Vedia prečo: Indické ženy málokedy chodia samy.

India bez ilúzií: V krajine Kámasútry panuje sexuálna frustrácia

V krajine tisícky božstiev sú najuctievanejšie peniaze.

Teploty sa šplhajú k štyridsiatke. Mám pocit, že sa každú chvíľu uvarím zaživa. Neznesiteľná horúčava je nasiaknutá korením karí, masalou a špinou. Napriek tomu kráčam po ulici posvätného mesta Varánasí v dlhých rukávoch a širokej sukni až po členky. Nenosím tričká s výstrihom. Nemaľujem sa. Neupravujem si vlasy. Snažím sa pôsobiť tak spustnuto, ako sa len dá. Aj tak mi to priveľmi nepomáha.

Som žena a nachádzam sa v Indii. V najväčšej hinduistickej krajine sveta, kde to má mladá biela turistka neraz oveľa ťažšie než v mnohých moslimských krajinách. Kamkoľvek sa pohnem, som pod drobnohľadom desiatok párov nepreniknuteľných tmavých očí. Indovia zízajú. Civia. Čumia. Niektorí len placho pozorujú, iní trúsia oplzlé poznámky. Alebo chcú nadviazať kontakt.

Snažia sa ma nenápadne alebo nápadne odfotiť do mobilu. Kdekoľvek. Pri chrámoch, na vlakovej stanici, v pouličnej vývarovni. Nielen mňa, ale každú, čo i len trochu peknú belošku. Občas podídu ku mne a o fotku ma požiadajú. Iní si ma drzo a bez opýtania fotia ako zvieratko v zoologickej záhrade. Stláčajú spúšť znova a znova. Netuším, čo potom s tými fotkami robia.

Niektorí Slováci dlhodobo žijúci v Indii tvrdia, že títo lovci záberov sa potom úlovkami medzi sebou chvália. Vrátia sa domov a turistky na fotografiách prezentujú ako svoje milenky. Neustále paparacovanie by sa ešte ako-tak dalo prežiť. Otravnejšie je, keď mi stoja za chrbtom a pozorujú, čo robím. Alebo sa ma chcú dotknúť. Akože nechtiac. Patrím pritom ešte medzi tie šťastnejšie. Môj spolucestovateľ je mužského pohlavia, takže si ku mne priveľmi nedovolia.

Obťažovanie som zažila len raz, keď sa ma snažil obchytkávať šofér motorovej rikše. Kozmopolitná Slovenka Lucia, ktorá v indickom štáte Goa žije sama už vyše pol roka, má však oveľa horšie skúsenosti. „Kráčala som po preľudnenej ulici v Novom Dillí, keď do mňa v tej tlačenici odrazu vrazil okoloidúci Ind a pri náraze ma drzo schmatol za rozkrok,“ spomína na udalosti spred niekoľkých mesiacov.

Hoci na juhu, v druhom najbohatšom indickom štáte Goa, sú na turistky zvyknutí, aj tu sa môže beloška stretnúť so sexuálnym obťažovaním. Najmä ak má slovanské črty a v Indoch tak evokuje povoľné Rusky, ktoré si sem v húfoch prichádzajú privyrobiť ako spoločníčky bohatých biznismenov z Bombaja a Dillí.

„Jedno popoludnie som sedela sama na pláži v Anjune a čítala knihu, keď ku mne podišla skupinka mladých Indov. Zrejme turistov. Začali si ma fotiť. Chvíľu som ich nechala, v nádeji, že ich to prestane baviť a odídu. Keď s tým však neprestávali, slušne som ich požiadala, aby sa presunuli o niekoľko metrov ďalej, kde sa hore bez opaľovali nejaké turistky. Ani sa nepohli, len sa hlúpo vyškierali. A tak som ich trochu ráznejšie po anglicky poslala do teplých krajín. Odrazu ku mne jeden z nich priskočil a schmatol ma za prsník. Neovládla som sa a bleskovo som mu vrazila päsťou do tváre. Vtedy sa zľakli a zbabelo sa rozutekali,“ opisuje Lucia nedávnu šokujúcu skúsenosť.

Mladé Rusky: Oblečením neraz zbytočne provokujú. Foto: Peter Herka

Preventívne zaucho

Nie vždy sa však môže podobný incident, aký prežila Lucia na pláži v Goe, skončiť šťastne. V období, keď som objavovala poklady severnej Indie, médiami otriasla správa, že neďaleko slávneho Tádž Mahálu znásilnili švajčiarsku turistku. Jej priateľa útočníci zbili. Bez ohľadu na to, že dvojica turistov si prepadnutie zapríčinila nezodpovedným správaním vo veľkej miere sama, pretože stanovali v regióne, kde by si na to netrúfli ani samotní Indovia, bolo to tu znovu. Znásilnenie. Tentoraz dokonca bielej turistky.

Zdá sa, že v poslednom období sa so znásilneniami a sexuálnymi deliktmi v Indii roztrhlo vrece. Ktovie, či bolo jedno znásilnenie spúšťačom ďalšieho, alebo sa len začalo medializovať to, čo bola dlhé roky bežná prax. Faktom však zostáva, že v krajine, kde sa zrodilo starobylé umenie milovať, majú krajne zvláštny a perverzný prístup k sexu a vzťahom. A ten nemá s pokrokom a liberálnosťou nič spoločné.

Objasnila mi ho indická kamarátka Priscilla, ktorá pracuje ako módna návrhárka v goanskom meste Margao. „Indická spoločnosť je stále prudko maskulínna. Rodiny uprednostňujú synov, dcéry nie sú žiadané. Keď sa zistí, že žena čaká dcéru, v niektorých solventnejších rodinách ju dokonca nútia na potrat,“ prezradí mi Priscilla skutočnosti, o ktorých sa v indickej spoločnosti hovorí len pošepky, ak vôbec.

Synov, naopak, v indických rodinách veľmi preferujú. „Mamičky im poskytujú až do vysokého veku full servis. Postavia ich na piedestál nedotknuteľnosti a učia ich, že ženy sa rodia preto, aby im slúžili, poskytovali potešenie a obskakovali ich. Mnoho indických mužov, najmä zo severu krajiny, nepraktizuje sex až do svadby. A neraz sa ženia vyše tridsaťroční. Pritom na nich z televíznych obrazoviek vyskakujú zvodne tancujúce polonahé krásky z Bollywoodu a na uliciach sa okolo nich premávajú biele turistky. Nečudo, že sú sexuálne frustrovaní a z potláčania prirodzených pudov idú každú chvíľu explodovať,“ myslí si Priscilla.

Dodáva, že ani po svadbe to nie je žiadna výhra. „Indickí muži sú naučení len si brať a ženy netušia, aký pôžitok im môže poskytovať vlastné telo. Sex je pre ne len nutným zlom určeným na plodenie detí a s pôrodom posledného potomka mnohé prestávajú sexuálne žiť,“ tvrdí.

Zaujíma ma, koľko indických mužov chodí za prostitútkami. India sa údajne radí medzi krajiny s najväčším výskytom ochorenia AIDS na svete. Samozrejme, neoficiálne. Bohatí Indovia sa oddávajú radovánkam so spoločníčkami zo západných krajín. Turisticky atraktívny štát Goa drží pod palcom ruská mafia a sexbiznis tu kvitne ostošesť. O beloškách Indovia vo všeobecnosti nemajú vysokú mienku. To v mnohých ohľadoch vysvetľuje ich podivné správanie. Vnímajú ich ako ľahkú korisť.

„Vidia vyzlečené a frivolné biele ženy v časopisoch a v televízii a myslia si, že všetky sme také. Dokonca sa mnohí domnievajú, že sa nám ich obťažujúce správanie vlastne páči,“ tvrdí Slovenka Lucia. V postoji Indov voči bielym turistkám má zrejme prsty aj éra hippies, keď dcéry kvetov rozdávali „voľnú lásku“ plným priehrštím - neraz za misku ryže alebo charas (marihuanová či hašišová cigareta). Ani o domácom násilí sa v Indii priveľmi nehovorí. Nie malému percentu mužov pripadá celkom normálne, keď svojej manželke preventívne strelia zaucho.

„Raz som sedela na večeri s obchodným partnerom. Po dezerte len tak mimochodom prehodil, že musí svoju ženu aspoň raz za čas preplieskať. Vraj sa nedá nič robiť, potrebuje to. Keď som sa pobúrene ohradila, povedal - No len si to predstav! Trčím sedem-osem hodín denne v práci a keď sa vrátim unavený domov, ona sa chce so mnou rozprávať!“ spomína Lucia.

Denná (ne)činnosť: Oddáva sa jej väčšina „svätých“ mužov vo Varánasí. Foto: Peter Herka

Svätí muži s laptopmi

Moje ilúzie sa strácajú, aj keď ide o povestnú indickú spiritualitu. Jedným z najvychytenejších miest je Varánasí, považované za najposvätnejšie hinduistické mesto. Väčšina jeho návštevníkov sa o ňom vyjadruje v superlatívoch. „Je to najmystickejšie miesto na svete. Nechala som v ňom srdce,“ dušovala sa jedna postaršia Angličanka, s ktorou som sa zoznámila v autobuse cestou z Karnataky do Goy.

Povzbudení masovými trhákmi ako Jedz, modli sa a miluj a hromadou motivačnej literatúry sa každoročne do Indie hrnú státisíce ľudí zo západných krajín. Títo hľadači pravdy si často zaplatia pobyt v niektorom z ašramov, hinduistických kláštorov, alebo kurz jogy či čohokoľvek duchovného a snažia sa objaviť svoje ja. Z hľadania duchovnosti v Indii sa stala móda.

Vo Varánasí netreba chodiť ďaleko. Na každom kroku sa potkýnam o sedemdňový kurz indickej astrológie, lekcie jogy či ajurvédskych masáží. Prípadne o kníhkupectvo prepchaté ezoterickou literatúrou. Rozumiem, prečo ľudia Varánasí vnímajú ako živú rozprávku. Pricestujú do mesta na deň-dva. S očami rozšírenými úžasom sa nevedia vynadívať na plejádu svätých mužov, sadhuov, odetých len v bedrovom rúšku alebo celkom nahých, pokrytých popolom a obvešaných korálikmi. Zažijú mystické zatváranie najsvätejšej rieky Gangy na hlavnom gháte Dasaswameth a za sprievodu modlitieb a vône kadidla pustia do jemných riečnych vĺn obetný košíček kvetov.

Pozorujú, ako sa na neveľkej ploche ghátov naraz Indovia kúpu, perú bielizeň a opodiaľ do rieky močí dobytok. Stratia sa v labyrinte úzkych uličiek starého mesta nazývaných galis a v nefalšovanom šoku nemo sledujú, ako Indovia na kremačných ghátoch vo vatre spaľujú svojich mŕtvych príbuzných.

Varánasí však tomu, kto tu strávi dlhší čas, po pár dňoch pripadá ako výkladná skriňa. Ako divadlo. Zmocní sa ho pocit, že skutočné mystériá sa skrývajú inde. Sú pred očami bežných smrteľníkov skryté. Uchovávajú sa v mieri a tichu na severe v horách alebo v zabudnutých ašramoch, ktoré sotva nájdete na internete.

A tu v najsvätejšom meste sa z duchovna a zo zbožnosti stal výhodný biznis. Stačí sa prejsť po Shivala gháte. Na brehu rieky sa tu rozkladá hotová kolónia askétov a svätých mužov. Zväčša sú to jednoduché stany z plachiet podopretých bambusovými palicami. Niektoré sú ozdobené soškami, obrázkami božstiev a religióznymi predmetmi a stojí pred nimi malé ohnisko. Dlážku pokrývajú rohože a kusy látky, na ktorých títo údajne svätí muži väčšinu dňa ležia a spia, fajčia marihuanu, čítajú noviny, ba dokonca počúvajú hudbu z MP3 prehrávačov a ťukajú do počítača!

Alebo sedia svorne v kruhu, diskutujú a pofajčievajú marihuanu. Keď zbadajú osamelú turistku, lákajú ju, aby si k nim prisadla na kus reči. Drvivá väčšina z nich celý deň nerobí nič iné, len sa bezprizorne povaľuje. Ich čas prichádza až navečer, krátko pred rituálom zatvárania Gangy, keď ožívajú, upravia sa, zoberú vedierka či iné nádoby a postavia sa do radu na schodoch, ktorými budú ľudia odchádzať z hlavného ghátu. Ako sa masa ľudí pohne po slávnosti preč, začínajú „zarábať“.

Naivní ľudia týmto biznismenom ešte s úctou hádžu peniaze. Nájdu sa medzi nimi aj skutoční askéti a svätí muži, ktorí dodržiavajú duchovnú cestu. Takí však nepýtajú peniaze za to, že vám na tretie oko urobia bodku a do dlane nasypú hrsť kryštálov. Uvidíte ich cvičiť jogu bez toho, aby okolo seba vyvolávali zbytočný cirkus. A keď si ich chcete odfotiť, len blahosklonne prikývnu. Sú oslobodení od svojho ega a je im jedno, že si niekto fotí ich telo.

Falošní svätci, ktorí si zo svojej svätosti urobili zárobkovú činnosť, sú však celkom iná káva. Niektorí sa posadia vyobliekaní a nazdobení na strategické miesta pri ghátoch a striehnu na fotoaparáty turistov. Ak im nič nedáte, vedia byť poriadne agresívni. Vo Varánasí človek pochopí, že je jednoduché vzdať sa majetku a zodpovednosti a pátrať po Bohu, keď je človek sám, nikto od neho nezávisí a nemusí sa o nikoho starať.

„Byť sadhuom je veľmi hlboká cesta. Ale máloktorý dnešný sadhu, ktorého tu vo Varánasí stretnete, ju naozaj nasleduje,“ potvrdzuje majiteľ hotelíka Sunrise Lodge pri Meer gháte. „Z môjho pohľadu sú sadhuovia väčšinou len lenivci a šikovní biznismeni,“ dodá po chvíli ešte relatívne diplomaticky.

Nadobudnem pocit, že tento dôstojný, vzdelaný muž, ktorý vedie miestnu komunitu, je svätejší než všetci tí vyobliekaní a vymaľovaní rozprávkoví sadhuovia dohromady.

  • Plus 7 dní
    Článok bol spracovaný a publikovaný redakciou Plus7 dní. Svoje pripomienky, návrhy a tipy môžete adresovať priamo na adresu [email protected].