Jediným mužom je Krišna: Krajina, kde sa mnísi považujú za ženy

Sama žena v kláštore medzi dvesto mníchmi. Na indickom Majuli, najväčšom riečnom ostrove sveta, musíte byť vďačný za nocľah.

Zahraničie

Na trajekte som jediná neindického pôvodu. Rovnako to bude na celom ostrove Majuli na rieke Brahmaputra. Je obdobie dažďov a na najväčšom obývanom riečnom ostrove na svete bývajú také silné, že sa z neho nedá dostať.

Pobrežné dediny bývajú často zatopené, rieka ostrovu, ktorý má dĺžku 90 kilometrov a šírku 16 kilometrov, stále mení hranice. V Indii je žena cestujúca sama exotka. Niektoré miestne ženy samy ani len nevyjdú na ulicu. Nečudujem sa, že muži všade sledujú každý môj krok. Inak to nebude ani na ostrove, kde sa čas zastavil asi pred sto rokmi.

Na skladačke s batohom

Tesne pred vystúpením z trajektu sa ma ujme rodina, ktorá pricestovala na svadbu. Hoci sa zdá, že v taxíku pre mňa nemajú miesto, Indov sa všade veľa zmestí. Jednoducho sa potlačia. Mojím cieľom sú sátry, kláštory, v ktorých žijú vyznávači nového višnuizmu.

Majuli je známy týmto náboženským hnutím, ktoré sa v štáte Assam objavilo v 15. storočí a odvtedy ovplyvňuje sociálny aj kultúrny vývoj obyvateľov. Ostrov je akousi duchovnou základňou.

Sátry ponúkajú okrem duchovného a kultúrneho zážitku ubytovanie v jednoduchých ubytovniach. Škoda, že tá, pri ktorej ma taxikár vyloží, má plno. Mladík s bicyklom ma pozýva na čaj do jeho stánku. Kým sa posilním sladkým mliečnym nápojom, presvedčím ho, aby mi bicykel požičal. K druhej sátre sú to štyri kilometre.

Nasadám na rozhrkanú skladačku s dvadsaťkilovým batohom na chrbte a s príručným ruksakom na hrudi. Párkrát zídem z cesty. Po anglicky tu nehovorí takmer nikto, značky, ktoré by ma naviedli na správne chodníky, neexistujú.

Napokon mi radia na policajnej stanici. Zablatenou cestou sa pomedzi domčeky farmárov dostávam ku kláštoru, v ktorom žije dvesto mníchov.

Kedy upratujú?

Väčšieho švába, ako je ten, ktorý mi beží po stene, som ešte nevidela. Radšej nechcem vedieť, kedy naposledy moju izbu upratali. Isté je, že sa stmieva a ja som najazdila na bicykli už fúru kilometrov. Švába aj fakt, že v umývadle netečie voda, ignorujem. Sátru Sri sri Natun Kalamabari postavili v roku 1673. Jej zakladateľ Badula Ata niekoľkokrát odmietol patronát kráľovskej rodiny.

Sátra do dnešného dňa nemá žiadnu podporu od indickej ani asámskej vlády. Hlavný stánok podopierajú drevené piliere, mnísi čosi postupne rekonštruujú, ale pocitu, že vám budova spadne na hlavu, sa nevyhnete. K nestabilite stáročných stavieb prispieva aj erózia pôdy na ostrove, kde sa v posledných rokoch nivočia lesy.

Pozor si treba dávať aj na kokosy, ktoré pre zmenu padajú z okolitých paliem. Starší mních v bielom zodvihne práve spadnutý orech a odnesie ho do svojej izby. Asi dvadsaťročný mladík zaháňa do chlieva kravy. Ďalší z mníchov zakladá oheň a do veľkého hrnca sype ryžu. Varí pre všetkých zo surovín, ktoré si vypestovali sami.

Sebestační

Sebestační nie sú iba mnísi v sátrach, ale aj ostatní obyvatelia ostrova posiateho ryžovými a inými políčkami. Medzi najpočetnejšie kmene patria Mišingovia, Deoriovia, kmeň Sonowal Kasari a Matakovia. Mišingovia tvoria viac ako 40 percent populácie.

Pôvodom sú Mongoli, ktorí sa do Asámu dostali z Barmy. Odjakživa sa živili poľnohospodárstvom. Sú animisti - uctievajú slnko a mesiac, ale v súčasnosti sa ich viera mieša s prvkami višnuizmu.

„Mišingovia sú známi tým, že v jednom dome žijú aj tri generácie spolu. A hostí vždy ponúkame ryžovým vínom, ktoré sami vyrábame,“ hrdo mi vraví miestny predavač.

Každý z kmeňov má vlastné tance, festivaly aj dialekt, zatiaľ čo svadobné obrady či spôsob života sa podobajú. Všetky ženy na ostrove tkajú. Pred domami sú rozložené drevené tkáčske stavy, na ktorých vzniká tradičné oblečenie. Mamy zaúčajú dcéry.

V období poľnohospodárskych prác tkajú menej, po zbere úrody majú viac času. Od obdobia v roku závisí aj rybárčenie, ktoré tiež živí mnohé komunity.

S pribúdajúcimi dažďami a so stúpajúcou hladinou rieky sa mení postup, ako rybolov prebieha, aj nástroje, ktoré naň rybári využívajú. Počas obdobia dažďov je rybolov obyčajne zakázaný, pretože ryby sa oplodňujú a migrujú. V hlavných dedinkách či mestečkách ostrova nájdete niekoľko obchodníkov, majiteľov reštaurácií i rezortov, ktoré zapadajú prachom.

Kladiem si otázku, koľko turistov sem príde počas sezóny. Predsa len, severovýchodný štát Asám nie je najvychytenejšou destináciou Indie. Mnohí ani nevedia, že existuje. A Asámčania sa považujú za samostatnú časť Indie, zvyšok nazývajú pevninou.

Všetci sme ženského rodu

Sátra Auniati je ešte o dvadsať rokov staršia ako tá, v ktorej nocujem. Aj tu ma ceduľa vyzve, aby som sa pred vstupom vyzula. Už z diaľky počuť spev a bubny v hlavnom chráme. Nasledovatelia guru Sankardevu sú veľmi muzikálni, nielen veľké festivaly sú v sátrach sprevádzané tancami a hudbou, ale aj každodenné modlitby.

Uprostred obrovského chrámu, ktorý je až na pár sôch Krišnu prázdny, sedí niekoľko bhatakov - ako sa vyznávači tohto náboženského hnutia nazývajú. Modlia sa. V zadnej miestnosti, vyzdobenej obetami, čaká mních.

Návštevníci najprv zapália olejové lampičky a umiestnia ich na stojan. Do veľkého kalicha pred sediacim mníchom vložia peniaze. Hlavy zložia na biele šatky svojho oblečenia, modlia sa spolu s mníchom, ktorý im potom podhodí kvietky. Vložia si ich do vlasov. Ďalší mních má v miske vodu s kvetmi. Z nej im naleje do rúk. Chlipnú si a zvyšok si vylejú na hlavu.

V hlavnej sále sa naďalej ozýva spevavá modlitba asi štyroch mníchov. Všetci mnísi sú v bielom oblečení, biela je farbou čistoty. Široké šatky majú uviazané do podoby sukní. Muži majú prevažne dlhé vlasy.

„Takmer všetci si ich nechávame narásť, pretože podľa višnuizmu sú všetky bytosti na zemi ženského rodu. Iba boh Krišna je mužského rodu,“ vysvetľuje Sri sri Pitambar Deva, hlavný mních sátry Auniati.

Každý mních, ktorý okolo neho počas nášho rozhovoru prejde, pokloní sa mu až k zemi. Pozýva ma na čaj, povinnosťou mníchov je pohostiť návštevu.

Štrnásť modlitieb denne

Mnísi pracujú v kláštore aj mimo neho. Stretávam napríklad novinára, ktorý točí pre miestnu televíziu a prispieva do denníka Asam Times. „Indické médiá mi volajú hlavne vtedy, keď sú povodne. O chvíľu sa to šialenstvo začne. Okolo ciest stavajú zábrany, aby sa nimi dalo počas povodní prechádzať,“ vraví dvadsaťšesťročný Titha.

Do kláštora sa dostal vďaka tomu, že sa jeho otec rozhodol prispieť na stavbu jednej z izieb. Mníchom tak venoval financie aj najstaršieho syna, ktorý v kláštore žije od svojich štyroch rokov. „Som tu spokojný, môžem robiť, čo chcem,“ vraví mladík.

„Malí mnísi sa najprv učia, ako v kláštore žiť, čo si obliekať, ako si prať, ako sa o seba starať. Potom sa učia hrať na hudobných nástrojoch, spievať a tancovať,“ vysvetľuje Titha. Tí najmladší bývajú v izbách so staršími. Významnejší mnísi alebo tí, ktorí finančne prispejú na výstavbu, majú vlastné izby.

Ku kláštoru patria polia, ktoré spoločne obrábajú. Hlavný mních v sátre Uttara Kamalabari preosieva ryžu. Niektorí jeho kolegovia majú svoje obchody, iní sú učitelia. Starší pán napríklad rozváža každé ráno na bicykli mlieko tým, čo majú čajové stánky.

Govinda žije v kláštore Uttara sátra iba päť rokov. Pozýva ma do svojej izby. Je jednoduchá, tmavá, s hlinenou podlahou - ako všetky ostatné. Ukazuje mi fotky zo zájazdu vo Francúzsku, kde bol už dvakrát vystupovať. Je tanečník, vyučuje tradičné tance miestnych mníchov aj zahraničných turistov, keď majú záujem.

Najprv naučí chlapcov 46 cvičení, ktoré sú podobné jogovým asánam. Malý mních, ktorý býva v príbytku s Govindom, mi predvádza stoj na hlave či iné akrobatické kúsky. Až keď si chlapci osvoja tieto cvičenia, majú telo pripravené, aby začali s tanečnými krokmi. Tie zatiaľ chlapec figurant nepozná, a tak mi ich predvádza sám veľký guru.

Pomalé, koncentrované pohyby vyžadujú silné svaly a iste aj ducha. Po krátkom súkromnom vystúpení Govinda vytiahne tradičný bubon a spieva ódy na Krišnu. Pri čaji potom opisuje deň mnícha. Vstávajú o pol piatej a hneď sa pustia do práce. Od pol desiatej sa spoločne modlia v chráme, bubnujú a spievajú.

Po modlitbe raňajkujú ryžovú kašu na sladko s melasou. Ryžu nevaria, ale nechajú ju odstáť vo vode. Ochutnávam, hoci s malou dušičkou - vodu v Indii nikto piť neodporúča. Mnísi jedia ryžu trikrát denne, podobne ako väčšina Indov. Popoludní zase pracujú alebo idú von z kláštora užiť si voľný čas.

Zdá sa, že okrem spoločných modlitieb tu neexistujú žiadne prísne pravidlá. Aspoň sa o nich žiadny z mníchov nezmienil. Iba Titha napočíta spolu štrnásť modlitieb každý deň. Hlavná spoločná modlitba dňa je pred večerou o pol siedmej a potom po nej - o ôsmej.

Ľady sa prelomili

Po dvoch dňoch pobytu na ostrove mi pani zo stánku daruje k vode cukríky zadarmo, chlapec z recepcie v mojej sátre na mňa trúbi z motorky, keď vezie tehotnú manželku do nemocnice, a pán z lode mi kýva od čaju, ktorý popíja s kamarátmi. Tvári sa ako frajer, že pozná jedinú belošku na ostrove.

Mnísi v mojom kláštore ma večer vyčkávajú, aby odohnali brechajúce psy, ktoré oblasť kláštora chránia. Poprosím ich, aby mi rozrezali kokos a ponúknem všetkých - veľkých aj malých. Ľady sa prelomili, akoby sa konečne na mňa prestali pozerať ako na zvieratko v zoo. Ktovie, či tu niekedy mali sólo cestovateľku.

Dôvodom je iste aj fakt, že nikto nehovorí po anglicky. Z ostrova odchádzam preplnenou loďou, okrem ľudí vezie množstvo motoriek. Pasažieri sedia vnútri aj stoja vonku. Kým nezačne pršať. Vtedy sa všetci pokúšajú zmestiť do vnútra lode. A podarí sa im to, veď sme v Indii.

V lejaku pristávame, vraciam sa do rušného asámskeho života na pevnine. Všade je plno trúbiacich áut, smradľavých výfukov, kričiacich ľudí. O koľko je tento svet iný, a to je ostrov Majuli vzdialený od pevniny iba pol hodiny cesty loďou.

Zahraničie