Medzi pioniermi: V Parku kultúry a oddychu v Bratislave, kam sa rád chodil prechádzať.

Karol Bacílek: Treťotriedny politik na najvyšších postoch

Komunistickí pohlavári na Slovensku sa začali navzájom likvidovať po IX. zjazde Komunistickej strany Československa (KSČ). Musela nastúpiť ďalšia garnitúra, druhotriedna. A keďže tí najvyšší sa navzájom takmer vyhubili, neraz nastúpila aj treťotriedna. Tak vyšla aj hviezda Karola Bacílka.

Začínal vo Vrútkach. Vraj robil poslíčka v nejakom obchode. Chodil s káričkou po tovar a často niečo zabudol alebo poplietol. Po rokoch sa Karol Bacílek stal najmocnejším mužom na Slovensku.

Bacílkov hviezdny okamih

Komunistickí pohlavári na Slovensku sa začali navzájom likvidovať po IX. zjazde Komunistickej strany Československa (KSČ) konanom v máji 1950. Na ňom Viliam Široký, predseda Ústredného výboru Komunistickej strany Slovenska (ÚV KSS), ostro zaútočil na takzvaných buržoáznych nacionalistov.

Socialistická spravodlivosť zakrátko zatočila s Husákom, predsedom Zboru povereníkov. Sekretárka tajomníka ÚV KSS Štefana Bašťovanského spomína: „Husák prišiel na Bašťovanského pozvanie do jeho kancelárie. Prechádzal cez sekretariát a tam si nechal na vešiaku klobúk a dáždnik. V kancelárii čakal aj Oskár Valášik, šéf bezpečnostného oddelenia."

"Po dlhom rozhovore medzi nimi vyšiel von Bašťovanský, aby som mu podala Husákov klobúk a dáždnik. Husák odišiel druhým vchodom, cez chodbu. Utekala som aj s kolegyňou k oknu. Videli sme, ako Husák s Valášikom a ešte niekto nastupujú do auta. Odviezli ho do Ruzyne. Ale to sme sa dozvedeli až neskôr...“

Husák, muž určite neobyčajne schopný a oddaný, na dlhé obdobie doslúžil. Postupne pribudli k nemu do väzenia ďalší vysokí funkcionári, stranícka špička na Slovensku i v Česku.

Musela nastúpiť ďalšia garnitúra, druhotriedna. A keďže tí najvyšší sa navzájom takmer vyhubili, neraz nastúpila aj treťotriedna. Vyšla aj hviezda Karola Bacílka, muža síce tiež oddaného, ale neschopného. Vymenovali ho namiesto Husáka za predsedu Zboru povereníkov.

Čo poplietol?

Ešte koncom roka 1938 zakázali Komunistickú stranu Československa a na Slovensku vzniklo trojčlenné ilegálne vedenie. Tvoril ho Karol Bacílek, Július Ďuriš a Koloman Moškovič. Bacílek neplnil svoju úlohu dlho. Už v máji nasledujúceho roka svojvoľne utiekol do Sovietskeho zväzu. Vraj sa cítil, akoby mal na neho skočiť tiger.

Bacílka poslali naspäť na Slovensko s úlohou organizovať ilegálnu prácu. A on sa znova svojvoľne vrátil do Moskvy. To už bolo priveľa pre súdruhov. Zakázali mu venovať sa politickej práci. Zostal pracovať ako robotník v továrni.

Až v polovici roka 1943 absolvoval radistický a parašutistický kurz a spolu s Karolom Šmidkem ho dopravili na Slovensko. Ale s podmienkou, že sa nemá zapájať do politickej práce.

Mal zabezpečovať rádiové spojenie ilegálneho ÚV KSS vedeného Šmidkem s moskovským centrom KSČ. Bacílek zasa zlyhal. Vysielačku zakopal kdesi pri zoskoku, horko- -ťažko zohnali ďalšiu, ale Bacílek si nevedel s ňou poradiť.

Gustáv Husák sa v knihe Svedectvo o Slovenskom národnom povstaní zmieňuje o tom taktne: „Bacílek spojenie nedosiahol - asi mal zlé vlny. Potom sme zaobstarali novú vysielačku z tých, čo Londýn poslal na Slovensko. Bacílek sa v Sučanoch pokúšal nadviazať spojenie s Moskvou, ale nedosiahol ho.“

Približne rok, až do Povstania, zostalo vedenie KSS bez akéhokoľvek spojenia s Moskvou, s vedením KSČ.

Rodí sa nenávisť

Za tieto a ďalšie chyby Bacílka odstavili na vedľajšiu koľaj. Podľa smerníc moskovského centra ho nemali zapojiť do politickej práce. V septembri 1944 však povolali Bacílka do Banskej Bystrice na bezvýznamnú funkciu organizačného tajomníka. Nezaskvel sa v Povstaní. Po jeho potlačení väčšina vedúcich činiteľov odišla do hôr, Bacílek sa ukrýval na dedine.

Ani v prvých povojnových rokoch nepatril k hlavnej straníckej a vládnej garnitúre. Poverovali ho iba menšími funkciami. Stal sa organizačným tajomníkom KSS, viedol roľnícke oddelenie na ÚV, neskôr povereníctvo dopravy. Pretrvával, ba stupňoval sa u neho komplex z nedostatočného angažovania v Povstaní. Zatrpkol.

Neskôr sa ponosoval: „Ja som robil v strane tú čiernu robotu, organizoval štrajky, behal po schôdzach, pracoval medzi robotníkmi a oni, Clementis, Husák a im podobní, si vypisovali články, bavili sa s intelektuálmi, v štrajku ste ich nevideli. A v Povstaní a po oslobodení si sadli do funkcií a nás starých robotníckych boľševikov vyradili alebo chceli vyradiť.“

Povstaleckým komplexom trpeli aj ďalší funkcionári - Viliam Široký, Július Ďuriš, Štefan Bašťovanský, Ladislav Holdoš, Koloman Moškovič... Jedni sa nezúčastnili na Povstaní preto, že boli vo väzení, druhí sa vyhli účasti a ďalším udalosti prisúdili iba podradnú úlohu. Vzrastala u nich nevraživosť, ba až nenávisť voči jeho organizátorom. Postupne ich zbavovali funkcií, obviňovali z rozličných nedostatkov, chýb, úchyliek. K zatváraniu bol už len krôčik.

Treba pritvrdiť!

Bacílek bol predsedom Zboru povereníkov iba rok. Potom ho povolali do Prahy na funkciu ministra kontroly. Takže ešte postúpil. Hoci sa v tom období koleso represálií točilo už na plné obrátky a v mnohých procesoch vyrubili dlhoročné tresty, ba padali v nich aj hlavy, Moskva ešte nebola spokojná. Chcela pripraviť ukážkový proces s tými najvyššími.

Ale koho si vybrať? Prezidenta a predsedu ÚV KSČ Klementa Gottwalda? Všeličo mal na rováši. Alebo generálneho tajomníka Rudolfa Slánskeho? Aj ten mal všeličo na rováši. Podľa NKVD každý má niečo na rováši. Rozhodli sa pre Slánskeho. Vtedajšieho ministra národnej bezpečnosti Ladislava Kopřivu pokladali za slabého a vo funkcii ho vystriedal Karol Bacílek. Na naliehanie Moskvy.

Ako človek každým dychom oddaný Moskve. Zabudlo sa na jeho časté zlyhania. Bacílek sa však obával prevziať funkciu. Gottwald ho musel prehovárať. Presviedčal ho, že má na to schopnosti i politickú kvalifikáciu, že bude na ministerstve len politickou osobnosťou a všetko vykonajú sovietski poradcovia a osvedčení súdruhovia - príslušníci ŠtB.

Procesy sa mohli rozbehnúť plnou silou. Sovietski poradcovia nelenili. Súdruhov v najvyšších funkciách sa už aj predtým zmocňovala vzájomná nedôvera. Podozrievanie a strach narastali. Ľudia spriaznení spoločným bojom za revolučné ideály, spoločným osudom a neraz aj príbuzensky sa báli jeden druhého, striehli na seba, snovali intrigy.

Ladislav Mňačko, ktorý túto spoločnosť skrz-naskrz poznal, napísal: „V skutočnosti čakali len na to, aby toho druhého zničili, odstránili, vykrútili mu krk.“ Za takejto situácie teda Karol Bacílek šéfoval ministerstvu bezpečnosti.

V diablovom mlyne

Bacílek sa ministrom národnej bezpečnosti stal začiatkom roku 1952, súd so Slánskym a ďalšími sa konal v novembri. Väčšinu z nich popravili. No porátali sa aj s tými, ktorých údajný americký špión Slánsky „rozostavoval“ do funkcií.

Následných procesov bolo sedem - s pracovníkmi ministerstva zahraničia, so skupinou trockistov, slovenských buržoáznych nacionalistov, s generálmi a vysokými dôstojníkmi... Aj Bacílek sa zúčastňoval na vyšetrovaní a údajne sa k väzňom správal neľudsky. Ale napríklad k Ludvíkovi Svobodovi vraj slušne. Prišiel za ním do cely s kyticou ruží. Svoboda ich šmaril do neho. Vypadla z nich britva.

Na jeseň 1953 zrušili funkciu ministra bezpečnosti a Bacílka poslali naspäť na Slovensko za prvého tajomníka ÚV KSS. Procesy však pokračovali aj vyrubovanie vysokých trestov. Komunisti si naďalej vybavovali účty. Aj bez Stalina a Gottwalda. Napríklad buržoáznych nacionalistov súdili až v apríli 1954. Diablov mlyn sa ešte dlho nedokázal zastaviť.

Robotnícke kohorty

Po zlikvidovaní takzvaných buržoáznych nacionalistov slovenské záležitosti vzali do rúk tvrdí muži, Bacílek spolu „so svojimi robotníckymi kohortami“, ako to charakterizoval Mňačko. Z funkcií postupne prepúšťali vysokoškolsky vzdelaných ľudí. Už maturita bola podozrivá. Mať päť ľudových sa stalo vecou cti a najdôležitejším predpokladom kariéry.

Mňačko konštatuje: „Pri čistkách, procesoch, v podmienkach teroru - či už ho zaobalili do antisemitskej propagandy v Čechách, alebo zahalili pláštikom buržoázneho nacionalizmu na Slovensku - šlo o základný, prvoradý cieľ, o likvidáciu inteligencie v strane, o vylúčenie akéhokoľvek jej praktického vplyvu.“

Bacílek desať rokov zastával funkciu prvého tajomníka ÚV KSS. Desať rokov bol teda mužom číslo jeden na Slovensku. Rozhodoval bohorovne, rýchlo a bol presvedčený, že geniálne aj v najkomplikovanejších štátnických záležitostiach.

„Nevedel úradovať spoza stola,“ napísal Mňačko, „a ani sa to nikdy nenaučil. Za písacím stolom narobil len hlúposti a spôsobil tak neodpustiteľné a nenahraditeľné škody. Kedysi vedel burcovať, nadchýnať, fanatizovať. Vládnuť nevedel.“


  • Plus 7 dní
    Článok bol spracovaný a publikovaný redakciou Plus7 dní. Svoje pripomienky, návrhy a tipy môžete adresovať priamo na adresu [email protected].
VIDEO Plus 7 Dní