Ako na fronte: Opozičné protesty trvajú niekoľko mesiacov. Zahynulo pri nich už vyše sto ľudí.

Kedysi bola najbohatšou krajinou Latinskej Ameriky. Dnes tam ľudia nemajú čo jesť

Kedysi najbohatšia krajina Latinskej Ameriky sa mení na diktatúru, v ktorej ľudia nemajú čo jesť a chýbajú základné lieky. Venezuela je na kolenách.

Začiatkom milénia bola Venezuela snom aj pre slovenských ľavičiarov na čele s poslancom za Smer Ľubošom Blahom. Vtedy na jej čele stál prezident Hugo Chávez a realizoval svoju víziu „socializmu 21. storočia“. V praxi to znamenalo štedré sociálne programy a dotácie na potraviny, ktoré aj najchudobnejším ľuďom zabezpečili vzdelanie, zdravotnícku starostlivosť a slušné bývanie. To všetko za cenu znárodnenia ťažobných spoločností a vďaka vysokým výkupným cenám ropy. Lenže všetko sa zvrtlo v roku 2013, keď si Chávez pár mesiacov pred svojou smrťou vybral za svojho nástupcu bývalého šoféra autobusu a odborového predáka Nicolása Madura. Pod jeho vedením sa Venezuela prepadá do hladu, násilia a mizérie.

Diktátorské chúťky

„Stalin je ako ja, máme rovnaké fúzy… Súdruh Stalin, ktorý porazil Hitlera…“ rozciťoval sa prezident Maduro pred novinármi v roku 2015 počas knižného veľtrhu v Caracase. Dnes už toto šialené prirovnanie nikoho neprekvapí, keďže na porazenie parlamentu ovládaného opozíciou si Maduro jednoducho vymyslel vlastné Ústavodarné zhromaždenie a počas protestov proti jeho politike už zahynulo 120 ľudí.

Podľa májového prieskumu verejnej mienky si takmer 80 percent Venezuelčanov myslí, že žijú v diktátorskom režime, a rovnaké percento opýtaných si želá, aby Maduro opustil prezidentský úrad. Dôvodom je katastrofálna ekonomická a sociálna situácia v krajine a fakt, že Maduro sa zjavne chystá zabetónovať pri moci navždy. Až 75 percent Venezuelčanov podľa prieskumu sa domnieva, že ich prezident robí všetko pre to, aby vytvoril režim ako na Kube.

Bez liekov a jedla

José Luis Vasquez unikol len o vlások smrti, keď ho vo venezuelskej Valencii postrelili zlodeji. Ukradli mu bicykel, vďaka ktorému sa živil roznášaním rôzneho tovaru. Jeho príbeh priniesla stanica CNN a je to typická ilustrácia zúfalstva miestnych ľudí a vysokej kriminality, ktorá ich kvári. José sa dostal do štátnej nemocnice a doktori mu oznámili aspoň jednu dobrú správu - žiadne životné orgány neboli zasiahnuté a potrebuje len menšiu operáciu. Lenže on už niekoľko dní leží v zavlhnutej nemocničnej izbe a tekutina z pľúc mu kvapká do provizórnej prázdnej bandasky. Všetok zdravotnícky materiál od gázy cez medikamenty až po ihly si musel kúpiť sám a stálo ho to nemálo peňazí - približne tretinu minimálnej mzdy v krajine. Stále čaká na operáciu a v strachu pred ďalšou krádežou si skrýva zvyšné peniaze v trenírkach pod paplónom.

Podľa Venezuelskej farmaceutickej federácie chýba v krajine až 80 percent základných liekov. Podobné je to s potravinami. Regály v obchodoch sú prázdne a keď príde tovar, ľudia stoja v radoch aj dvanásť hodín, aby si kúpili mlieko či chlieb. Vláda dokonca zriadila prídelový systém, ale stále to nestačí a Venezuelčanov trápi hlad ako za vojny.

Kde sa stala chyba

Je to mimoriadne smutný príbeh, keďže Venezuela je krajina s najväčšími známymi náleziskami ropy na svete a má teda potenciál byť skutočne bohatá. Lenže jej ekonomika bola vždy príliš jednostranne založená na príjmoch z ťažby ropy, ktorá predstavuje až 95 percent jej exportu. V časoch, keď sa barel ropy predával za 100 dolárov, sa dobre robila štedrá sociálna politika a dotácia potravín pod výrobné ceny. Lenže cena čierneho zlata sa prepadla na polovicu a dnes sa barel ropy predáva zhruba za 50 dolárov. To je pre Venezuelu tvrdý úder. Vláde chýbajú peniaze a tak začala situáciu zachraňovať masívnym tlačením nových bankoviek.

Výsledkom je šialená hyperinflácia, ktorá by na budúci rok mala predstavovať závratných 1 642 percent. Ak si niekto v čase, keď sa Maduro stal prezidentom, vymenil tisíc dolárov za miestnu menu, dnes by za rovnakú sumu kúpil už len jeden dolár a tridsaťštyri centov. Aj preto vyznievajú smiešne populistické opatrenia, ktorými napríklad vláda zvýšila minimálnu mzdu v krajine o 30 percent. Pri takejto inflácii je to ako kvapka vody na žeravej platni.

Krvavé protesty

Nie div, že Venezuelčania sa odvracajú od Madura, ktorý okrem biednych ekonomických výsledkov nemá ani charizmu Huga Cháveza. O to vytrvalejšie sa snaží upevniť svoju moc. Keď z volieb v roku 2015 vzišiel parlament, kde väčšinu získala opozícia, rozhodol sa bojovať proti nej všetkými prostriedkami. Najvyšší súd obsadil svojimi stúpencami a ten začal blokovať parlamentnú politiku. Maduro si uzurpoval právo vládnuť cez prezidentské dekréty a napokon prišiel s naozaj jedinečnou myšlienkou, ako sa zbaviť nepohodlného parlamentu - vymyslel vlastný nový orgán. Nazval ho Ústavodarné zhromaždenie a vyhlásil voľby na júl. Podľa jeho názoru je to jediná cesta, ako v krajine opäť zabezpečiť pokoj, prosperitu a hlavne, ako umlčať opozíciu, ktorá sa podľa neho snaží o štátny prevrat. Nové zhromaždenie má tiež vypracovať novú ústavu, ktorá zabetónuje Madurove vízie do budúcnosti.

Odvtedy sú vo Venezuele na dennom poriadku masové protesty tisícov ľudí, počas ktorých silové zložky a rôzni ozbrojenci zastrelili 120 demonštrantov vrátane opozičného lídra. Z krajiny už utieklo 300-tisíc ľudí a 80-tisíc z nich oficiálne požiadalo o azyl. Aj slovenské ministerstvo zahraničných vecí vydalo odporúčanie necestovať do Venezuely. Organizácia Spojených národov oficiálne hovorí o systematickom zneužívaní neprimeranej sily, svojvoľnom zatýkaní, mučení a porušovaní ľudských práv odporcov režimu.

Maradona mu verí

Júlové voľby do nového Ústavodarného zhromaždenia boli fraška. Opozícia a s ňou veľká časť obyvateľstva ich bojkotovali a oficiálna účasť bola 41 percent. Podľa nezávislých pozorovateľov a opozície to však bolo len 11 až 20 percent. Nový orgán, pochopiteľne, obsadili prívrženci Madura vrátane jeho ženy a syna. Následne sa vyhlásil za nadradený voči parlamentu, pričom má právomoc rozpustiť ho. Okamžite tiež odvolal generálnu prokurátorku Luisu Ortegovú, ktorá patrila medzi najväčších Madurových kritikov. Nové Ústavodarné zhromaždenie odmieta podľa rôznych prieskumov približne 70 percent Venezuelčanov a viaceré zahraničné vlády sa vyjadrili, že neuznávajú jeho legitimitu. Napríklad kolumbijský prezident označil júlové voľby za nelegitímne, brazílsky šéf diplomacie vyhlásil, že takto vznikol paralelný ústavný poriadok bez podpory občanov, a výsledky neuznáva ani Argentína, Čile a, samozrejme, USA. Nie je prekvapivé, že na Ma-durovu stranu sa postavili krajiny ako Rusko, Čína, Kuba či Sýria.

Prezident Maduro však má aj naozaj prominentného podporovateľa - futbalovú legendu Diega Maradonu. „Sme chavistas (prívrženci Cháveza) až do smrti. Ak Maduro vydá rozkaz, prídem oblečený ako vojak bojovať za slobodnú Venezuelu proti imperializmu,“ napísal legendárny futbalista na sociálnu sieť. Opozičný líder Henrique Capriles však povedal, že veľmi rád osobne vyzdvihne Maradonu na letisku a vezme ho medzi bežných Venezuelčanov, ktorí trpia nedostatkom jedla, špirálovitou infláciou a závratnou násilnou kriminalitou. Do situácie sa už vložil aj americký prezident Donald Trump, ktorý pohrozil Venezuele vojenskou intervenciou, čo by bol bezpochyby ten najhorší scenár.


  • em
    Článok bol spracovaný a publikovaný redakciou Plus7 dní. Svoje pripomienky, návrhy a tipy môžete adresovať priamo na adresu [email protected].
VIDEO Plus 7 Dní