Dva dni po: Búracie práce sa začali 16. júla 1789.

Ikonická Bastila: Nenávidený symbol absolutistickej moci

Keď kráľa informovali, čo sa stalo, spýtal sa: „To je vzbura?“ „Nie,“ odpovedali mu, „to je revolúcia.“

Len pevnosť na ostrove If v marseillskom zálive môže súťažiť s Bastilou na pochybnom výslní „populárnych“ väzníc. Kým však ostrovnú trestnicu musela presláviť nesmrteľná trojjediná ikona francúzskeho romantizmu Victor Hugo, jeho literárny syn Edmond Dantès, alias gróf Monte Cristo, Bastila sa dávno predtým zviditeľnila sama.

V krajine dobrých vín bola nenávideným symbolom absolutistickej moci, do siene slávy svetovej histórie však vstúpila až svojím pádom, ktorý sa stal neprekonateľným znamením nastupujúcej revolúcie, čo priniesla národom oslobodenie ducha.

Nedobytná zbabelá

Postavili ju na príkaz kráľa Karola V.Ten dal v roku 1370 vybudovať pevnosť, ktorá nadväzovala na pôvodné bašty chrániace Bránu svätého Antona (Port Saint-Antoine) v dnešnom 4. parížskom obvode. Prebiehala storočná vojna a nebezpečenstvo anglického útoku bolo až príliš živé.

Výsledkom trinásťročného úsilia bola nie celkom pravidelná obdĺžniková stavba dlhá 68 metrov, široká 37 metrov, s ôsmimi vežami vysokými 24 metrov a rovnako veľkými múrmi, čo umožňovalo dobrý presun posádky a výzbroje po obvode celej stavby.

Pevnosť bola obohnaná vodnou priekopou širokou 25 metrov a hlbokou 8 metrov.

Skutočne mohutné, impozantné dielo, najdôležitejšia pevnostná stavba v Paríži. Nechránila len východný vstup do mesta na pravom brehu Seiny, ale aj neďalekú novú kráľovu rezidenciu vo štvrti Marais. Napriek tomu a navzdory svojmu hrozivému nedobytnému zovňajšku sa jej posádka vzdala skoro zakaždým, keď pevnosť v jej štyristoročnej histórii obliehali.

Oddych v Bastile?

Čoskoro sa ukázalo, že vojenské využitie nevyčerpáva jej možnosti, a tak sa už po pár rokoch, od začiatku 15. storočia, stáva občasnou väznicou. V 16. storočí jej v susedstve pribudla továreň na zbrane, arzenál, no keď vývoj prekonal vojenský význam pevnosti, stala sa regulárnou štátnou väznicou, poskytujúcou „útočište“ sprvu politickým väzňom, nejakým spôsobom ohrozujúcim štátny záujem. Medzi nimi vraj bol aj mysteriózny muž so železnou maskou.

Väzni, to bola kapitola sama osebe. Boli to kráľovskí väzni, uväznení na základe zapečatených listov s mocou zákona, ktoré boli vlastne príkazmi na zatknutie a uväznenie bez súdu dopredu podpísané kráľom či významným ministrom, kde sa len doplnilo meno podľa aktuálnej potreby, keď zverejnenie kauzy na procese by nebolo v záujme štátnej moci či významnej rodiny.

Najmä zo začiatku šlo hlavne o šľachticov a vyššie postavených mešťanov s väzenským „luxusom“ odstupňovaným podľa spoločenského statusu zadržaného. To sa týkalo jedla, alkoholu, fajčiva, dokonca domácich maznáčikov pre najbohatších. Vlastná cela s kobercami, návštevy, vlastné oblečenie, dokonca po prepustení dostávali akúsi rentu ako odškodné za strávený čas, veď tak či tak šlo o väzenie. Voltaire tam bol dvakrát za osočovanie vysokopostavených šľachticov.

Pravdaže, boli tam aj menej príjemné cely, karcery pre neposlušných väzňov, ale nie podzemné kobky. Bastila koniec koncov nebola kritizovaná pre neľudské zaobchádzanie, ale ako symbol svojvôle vrchnosti, veď len v rokoch 1741 - 1775 bolo okolo dvadsaťtisíc prípadov, hoci väčšinou len kratšieho zadržania na základe zapečatených listov. V druhej polovici 17. storočia za Ľudovíta XIV. prečkala aj zbúranie mestských hradieb, no v jej posledných rokoch - v roku 1785 - sa objavili návrhy na jej zbúranie. Minister financií Necker ju chcel dať zavrieť pre nehospodárnosť a mesiac pred dobytím Kráľovská akadémia architektúry navrhovala jej zásadnú prestavbu do civilnej zóny.

Hlučno pred výbuchom:

V tom čase už žilo Francúzsko v extrémne výbušnej atmosfére. Financie boli v troskách, hospodárstvo a politická scéna v kríze. Obľúbeného Neckera prepustili a vo Versailles na zasadaní vtedajšieho parlamentu - Generálnych stavov -, prvom po 175 rokoch, sa mešťania postavili proti šľachte a cirkvi a odmietli sa rozísť.

„Sme tu z vôle ľudu a inak ako bajonetmi nás odtiaľto nedostanete,“ odkazoval Ľudovítovi XVI. gróf Mirabeau, sám šľachtic, ktorý hral na dve strany a práve bol hovorcom tretieho stavu - mešťanov a nastupujúcej buržoázie.

Stačila iskra. „Choďte a zaútočte na ňu!“ kričal na pouličných chodcov z okna Bastily začiatkom júla 1789 markíz de Sade, ktorý sa tam dostal po tom, čo sa jeho nekonvenčné sexuálne praktiky nestretli s pochopením väčšiny z bičovaných žien. Guvernér pevnosti markíz de Launay ho dal po takýchto výzvach previezť do blázinca, takže v osudný deň tam už nebol, ako tvrdia niektoré fámy.

Doba bola výbušná, a tak de Launay urobil potrebné opatrenia na zvýšenie bezpečnosti, preniesol zbrane z arzenálu do pevnosti, žiaľ, na zásobovanie zabudol. Potravín mala nepočetná posádka len na dva dni a žiadnu vodu, takže 30 menších diel, 250 sudov s prachom a munícia by mu v prípade obliehania príliš nepomohli.

Bastila provokovala, vytŕčala zo zástavby ako hrozivé memento absolutizmu, no ľudia sa jej príliš neobávali. V susedstve však bola zbrojovka a vedelo sa o zásobách munície a pušného prachu v pevnosti.

Dvanásteho júla tribún ľudu Camille Desmoulins, ktorého neskôr pošle Robespierre pod gilotínu, v Café de Foy vyskočil na stôl, v jednej ruke kord a v druhej pištoľ, a burcoval dav: „Občania, nestrácajme čas! Dnes v noci švajčiarske a nemecké batalióny obsadia Martovo pole, aby nás zmasakrovali. Zostáva jediné riešenie - do zbrane!“

Útok na Bastilu

Na druhý deň poslanci parížskej radnice žiadali guvernéra Invalidovne o vydanie zbraní. Keď to odmietol, 14. júla 1789 dopoludnia dav zaútočil a zmocnil sa tam vyše 30-tisíc muškiet a 20 diel, ale - bez munície. Tým vstúpila do hry Bastila. O pol jedenástej už rokoval guvernér de Launay s delegáciou poslancov, no nedohodli sa.

Zbrane nevydal, len sľúbil presunúť delá z palebných postavení. Okolo poludnia sa už začal pri pevnosti zhromažďovať dav. Ani ďalšie rokovania neboli úspešné, navyše sa začala streľba, keď sa ľudia na ulici mylne domnievali, že posádky diel, čo ich prišli presunúť, ich nabíjajú. Posádka odpovedala paľbou z muškiet a mŕtvych dole pribúdalo, no predsa sa útočníkom podarilo dostať na vonkajšie nádvorie.

Situácia sa stávala bezvýchodiskovou. Posádka ich mohla zmasakrovať, no to by celkom znemožnilo akýkoľvek kompromis. Delá z Invalidovne nezohrali proti múrom Bastily žiadnu úlohu, no de Maulay, „neskúsený, nerozhodný a úplne zbabelý“, ako ho opísal podriadený švajčiarsky dôstojník, ktorý nám v plukovnom denníku zanechal detailný opis udalostí, sa rozhodol kapitulovať pod podmienkou, že posádku nechajú nažive. Útočiacemu davu sa však podarilo spustiť padací most a o piatej popoludní vtrhol do pevnosti. Oslobodili väzňov, bolo ich len sedem, všetko podradné typy - štyria falšovatelia, dvaja psychicky chorí a jeden šľachtic vyžívajúci sa v inceste. De Launaya zatkli.

Čo s ňou?

Bastila bola dobytá. Poslanci vo Versailles už predtým požadovali jej zbúranie, ale chvíľu sa zvažovalo, či ju nezachovať ako symbol starej epochy, propaganda už začala vyrábať verzie o neľudských podmienkach vo väzení, aby sa zdôvodnil útok, čo stál toľko životov. Našiel sa podnikavec, Pierre-François Palloy sa volal, Patriot Palloy, ako si sám hovoril.

Zbohatol na predaji suvenírov, miniatúrnych modelov Bastily, vyrobených z jej stavebných kameňov. Z väčšiny však postavili Most svornosti na Seine. Búrať sa začalo 16. júla. Dnes už nejestvuje adresa rue Saint-Antoine 232, Bastille, len na dlažbe na námestí pomenovanom podľa nej sú vyznačené základy pevnosti.

Sudca Lynč

Guvernéra Bastily okamžite viedli na radnicu, cestou ho však ľudia začali napádať. Podľa niektorých prameňov konečná potýčka sa strhla po tom, keď ponižovaný de Launay kopol do rozkroku jedného „revolucionára“ z lynčujúcej luzy. Následne markíza niekoľkokrát bodli a postrelili. Akoby toho nebolo dosť, v dave prítomný mäsiar Jourdan vytiahol nôž a odrezal mŕtvemu hlavu. Napichli ju na kopiju a krvou spitý zhovädilý dav pokračoval mestom. Keď Ľudovíta XVI. informovali, čo sa stalo, spýtal sa: „To je vzbura?“ „Nie,“ odpovedali mu, „to je revolúcia.“

Koniec starých časov

Veľká francúzska revolúcia sa začala. Pravda, ešte nebola zložená Marseillaisa, ešte kráľ nebol „nepriateľom Francúzska, s ktorým sa treba porátať na popravisku“, ani na námestí Carrousel nestála gilotína, revolúcia ešte nezačala požierať svoje deti, no pád Bastily symbolizoval koniec starých časov.

Jeden kňaz vo svojom blogu nedávno napísal, že nebol symbolom slobody, ale neviazanosti, pretože nositelia revolúcie sa zriekli Boha. Mýlil sa, zriekli sa len starej cirkvi, ale to bola iba časť zmien. Cez všetky omyly a zverstvá chceli na ideách osvietenstva presadiť nové politické, ale aj sociálne a hospodárske usporiadanie, spojiť politickú a právnu rovnosť so sociálnou spravodlivosťou.

To bolo nereálne, ale dali svetu Deklaráciu práv človeka a občana a nové ústavné zriadenie na troskách feudalizmu.

S napoleonskými výbojmi sa začal potom nefalšovaný export revolúcie či aspoň jej ideí do celej západnej a strednej Európy v prospech všetkých jej obyvateľov. Štrnásteho júla tohto roku, v deň 225. výročia pádu Bastily, budú zase hrmieť nad Champs-Élysées Rafale francúzskeho letectva na vojenskej prehliadke vo sviatok celého západného sveta.

  • Plus 7 dní
    Článok bol spracovaný a publikovaný redakciou Plus7 dní. Svoje pripomienky, návrhy a tipy môžete adresovať priamo na adresu [email protected].