Je da Vinciho princezná len namyslená predavačka zo supermarketu?

„Namaľoval som ho podľa pokladníčky zo supermarketu,“ tvrdí falšovateľ o da Vinciho diele za 160 miliónov dolárov.

Tento maličký portrét pôvabnej dievčiny má zvláštny osud. V roku 1998 ho kúpil na aukcii v New Yorku kanadský zberateľ Peter Silverman za 19-tisíc dolárov.

Vtedy ešte ako „obraz neznámeho nemeckého umelca z 19. storočia“, no už v tom čase niektorí odborníci začali špekulovať o tom, že jeho skutočný autor je ktosi iný, oveľa významnejší - a to Leonardo da Vinci.

Presvedčený bol o tom aj sám Silverman. Trvalo takmer štrnásť rokov, kým veda túto domnienku potvrdila. Dôkazom mal byť okrem iného odtlačok Leonardovho prsta v ľavom rohu portrétu. Znalci umenia nadšene hovorili o objave storočia. Obraz je vraj podobizňou 13-ročnej Bianky Sforzovej, dcéry milánskeho kniežaťa Ludovica.

Prešli tri roky a všetko je inak. Alebo mohlo by byť. Záleží na tom, či veríte jednému z najznámejších - a údajne najšikovnejších - novodobých falšovateľov umenia Shaunovi Greenhalghovi. Ten totiž vo svojej knihe A Forger’s Tale, Príbeh plagiátora, tvrdí, že podobizeň krásky v skutočnosti namaľoval on. V roku 1978, podľa predavačky Sally zo supermarketu v Boltone, kde v tom čase pracoval.

Stačí zopár trikov

Keby s týmto prekvapivým tvrdením prišiel niekto iný, pravdepodobne by si vyslúžil zopár sarkastických riadkov v denníkoch. Ibaže Shaun Greenhalgh nie je „niekto iný“.

Dnes 54-ročný Angličan patrí medzi vychýrených a nesmierne talentovaných falšovateľov. O pravosti svojich falzifikátov dokázal maliar samouk presvedčiť dokonca expertov z boltonského múzea, ktorým v roku 2003 predal staroveké egyptské alabastrové torzo amarnskej princeznej za 400-tisíc libier.

Čítajte viac:

Pravda o Leonardovi da Vinci: Diela Dana Browna sú nezmysly

Len pre zaujímavosť - stála ho tri týždne času a pár libier za materiál. Vytvoriť da Vinciho Principessu mu vraj trvalo ešte kratšie. „Namaľoval som to v roku 1978, keď som pracoval v supermarkete,“ tvrdí v knihe.

„Tá tvár je inšpirovaná dievčaťom Sally, ktoré pracovalo pri pokladnici. Inak, napriek svojej úbohej pozícii, to bola dosť panovačná a namyslená krava,“ píše v knihe.

Môžeme veriť mužovi, ktorý bol odsúdený za „klamanie“? - pýtajú sa odborníci. A zároveň dôvodia, že podľa zistení vedcov krieda použitá na obraze je stará prinajmenšom 250 rokov.

„To nie je žiadny dôkaz!“ smeje sa Shaun Greenhalgh a pridáva recept na výrobu „stariny“: stačí pridať uhlie zo starých spálených stromov a ílové pigmenty zo stáročných podloží. Plus nadanie na vytvorenie dokonalej patiny.

Chcete poznať ďalšie triky? „Staroveký“ tuš vraj pripravil z agátovej živice zmiešanej s rozdrvenými dubienkami, ktoré sa používali na výrobu atramentu už od čias Rímskej ríše.

„Ľavácky“ da Vinciho rukopis zasa napodobnil tak, že pri krížovom šrafovaní a tieňovaní obrátil obraz hore nohami. Aby bolo dielo dokonalé, použil kus starého pergamenu z roku 1587. A ako podklad dosku z viktoriánskej školskej lavice z Boltonskej technickej univerzity, kde bol zamestnaný jeho otec.

Čítajte viac:

Da Vinciho čínsky kód: Je Mona Lisa Leonardova matka z Orientu?

Obdiv Scotland Yardu

Apropo, otec. Greenhalgh nebol na svoje kšefty zďaleka sám. Podieľali sa na nich aj jeho rodičia. Najmä otec, ktorý šikovne obchodoval s tým, čo jeho nadaný synáčik vytvoril. Ich biznis utešene prekvital sedemnásť rokov. Za ten čas Shaun vytvoril desiatky falzifikátov - vrátane nádhernej keramickej sošky Fauna „od Gauguina“.

Mnohé pravdepodobne ešte stále visia v súkromných zbierkach i v galériách. Neodhalené. A neodhaliteľné. Greenhalghovci si vyslúžili obdiv aj u detektívov zo Scotland Yardu, ktorí ich prípad vyšetrovali. Vyjadrovali sa o nich ako o „zrejme najrôznorodejšom falšovateľskom tíme, aký kedy existoval“.

Za tých sedemnásť rokov sa Greenhalghovcom podarilo zarobiť na predaji falošných diel najrôznejších autorov a období najmenej desať miliónov libier.

Medzi ich klientov patrili aj viaceré významné inštitúcie, kde by sa predpokladalo, že ich experti sú - ako sa vraví - naslovovzatí. Napriek tomu Greenhalghovci neviedli prehnane prepychový život. Naopak. Bývali na starej syrárskej farme a vlastnili iba starý televízor a Ford Focus. Nemali dokonca ani počítač.

Čo ich teda motivovalo prevádzkovať taký výnosný podnik? Podľa detektíva Vernona Rapleya bola za tým jednoducho Shaunova túžba po uznaní. Už na základnej škole predával vlastnoručne vyrobené viktoriánske šálky po päť libier kus.

V šestnástich nastúpil do umeleckej školy, ale, ako sám priznal, nedokázal tejto vášni obetovať dosť na to, aby sa preslávil vlastnými dielami, a tak začal kopírovať diela iných. Nie iba tak. Dopodrobna ich študoval, materiály, z ktorých boli vytvorené, techniky aj ich príbehy. Všetko premyslel do najmenšieho detailu.

Keď napríklad vyrobil anglosaskú brošňu, aby vyzerala používane, otvoril a zatvoril ju tisíckrát. Odstránil tiež kúsok rytiny na mieste, kde by sa vyšúchala, ak by ju niekto opakovane stláčal.

Aj svoj najslávnejší falzifikát, hlavu amarnskej princeznej starú šesťstopäťdesiat rokov, vyrobil po mesiacoch príprav a skúmania. Potom už len stačilo nájsť dobrú historku, ktorá podporila pravosť - v predajnom katalógu artefaktov zo Silverton Parku z roku 1892 -, a 400-tisíc libier bolo vo vrecku.

Čítajte viac:

Praveké nálezy made in China: Falšovanie je dnes veľký biznis

Hlúpa chyba v pravopise

Žiaľ, to bol posledný z veľkých obchodov Greenhalghovcov. Keď sa o čosi neskôr, v roku 2005, pokúsili predať ďalšie „diela zo Silverton Parku“, tentoraz tri asýrske reliéfy z roku 600 pred Kristom, narazili na silnejšieho protivníka. Britské múzeum posunulo reliéfy na posúdenie kunsthistorikovi z aukčného domu Bonhams a ten ich vyhlásil za „pravdepodobne falošné“.

Konské opraty sa totiž nezhodovali so zvyčajným štýlom ich zobrazovania a navyše tu bola tá hlúpa chyba v asýrskom pravopise. Odhalenie falošných reliéfov vyvolalo pochybnosti o pravosti aj pri ostatných dielach predaných Greenhalghovcami.

V roku 2006 špeciálna jednotka Scotland Yardu zameraná na odhaľovanie deliktov v oblasti umenia a starožitností začala vyšetrovanie a o niekoľko mesiacov Greenhalgha zatkli. V novembri 2007 ho odsúdili na štyri roky väzenia.

Jeho rodičia, v tom čase už osemdesiatnici, dostali dvanásťmesačné podmienečné tresty. Greenhalgh musel navyše zaplatiť Boltonskému múzeu, aukčnému domu Sotheby’s a Inštitútu Henryho Moora 404-tisíc libier.

Da Vinci či Greenhalgh? To je otázka

Vráťme sa však k Belle Principesse. Ide o dielo renesačného či súčasného génia? Verziu o da Vinciho autorstve podporuje nejasný pôvod portrétu. La Bella Principessa sa prvý raz objavila až v roku 1998. Na aukcii spomínanej v úvode ju predala Jeanne Marchigová, bojovníčka za práva zvierat.

Rozpredávala zbierku svojho posledného manžela, maliara Giannina Marchiga, a bola presvedčená, že podobizeň pochádza z 15. storočia. Ako tvrdila, manžel ju vlastnil od roku 1955, teda šesť rokov predtým, než sa Greenhalgh narodil. No naozaj? Ako už vieme, dielo bolo zaradené ako obraz nemeckého maliara z 19. storočia.

Kanaďan Silverman ho však kúpil v nádeji, že ide o da Vinciho. Aj teraz verí, že vtedy urobil najlepší obchod svojho života. A Greenhalghovi odkazuje: „Dám mu desaťtisíc libier, ak ešte raz namaľuje repliku toho diela na pergamen - pred komisiou odborníkov.“ Ktovie, možno ak dôjdu Greenhalgovi financie, výzvu prijme. A možno budeme všetci prekvapení.


VIDEO Plus 7 Dní