František Brodovský: Alebo Franciszek Brodowski. „Poliaci nám po vojne pomenili mená a na nič sa nepýtali,“ hovorí.

Karol Wojtyła nás preklial, hovoria Slováci za hranicami s Poľskom

Akoby nestačilo, že Slováci sa dvakrát ocitli v Poľsku a nikto sa ich na nič nepýtal, ešte ich zatratil aj pápež.

Stále sa sem, k nám, tí Poliaci tlačia, - precedí žena cez zuby a rukou ukáže na sever. „Akoby ich tu ešte nebolo dosť,“ skonštatuje. Nebolo by azda na tom nič zvláštne, keby sme neboli v Poľsku. V dedine Nowa Biała. Iba pár kilometrov od nej je Kacwin a hneď pri ňom Niedzica, kde je rodný dom Michala Dočolomanského.

Dnes si už málokto na Slovensku spomenie, že táto dedina sa kedysi volala Nedeca. Že Kacwin je Kacvín a Nowa Biała - Nová Belá. Severný Spiš. Časť územia, ktoré v dvadsiatych rokoch minulého storočia po rozpade rakúsko-uhorskej monarchie odtrhli od jednotného celku, pripadla Poľsku. Rovnako ako severná Orava.

Počas druhej svetovej vojny boli súčasťou slovenského štátu a potom ich opäť pripojili k Poľsku. Československo na výmenu získalo časť Tešínska. „Česi nás vymenili za uhlie,“ túto vetu podnes môžete počuť z úst Slovákov v oboch regiónoch.

Dvadsať rokov v Poľsku, päť na Slovensku

„Sedieť na hranici nikdy nie je dobré,“ povie Katarína Molitorisová. Má osemdesiatku, ale pamäť jej slúži veľmi dobre. „Na hraniciach to vždy vrie. Moji rodičia sa narodili v Uhorsku, vedeli po maďarsky, ale modlili sa po slovensky. Ako žili? Role, ovce, kone, kravy, tak ako ostatní, gazdovali. Všetci sa tu vtedy hlásili k slovenskej národnosti, za čo ich stíhala poľská protiveň. Napríklad kalendáre a časopisy, ktoré vydával Spolok svätého Vojtecha v Trnave, sa tu roznášať nesmeli. Pamätám sa, ako ich zhabali Michalovi Jánošíkovi a pre istotu mu pobrali aj všetky slovenské knihy, čo mal doma. Vtedy sme si však vraveli - Nad Tatrou sa blýska si my ešte zaspievame!“ rozpráva. „Aj sme si zaspievali. Vtedy som mala šesť rokov.“

„Prvého septembra 1939 sa začala druhá svetová vojna a do tretieho septembra slovenská armáda spolu s nemeckým wehrmachtom postupne obsadili všetky územia, ktoré Poľsko zabralo,“ vysvetľuje historička Milica Majeriková-Molitoris zo Spišského dejepisného spolku. Po dvadsiatich rokoch sa teda Slováci znova ocitli na Slovensku. „A boli sme doma!“ vzdychne si František Kurnát v Novej Belej.

„Asi prvé, čo sme sa vtedy naučili, bolo piť pivo. A potom aj spisovnú slovenčinu, pretože kto začal nárečím, toho učiteľ potrestal. Vtedy som chcel byť lekárom! Mali sme pocit, že sa začali plniť naše sny. Povedali sme - nemáme cesty, prišli stroje a už sa aj stavali. Kvalitné, s kamenným podložím. Do Krempách aj do Fridmanu."

"Nemali sme sa zle, a hoci na prídelové lístky, aj jesť bolo čo. Na rozdiel od Poľska, kde treli chudobu. Veľa sa vtedy pašovalo, mama nakupovala v Kežmarku a predávala to Poliakom. Cez kamaráta, ktorý so mnou pri hraniciach pásol kravy, ten jej v dutej palici nosil peniaze. Po dedine sa chodilo s rýmovačkou - Chceme nazad Košice, k tomu ešte Levice, čo nám vzali. Na hranicu pôjdeme, tam bojovať budeme s kanónmi!“ zasmeje sa. „Ale nakoniec bolo všetko inak. Ani zo mňa sa nestal lekár, horko-ťažko som skončil gazdovku.“

Pamätník obetiam banditu a pamätník hrdinovi

„Baťove topánky. Bolo to výhodné, ale nakoniec sme za to draho zaplatili,“ rozpráva pani Molitorisová. „Vojna sa skončila a nás znova pripojili k Poľsku. Darmo sme schôdzovali, darmo sme žiadali, aby nás pripojili k Československu. Beneš nás vymenil za uhlie, Poliaci povyháňali našich kňazov aj učiteľov a kto veľmi vykrikoval, že je Slovák, toho zatkli. Ja som nevykrikovala, ale tiež som si jednu noc odsedela v base. Posedávali sme s mládežou pred kostolom po deviatej večer a už nás mali!“ Nielen ona, aj jej manžel Ján bol v base. Štrnásť dní za ilegálne prekročenie hraníc.

„Chytili ma v roku 1947, keď som šiel do Svitu za prácou. Robil som tam až do roku 1956, keď som sa oženil a prišiel bývať späť do Kacwina, kde žili moji rodičia aj Katarína. Ale musel som sa vzdať československého občianstva,“ hovorí muž, ktorý bol neskôr celé štvrťstoročie predsedom Spolku Čechov a Slovákov v Poľsku.

„Začala sa polonizácia, ktorú cítiť ešte aj dnes.“ V Zakopanom iba nedávno odhalili pamätník Józefovi Kurašovi, ktorý pod prezývkou Ogień v štyridsiatych rokoch bojoval proti nemeckým okupantom i komunistom. Pamätník hrdinovi. Iný pamätník je v Novej Belej: „Slovákom zavraždeným bandou Ognia 16. apríla 1946“. „Chcel mi zabiť otca, lebo bol Slovák,“ povie Franciszek Brodowski.

„Napíšte František Brodovský, tak sa naozaj volám, ale Poliaci nám po vojne pomenili mená a na nič sa nepýtali,“ dodá a začne rozprávať o apríli 1946, keď siali na poli.

„V noci sa ozval buchot na okno a vonku stáli vojaci s puškami. Otec vyletel z postele a utiekol, chlapi roztĺkli okná a mňa bili hlava-nehlava, že mám prezradiť, kam zmizol. Keď ho nenašli, aspoň ukradli, čo mohli. Oblečenie, jedlo... Vtedy som mal deväť rokov,“ spomína.

„Nenávidel Slovákov, všade rozprával, že toto je poľské územie. Aj k mojim rodičom tá banda prišla a pobrala, čo sa dalo. Otca odviedla, ale cestou skočil z mosta do vody. Keby neutiekol, zabili by ho ako mnohých iných,“ hovorí pán Molitoris a jeho žena dodá: „Veru, každý sa bál večera, že zase prídu. Kradli, bili, zabíjali.“ K pamätníku Józefa Kuraša v Zakopanom len nedávno ktosi položil kytice kvetín so stuhami.

Polonizácia

Exodus Slovákov z obcí na poľskom území pokračoval. Podľa slov Milice Majerikovej-Molitorisovej po druhej svetovej vojne odtiaľto ušlo na Slovensko šesťtisíc ľudí, dokonca u nás vznikol Komitét utečencov, ktorý im mal pomáhať v začiatkoch. Zamestnávali sa na našom území a mnohí z nich tu aj zostali.

„Ja som robil dva roky v martinskej celulózke,“ hovorí František Harkabúz z dediny Harkabuz. „Ušiel som v roku 1949, ani rodičom som doma nič nepovedal. Ale nakoniec som sa musel vrátiť, lebo na statku nemal kto robiť,“ hovorí.

„Darmo po vojne nahradila slovenského učiteľa Poľka a dala na dvore spáliť všetky naše učebnice. Darmo som počúval, že Slovákom nič netreba dávať, lebo sa cez vojnu mali dobre, darmo nám hovorili - choďte si na Oravu. Veď aj toto je Orava! Doteraz sa cítim viac doma v Bratislave než vo Varšave,“ dodá.

Kúsok za Harkabuzom je Podwilk, ktorému nepovie inak než Podvlk. Za Podvlkom Podsarnie, ktoré pre neho zostalo Sŕním, a ďalej Orawka s krásnym dreveným kostolíkom. Informačná tabuľa pri ňom hlása, že tadiaľto viedla poľsko-maďarská obchodná cesta. Ani jedna z týchto dedín nemá pod poľským názvom slovenský.

Ďalších sedemdesiat rokov v Poľsku

„Vy o nás nedbáte a Poliaci nás ‚šróbujú‘,“ jedna z viet, ktoré sme si od tých, čo sa hlásia k slovenskej národnosti, vypočuli. Druhá? „Pre Slovákov som Poliak, pre Poliakov Slovák!“ Tretia? „Nikto sa o nás nestará, nikto nám nepomáha, kašleme na vlastných. Veď toto bolo naše územie! A my sme svoji!“

Po druhej svetovej vojne bolo k Poľsku pričlenených dvanásť oravských a štrnásť spišských obcí takmer s tridsiatimi tisíckami Slovákov. „Rátame, že dnes žije v Poľsku približne dvanásťtisíc ľudí hlásiacich sa k slovenskej národnosti,“ hovorí Ľudomír Molitoris, generálny tajomník Spolku Slovákov v Poľsku. Kam sa podeli zvyšné tisíce? „Vymreli, spolonizovali sa alebo emigrovali,“ odpovie.

A prečo len odhaduje počet Slovákov v Poľsku? „Sčítanie ľudu v Poľsku má iné zákonitosti než u nás. V roku 2002 sčítavali všetkých obyvateľov, ale údaje v dotazníkoch zaznamenávali komisári. Niekedy podľa ľubovôle, čo sa dokázalo na niekoľkých prípadoch. K Slovákom sa vtedy hlásilo 1 710 obyvateľov."

"V roku 2011 robili sčítanie obyvateľstva na výberovej vzorke pätiny obyvateľov, narátali takmer tritisíc tunajších Slovákov a ďalších päťsto so slovenským občianstvom. Žiaľ, stále sme svedkami skrytej polonizácie. Pri rekonštrukciách kostolov menia dvojkríže na kríže s jedným ramenom, aby nič nepripomínalo Slovensko."

"Taktiež miznú slovenské nápisy. Z kostolov i cintorínov aj z náhrobkov našich národovcov, ktorí tu žili ešte počas Uhorska. Najabsurdnejšie je však tvrdenie, že sme vlastne Poliaci, ktorí si len myslia, že sú Slováci.“

Prekliati Karolom Wojtyłom

„Slováka len tak ľahko nepreonačíš,“ povie František Brodovský. „Bol som ešte chlapec, keď som sa v kostole zaťal prvý raz. Po vojne prišiel poľský farár a nútil ma, aby som sa mu vyspovedal po poľsky. Viac som k nemu nešiel! Nás tunajších Slovákov spájala viera, modliť sme sa chceli vo svojom jazyku. Myslíte si, že nám to dovolili?“ pýta sa a my si spomenieme na slová Kataríny Molitorisovej: „Po vojne odtiaľto vyhnali ako prvých našich kňazov a poslali nám poľských.“

Aj na slová Františka Harkabúza: „V Harkabuze sme kostol nemali, chodili sme sa modliť do susednej dediny. My sme spievali po slovensky, Poliaci sa usilovali nás prekričať, ale my sme sa nedali!“ Keď to spomeniete Františkovi Kurnátovi v Novej Belej, ukáže na kostol a tajuplne povie: „Tu sme ich zastavili!“

Pred očami sa vám začína odvíjať azda najsmutnejší príklad, ako ponížiť Slovákov. „V tom čase bol krakovským kardinálom Karol Wojtyła, neskorší pápež Ján Pavol II., ktorého majú budúci rok vyhlásiť za svätého. Dobre sme ho poznali, veď do našej dediny chodil birmovať a nie raz sme ho prosili, aby nám poslal takého kňaza, čo by nám aspoň čítal po slovensky. Neposlal."

"A nedočkali sme sa ani toho, aby boli aspoň slová na dvoch zo štyroch oltárov a zastaveniach po slovensky. Vášne vreli a nakoniec Slováci zastavili celú procesiu Poliakov aj s ich farárom pri kostole a nedovolili im chodiť po dedine. Do kostola, nech sa páči, po dedine nie! A potom to prišlo,“ povie starý pán.

Obyvatelia sú dodnes presvedčení, že Karol Wojtyła uvalil v roku 1968 cirkevnú kliatbu na dve slovenské obce, Novú Belú a Krempachy. Za to, že chceli aj slovenskú liturgiu.

„Jednoducho nesúhlasil, aby sme sa modlili po slovensky, tak nás všetkých exkomunikoval. Našich nespovedali, nebirmovali, nekrstili. Wojtyła nemal rád Slovákov, preto som ani nešiel do Bratislavy, keď tam prišiel ako pápež,“ rozpráva pán Kurnát. A František Brodovský dodá, že spisovali petíciu, keď sa stal pápežom, aj mu ju poslali, ale odpoveď nikdy neprišla.

A čo ďalej? „No nič, veď dnes je opäť všetko inak. Veľa našich Slovákov znova pracuje na Slovensku a celé Slovensko chodí na jarmok do Jablonky,“ povie pán Harkabúz. Časy sa menia, ale spomienky zostávajú.

  • Plus 7 dní
    Článok bol spracovaný a publikovaný redakciou Plus7 dní. Svoje pripomienky, návrhy a tipy môžete adresovať priamo na adresu [email protected].