Ranná modlitba: Svoj pontifikát začal pápež František návštevou Baziliky Santa Maria Maggiore.

Je pápež naozaj posledný? Svätý František sa mohol volať aj Peter

Pápež už priniesol do Vatikánu nový štýl. Prinesie aj revolučné zmeny?

V čase, keď rímskokatolícka cirkev čelí úbytku členov v jednotlivých častiach sveta, zápasí so škandálmi a s neprehľadným financovaním, nový pápež prichádza s jednoduchým posolstvom. „Chcel by som chudobnú cirkev, pre chudobných,“ odkázal František na svojom premiérovom stretnutí s médiami. Niežeby v minulosti niečo podobné nikdy neodznelo, ale z jeho úst majú tieto slová priam nádych revolučnosti.

Od zvolenia za Svätého Otca dáva totiž syn chudobných talianskych prisťahovalcov do Argentíny jednoznačne najavo, že Kristovo učenie o skromnosti a pokore neberie ako zveličenie či metaforu. Naopak, vníma ho takmer doslovne - na každom kroku odmieta prepych aj pýchu. Profiluje sa tak ako vodca, ktorý svojím príkladom a charizmou dokáže strhnúť masy.

Napriek údajným zlyhaniam Bergoglia v čase vlády vojenskej junty väčšina Argentínčanov zvolenie „svojho“ pápeža oslavuje. Foto: Profimedia.sk

Skromnosť

Nech sa na to pozeráme akokoľvek, dnešná konzumná spoločnosť by z Ježiša Nazaretského radosť nemala. Vystačil so skromným ošatením a jedným párom jednoduchej obuvi, nemíňal nekresťansky na jedlo a bývanie, nemal žiadny drahý rozmar ani koníček. Občas dokonca vďaka svojim zázračným schopnostiam obral o zákazku nejakého vinára, lekára či výrobcu potravín.

Samozrejme, Jorge Mario Bergoglio žije v inej dobe, ale v rámci možností sa snaží žiť rovnako striedmo. Ako kardinál v Buenos Aires cestoval mestskou hromadnou dopravou a do Ríma spravidla lietal ekonomickou triedou. Nenasťahoval sa do pompéznej vily, ale uprednostnil skromný byt, kde si dokonca sám varil jednoduché jedlá.

Vo Vatikáne pokračoval v rovnakom duchu. „Nie, ďakujem,“ zaskočil nový pápež podľa BBC muža zodpovedného za protokol, keď mu niekoľko minút po zvolení podával červený plášť s hermelínovým golierom, aký Benedikt XVI. používal na slávnostné príležitosti. „To si môžete obliecť vy, karnevalové obdobie sa skončilo,“ údajne dodal.

Už pomaly legendou sa stáva príbeh, ako si po zvolení za Svätého Otca sám odskočil po účet a batožinu do hotela, kde sa ubytoval pred konkláve. Ako tvrdí BBC, nenadchol ho ani nový domov vo vatikánskom Apoštolskom paláci. „Je tu miesto pre tristo ľudí,“ vraj poznamenal. „Nepotrebujem toľko priestoru.“

Pokora: František I. v minulosti už bozkal aj osobu chorú na aids. Foto: Profimedia.sk

Pokora

Je to zaujímavé, pozoruhodné, ale čo je na tom revolučné? - mohol by niekto namietať. Zatiaľ možno nič, ale… Svätý Otec je v prvom rade vzorom a inšpiráciou. Zoberme si hypoteticky, že vyše 1,2 miliardy katolíkov na celom svete začne nasledovať jeho jednoduchý spôsob života. Veriace ženy sa zrieknu značkových šiat a prestanú z roztopaše nakupovať topánky a šperky. Muži si zasa odpustia luxusné hodinky, športové autá či najnovšie telefóny. Odhliadnuc od vnútornej obrody, dokážete si predstaviť, čo by to urobilo s jednotlivými hospodárskymi odvetviami?

Pravdepodobne je takýto scenár utópiou. Ale prvé reakcie naznačujú, že ak aj ľudia nebudú hneď nasledovať jeho životný štýl, budú Františka určite milovať. „Je skvelý, všetko, čo povedal, je pravda,“ dojímali sa veriaci na Námestí svätého Petra po prvej tradičnej modlitbe Anjel Pána nového pápeža. „Boh sa nikdy neunaví odpúšťať nám,“ odkázal pútnikom, ktorí jeho príhovor viackrát prerušili burácaním a jasotom. „Problém občas je, že my sa unavíme a neprosíme o odpustenie.“

Veriacich dojalo, že na rozdiel od svojich predchodcov kázeň nečítal. Oceňujú, že má k ľuďom blízko. Hovorí zrozumiteľným jazykom. Za prvých pár dní svojho pontifikátu sa niekoľkokrát neplánovane objavil na verejnosti a v rozhovore svoje ovečky spravidla pokorne poprosil, aby sa za neho modlili. Niektoré zverejnené údaje z Bergogliovho života ho robia ešte ľudskejším.

Na dráhu kňaza ho údajne nepriviedla len láska k Bohu, ale aj vlastný romantický príbeh. „Ak sa s tebou nebudem môcť oženiť, stanem sa farárom,“ písal ako dvanásťročný rovesníčke zo susedstva v Buenos Aires Amalii Damanteovej, ktorá sa v týchto dňoch listom pochválila médiám. Odmietla ho, rodičia by vraj s manželstvom nikdy nesúhlasili. Navyše, boli iba deti.

Junta

Okrem toho, úlohou prvého neeurópskeho pápeža ani tak nebude meniť svet, ale najmä samotnú tisíctristoročnú inštitúciu. V tomto prípade jeho slovám o „chudobnej cirkvi“ ani pri prísnejšom posudzovaní nemožno ubrať revolučný náboj. Už stihol argentínskym biskupom odkázať, aby nemrhali peniaze na cestu do Ríma na jeho inauguráciu, radšej nech ich dajú chudobným. Jasne tak naznačil svoje predstavy a priority.

Úprimnosť a silu gest a slov však dokážu preveriť najmä vyhrotené situácie. A podľa odporcov Bergoglio v minulosti v jednom z takýchto testov neobstál úplne. Počas vlády vojenskej junty v sedemdesiatych rokoch vraj zbabelo mlčal a nielen to - napospas režimu nechal dvoch kňazov.

Údajne vraj tiež vedel o prípade, keď žene uväznenej v tábore zobrali novonarodené dieťatko, a nijako nezasiahol. Na druhej strane väčšina svedkov doby pripúšťa, že udalosti z obdobia vlády junty sú stále zahalené rúškom tajomstva a veci v tom čase boli omnoho zložitejšie, než sa to zdá z dnešnej perspektívy.

Výzvy

Pápeža Františka jednoduché situácie nečakajú ani vo Vatikáne. Netransparentné finančné toky sú len jednou z pálčivých výziev. Nemenej naliehavá je aj neschopnosť cirkvi uspokojivo sa vyrovnať so škandálmi sexuálneho zneužívania mladistvých. „Pedofília je psychická choroba, nie zločin,“ vyhlásil napríklad juhoafrický kardinál Wilfrid Napier niekoľko dní po zvolení nového pápeža. Čo k tomu dodať?

Ale sú tu aj ďalšie veci. Napríklad najmä kardináli a biskupi z Európy a zo Severnej Ameriky zoči-voči poklesu záujmu o cirkev tlačia na jej liberalizáciu. Keďže nový Svätý Otec je v otázkach ako potraty, celibát či manželstvá homosexuálov skôr konzervatívny, črtá sa tu rozpor.

„V porovnaní s takouto agendou možno bolo ľahšie čeliť Turkom a Napoleonovi,“ poznamenal časopis Time, ktorý predtým v článku pripomenul niektoré krušné chvíle z dejín Svätej stolice. Ale nie je to práve ten správny okamih na veľké činy?

Choré pľúca

V prípade posledných dvoch pápežov bol ich zdravotný stav často v centre pozornosti. Jána Pavla II. od atentátu v osemdesiatych rokoch trápili viaceré problémy, ktoré sa ku koncu jeho pontifikátu zhoršovali. Benedikt XVI. zo zdravotných dôvodov dokonca odstúpil.

Aj v prípade 76-ročného Františka môže zdravie zohrať dôležitú úlohu. Nejde len o pomerne pokročilý vek. Novému pápežovi v mladosti museli odstrániť časť pľúcneho krídla. „V tom čase neboli antibiotiká také rozšírené, takže pri infekciách bola takáto liečba bežná,“ vysvetlil americkým médiám pneumológ Len Horovitz z newyorskej nemocnice Lenox Hill.

Ako dodal, dĺžku života ani jeho priebeh to nijako nemusí ovplyvniť - pacient dokonca dokáže žiť aj s jediným pľúcnym krídlom. Len nezvládne takú veľkú fyzickú záťaž a námahu ako človek so zdravými pľúcami.

Nepresné proroctvo

V pozadí voľby nového Svätého Otca pozornosť pútalo slávne proroctvo írskeho mnícha a biskupa z 12. storočia Malachiáša. Ten mal v roku 1139 videnie, že do konca sveta bude ešte 112 pápežov. Každého niekoľkými slovami aj opísal, a často dosť výstižne. František je od Malachiášových čias presne 112. hlavou katolíckej cirkvi, teda mal by byť poslednou. Po ňom „bude mesto na siedmich pahorkoch zničené“ a „obávaný Sudca bude súdiť svoj ľud“.

Ibaže celé to má háčik. Malachiáš posledného pápeža označil ako „Petra rímskeho“. Ak by na konkláve uspel ghanský kardinál Peter Turkson, obdivovatelia proroctiev by jasali. Lenže nestalo sa. Hoci, keď za každú cenu chcete nájsť termín súdneho dňa, nájsť nejakého Petra nie je až taký problém.

Napríklad Jorge Mario Bergoglio si zvolil pápežské meno podľa Františka z Assisi. Ten bol krstený ako Giovanni - zrejme po matke Giovanne. Ak by ho však rodičia pomenovali po otcovi - čo je bežnejšie -, bol by z neho Pietro!

Jezuiti - prísni zástancovia viery

K rozkolu v cirkvi sa schyľovalo už v 14. a 15. storočí. Najprv John Wycliffe a potom Ján Hus sa dovolávali reforiem. No až za Luthera sa cirkev rozštiepila a reformácia sa rýchlo šírila. Okrem evanjelickej cirkvi podľa augsburského vyznania vznikli ďalšie. Bolo potrebné zmobilizovať sily a posilniť vieru. Tá úloha pripadla predovšetkým novej reholi.

Ignác z Loyoly: Zakladateľ rehole jezuitov Foto: Profimedia.sk

Ži v chudobe a oddanosti

Ignác z Loyoly, zakladateľ rehole, sa narodil ako dvanáste či trináste dieťa baskického šľachtica. Rodičia chceli, aby sa venoval cirkevným záležitostiam, ale on sa radšej venoval svetským. Slúžil ako dôstojník, no keď ho v bojoch ťažko zranili, zmenil sa - stal sa hlboko veriacim. Začal študovať teológiu v Paríži, ba po čase sa s niekoľkými ďalšími rovnako zmýšľajúcimi študentmi rozhodol založiť rehoľu, Spoločnosť Ježišovu. Pápež Pavel III. ju v roku 1540 schválil.

V reholi platili prísne pravidlá. Jej členovia sa museli zriecť majetku a bezpodmienečne poslúchať predstaveného, ktorého volili doživotne. Nazývali ho generálom - prvým sa stal Ignác z Loyoly. Okrem rehoľných sľubov poslušnosti, čistoty a chudoby sa zaviazali i štvrtým sľubom - sľubom absolútnej poslušnosti voči pápežovi. Mohol ich posielať kamkoľvek a na akúkoľvek úlohu. Aj ich posielal. Všade tam, kde katolícka cirkev strácala vplyv.

Rehoľa začínala svoju činnosť so šesťdesiatimi členmi a hoci jej pravidlá boli prísne, rady sa rýchlo rozrastali. Šírili vieru nielen v európskych krajinách, ale napríklad aj v Brazílii či v Japonsku. Rozsiahlu činnosť rozvíjali v školstve, literatúre, hudbe, vo výtvarnom umení. V roku 1551 založili kolégium, čiže vysokú katolícku školu, vo Viedni - študovali tam aj Slováci. V roku 1561 založila Spoločnosť Ježišova kolégium i v Trnave.

Jezuiti na Slovensku

Do Uhorska a najmä na územie Slovenska sa veľmi rýchlo začalo šíriť Lutherovo učenie. Správy, ktoré sa dostávali do Ríma, boli alarmujúce. Väčšina kňazov a údajne až deväťdesiat percent veriacich boli evanjelici. Sám ostrihomský arcibiskup Mikuláš Oláh musel priznať, že už nemá nikoho, kto by učil katolíckej viere. Preto si v roku 1561 pozval na pomoc jezuitov.

V ďalšom období sa do súbojov vrhli dvaja horliví zástancovia svojej viery - Peter Pázmaň a Eliáš Láni. Pázmaň, rodák zo Sedmohradska, sa ako jezuitský rehoľník dostal aj do Šale a Košíc, Láni, rodák zo Slovenského Pravna, bol zakladajúcim členom evanjelickej cirkvi na území Slovenska. Obaja uznávali erudíciu toho druhého, no v dišputách sa nezbližovali, ale čoraz väčšmi rozchádzali.

Pázmaň neskôr vo funkcii arcibiskupa a kardinála nastolil tvrdú rekatolizáciu a dialo sa tak za výdatnej podpory Habsburgovcov. Pázmaňovi sa podarilo prinavrátiť ku katolíckej viere vyše tridsať šľachtických rodín, spolu s nimi konvertovali tisícky poddaných. Odpoveďou na násilnú rekatolizáciu bolo Betlenovo povstanie, ktoré uvrhlo krajinu a najmä Slovensko na niekoľko rokov do krvavých bojov.

Odchody a návraty

Jezuiti boli aktívni, zásadoví, neraz násilnícki. Podieľali sa aj na inkvizičných súdoch, takže si získali mnohých nepriateľov. Na žiadosť uhorských stavov sa načas museli stiahnuť z krajiny, ale potom sa vrátili, aby zavŕšili dielo rekatolizácie. Búrili sa proti nim aj niektorí európski katolícki panovníci. V územných a iných sporoch medzi Francúzskom, Portugalskom, Španielskom a inými krajinami sa hnev vyvŕšil aj na jezuitoch.

V Portugalsku zakázali Spoločnosť Ježišovu v roku 1759, vo Francúzsku v roku 1762, v Rakúsku v roku 1767. O niečo neskôr Portugalci deportovali jezuitov dokonca aj z Ameriky. Vtedy vo väčšine európskych krajín rozpustili rehoľu. Pápež Klement XIV. ju chcel pôvodne len zreformovať, ale keď sa francúzski Bourbonovci začali vyhrážať schizmou, 21. júla 1773 ju zrušil.

Po Francúzskej revolúcii, keď sa uvoľnili mravy i viera, a najmä po roku 1815, po napoleonských vojnách, sa jezuiti začali vracať. Lenže svoju predchádzajúcu moc už neobnovili. Dnes majú približne dvadsaťtisíc členov a pozornosť venujú najmä misionárskej činnosti, vzdelávaniu a vede. Sú najpočetnejšou kresťanskou rehoľou na svete. František ako prvý z jej radov zasadol na pápežský stolec.