho dedičstva UNESCO. V Starom Meste, po estónsky Vanalinn, sa zachovali dve tretiny budov z 13. až 17. storočia. Aj vďaka tomu, že Estóncom sa ešte za socializmu podarilo získať pre Vanalinn štatút pamiatkovej rezervácie. Napriek tomu pamiatky chátrali. Napríklad zo stredovekého domu, v ktorom je dnes Mestské divadlo, bol sklad.

Ešte impozantnejšie sídlo má Estónska filharmónia. Renesančnú budovu Bratstva čiernych hláv, teda nemeckých kupcov, z roku 1597 obdivujú turisti zvonka, vnútri sa skvejú obnovené sály s nádhernými stredovekými klenbami. „Počúvajte tú hudbu, ako akustika umocňuje tento priestor,“ upozornil správca, ktorý nás ochotne sprevádzal po budove počas skúšky estónskeho filharmonického orchestra. Na historické pamiatky sú hrdí Litovčania, Lotyši i Estónci, a tak ich nielen opravujú, ale tie, ktoré komunisti zrovnali so zemou, nanovo stavajú.

Ak milujete festivaly a fascinujú vás originálni ľudia, Brighton je pre vás to správne miesto

Symbolické kríže

To bola veľká vec, keď sa už mohla v najväčšom svätostánku v Pobaltsku, v rižskom dóme, slúžiť v roku 1988 prvá omša po tridsiatich rokoch. Bohoslužby boli počas sovietskej okupácie od roku 1959 zakázané, katedrála z roku 1211 prišla o najkrajšie časti historickej interiérovej výzdoby a slúžila ako koncertná sieň. Mala tak vlastne na rozdiel od sesterskej katedrály vo Vilniuse šťastie. Tú Sovieti zdevastovali a katolíckej cirkvi vrátili v roku 1988 ako automobilovú opravovňu.

Dnes je tento litovský národný symbol zrekonštruovaný a s priľahlou voľne stojacou 57-metrovou zvonicou pôsobí ako klasicistický skvost. Iba sochy svätej Heleny, svätého Stanislava a svätého Kazimíra na priečelí sú kópie originálov zničených za Stalinovej vlády. Sovieti vo Vilniuse zvalili aj slávne Tri kríže zo 17. storočia. Na vrchu nad mestom, ktorý je obľúbeným miestom prechádzok domácich, dnes stoja nové. Mladá mamička s kočíkom ma však upozorňuje na pôvodné, ktoré ležia rozbité vzadu na svahu v tieni nových. „Ako symbolická spomienka na útlak,“ dodala.

V papuli monštra: Keď sa ukrývali pred bomardovaním, objavili úchvatnú jaskyňu

Kostoly vstávajú z popola

Reštaurátori sa usilujú zachrániť desiatky kostolov po celom Pobaltsku a vrátiť im lesk. Napríklad vzácnym románskym a gotickým na estónskom ostrove Saaremaa. Ich osud ohromuje. Románsky v Pöide slúžil ako skladisko, ďalšie aj ako stajne.

zavzdychala si v obci Linnaka Karja, správkyňa tamojšieho gotického kostola z druhej polovice 13. storočia. „Je zasvätený svätej Kataríne z Alexandrie,“ začínala prehliadku, keď nám otvárala. „Vstupné? Dobrovoľné, všetko používame na reštaurovanie,“ vysvetľuje a ukazuje nám rozrobenú prácu pri obnove vzácnych fresiek. Výrečný je na stene zoznam farárov od roku 1412 dodnes, s prázdnymi miestami v rokoch sovietskej nadvlády, keď chrámy nemohli slúžiť svojmu účelu. „Občas to ešte bolí, ale od roku 1991 sa usilujeme kostolíku vrátiť aspoň niečo z jeho bývalej krásy, tak ako ďalším pamiatkam,“ hovorí správkyňa. Veď to bol vidiecky kostol s najkrajšou stredovekou sochárskou výzdobou zo všetkých pobaltských krajín.

Nová megamadona v Chorvátsku: Gýč, prejav úcty alebo výborný nápad, ako prilákať turistov

Jedinečné sú figurálne hlavice stĺpov a krstiteľnica zo 14. storočia. Vráťme sa ešte na skok do Vilniusu, kde reštaurátori neustále pracujú na obnove vari najkrajšieho chrámu v hlavnom meste Litvy. Kostol svätej Anny je príkladom gotickej architektúry a je v ňom najstaršie zobrazenie Krista na kríži v Litve. V informačnej kancelárii nám kurátorka ukazovala zažltnuté fotografie.

„Vidíte, interiér kostola bol úchvatný, než ho prebrala sovietska moc a zničila. Dnes je krásny hlavne zvonka,“ upozorňuje. Hovorí sa o ňom aj historka, že keď ho pri vojenskom ťažení videl Napoleon, chcel ho dať preniesť do Paríža. Nestihol. Dozvedeli sme sa, že po získaní nezávislosti v roku 1991 ho vrátili rádu bernardínov.

Meditujú tu cudzinci z celého sveta. Aj takí, čo nakupujú prostredníctvom telepatie

Mesto secesie

Vo všetkých troch pobaltských krajinách však za uplynulých 25 rokov vrátili krásu nielen sakrálnym pamiatkam. Stačí mať pri cestovaní otvorené oči v dedinách, mestečkách, slávnych letoviskách i národných parkoch. Samozrejme, v hlavných mestách, ale nezostať len v ich centre, ktoré UNESCO zaradilo do svojich zoznamov. Stredoeurópan by napríklad za nepísané hlavné mesto secesie automaticky vyhlásil Viedeň. Omyl, v Rige zachránili najväčšiu a naozaj skvostnú secesnú štvrť na svete.

Približne 750 budov secesnej architektúry zdobí impozantná výzdoba. V secesnom dome dokonca sídli slovenské veľvyslanectvo. Najslávnejšie navrhol Michail Ejzenštejn, otec slávneho režiséra. V jednom z nich z roku 1903, kde sa, našťastie, zachoval autentický štýl rižskej secesie, je múzeum a v obnovenom honosnom secesnom interiéri sprevádzajú návštevníkov dámy v dobových odevoch.

Krajina zvláštnych ľudí: V strede Austrálie stretnete lietajúcich lekárov aj originálnych domorodcov

Symboly histórie

Pochopiteľne, najdôležitejšie sú symboly histórie štátnosti. Pre Litovcov je to napríklad Trakai, sídlo vojvodstva, ktoré od 14. storočia budovali prví vládcovia Geminidas a hlavne Vytaustas Veľký. Na jazere Galvé dnes pôsobí zrekonštruovaná ostrovná pevnosť priam rozprávkovo. Najmä keď si ju zvonka prezeráte z niektorej z plachetníc, ktorých majitelia si takto privyrábajú. Čiperný sedemdesiatnik Algis nás počas plavby upozorňuje, že obnova spustošeného hradu trvala asi tridsať rokov, a dodáva, že podľa farieb tehál vidno, čo je pôvodné. Jazero má sto hektárov a miestami je hlboké až 50 metrov.

„Nezabudnite si vnútri pozrieť historické múzeum, ale hlavne múzeum okupácie. Najdôležitejšie sú síce v hlavných mestách, vypovedajú komplexne o všetkých hrôzach Litovcov, Lotyšov a Estóncov v gulagoch, ale je dobré pozrieť si aj tie regionálne, aby ste poznali, čo za stalinizmu a socializmu prežili konkrétni ľudia všade v našich mestách a dedinách,“ zdôrazňuje Algis, bývalý akademik na dôchodku.

Múzeá okupácie

V najstaršom lotyšskom Národnom parku Gauja, podľa rovnomennej rieky, si užívajú turisti, cyklisti, vodáci, milovníci adrenalínových športov. Miesto je posiate osemstoročnými livónskymi hradmi od Siguldy po Cēsis. Niektoré v rozvalinách, ale ten v Cēsis, respektíve jeho časť, dokázali obnoviť. Podpora štátu je pochopiteľná, veď sa aj hovorí, že Cēsis je najlotyšskejšie z lotyšských miest. Možno práve preto na domácich tvrdo dopadol stalinský teror. Pri prehliadke mesta sme na múre vedľa domu, v ktorom sídlila v čase ZSSR neslávne známa KGB, objavili zoznam obetí deportovaných z tohto regiónu do gulagov. Alebo príklad z najväčšieho estónskeho ostrova Saaremaa.

Malé, ale milé. Slovinsko má hory, more, jazerá, prudké rieky aj nevšedné legendy

„Túto bolestnú časť našej novodobej histórie si pripomíname, aby sme nezabudli, aby hlavne mladí vedeli, cez aké obete sme sa prebojovali k demokracii. Veď aj preto sa usilujeme zachrániť historické stavby. V nich je skrytá naša história,“ spontánne spustila Kati Aus, šéfka turistického centra v Kuressaare, hlavnom sídle na Saaremaa. Odporučila nám prehliadku tamojšieho hradu s expozíciou o deportáciách Estóncov na Sibír. „Predstavte si, že ako jediný v Pobaltsku sa tento hrad zachoval v pôvodnej podobe,“ dodala. Nezničili ho ani Nemci a potom ani Sovieti. Práve v zachovanom hrade je dôkladná expozícia okupácie ostrovného regiónu Estónska. „Nájdete tam zaujímavé artefakty. Aj loďky, na ktorých ostrovania utekali pred Sovietmi do Škandinávie, aby sa zachránili pred gulagmi. Niektoré ostrovy sa celkom vyľudnili,“ dodala Kati.

Slávne letoviská

Postrehmi z letovísk sa môžeme vrátiť k podstate minulosti a dneška pobaltských krajín na východe Európy, na hraniciach nevyspytateľného Ruska. Kuršská kosa je jeden až dva kilometre široký pruh stokilometrovej pieskovej zeme oddeľujúci rozsiahlu lagúnu od Baltského mora. Polovica tohto jedinečného útvaru patrí Litve, druhá, nepriedušne uzatvorená ku Kaliningradskej oblasti Ruska. Litovská časť je rekreačný raj s rekonštruovanými historickými rybárskymi dedinami, hotelmi a penziónmi zaplnenými dovolenkármi. Tento geografický klenot s pohyblivými pieskovými dunami je taký krásny a krehký, že UNESCO ho v roku 2000 zaradilo do zoznamu svetového dedičstva.

V tridsiatych rokoch minulého storočia ho objavil nemecký spisovateľ Thomas Mann. Po dovolenkách vyhlásil, že navštíviť túto časť sveta je rovnako dôležité ako navštíviť Taliansko alebo Španielsko, a postavil si tam rodinné sídlo. Litovčania mu s láskou dodnes hovoria Tomo Manno a jeho sídlo s veľkou pietou zreštaurovali. V hlavnej osade na Kose, v Nide, máme šťastie. V centre stála replika Shakespearovho divadla Globe a deje sa súťažný festival Shakespearových hier. Spomedzi 64 súborov z celého sveta zvíťazilo moskovské Divadlo na Taganke s inscenáciou Coriolanus.

TOTO sú finty, akými v Budapešti zvyknú ošklbať turistov

Pokračovatelia slávnej Ľjubimovovej éry tohto divadla, v ktorom napríklad Hamleta hral Vysockij, vysielajú hrou posolstvo aj vládcovi do Moskvy. Zrazu je to iná ruština, akej sa boja v pobaltských republikách. „Zákulisným mocenským praktikám na pozadí rímskej histórie sme dali avantgardné spracovanie. Shakespearovou hrou Coriolanus vysielame odkaz do dnešných dní,“ zdôrazňuje režisérka inscenácie Anna Potapovová, dojatá z ovácií litovsko-rusko-nemecko-škandinávsko-slovenského publika v aréne.

Na záver Jūrmala

Najväčšie lotyšské kúpeľné letovisko asi 25 kilometrov od hlavného mesta Riga. Jeho povesť rozšírili dôstojníci cárskej armády, ktorí sa tam liečili po napoleonských vojnách. Najlepšie sa tam cestuje vlakom pozdĺž pobrežia Baltského mora. Jūrmala, to je 32 kilometrov pláží s bielym pieskom - mimochodom, všetky pobaltské štáty majú spolu 270 kilometrov pieskových pláží -, kulisu vytvárajú romantické obnovené drevené secesné penzióny, ale aj betónové pozostatky nevkusných sanatórií z brežnevovskej éry.

Našťastie ich už nie je veľa, Jūrmala dostala nový šat, ale jeden sovietsky symbol z tohto obdobia tam zostáva. Dobre si treba pri ňom uvedomiť rok - 1962, keď tam zvečera do rána bez varovania, pod rúškom noci buldozérmi zrovnali so zemou pravoslávny Chrám Kazanskej ikony Božej matky z roku 1896. Pamiatka prežila obe svetové vojny, ale nie poststalinskú sovietsku éru.

Dnes je na mieste, kde stála, za mrežou plota jej fotografia s výzvou na zbierku. Tak ako iné pamiatky ju chcú postaviť znova, aby vyplnili ďalšie biele miesto, ktoré chceli z histórie a z pamäti ľudí vymazať rozhodnutia z Kremľa.

  • Plus 7 dní
    Článok bol spracovaný a publikovaný redakciou Plus7 dní. Svoje pripomienky, návrhy a tipy môžete adresovať priamo na adresu [email protected].