Zahladiť stopy: O to sa neskôr usilovala vládna moc. Tábor Vojna sa zachoval, zrenovovali ho ako svedectvo tej doby.

Kliatba menom urán: Úchvatný kraj z hrôzostrašnou minulosťou, jáchymovské bane smrti

V jáchymovských baniach si svoje odtrpel aj kňaz Anton Srholec.

Vrchy, husté lesy, rozsiahle pláne, jazierka. Okrem toho lyžiarske trasy, hotely, penzióny, chalupy. Úchvatný kraj! Až sa nechce veriť, že v minulosti zažil toľko hrôzy.

Prvé obete

Prvou zaznamenanou bola pravdepodobne Marie Curie, objaviteľka dvoch chemických prvkov, polónia a omnoho rádioaktívnejšieho rádia. Jeho prvý gram získala zo smolinca pochádzajúceho z Jáchymova, aj sfárala do bane Svornosť v Jáchymove.

Curie dlhé roky skúmala rádioaktivitu a dlhé roky tvrdila, že sa jej pri výskumoch nič nemôže stať. Lebo rádium predsa lieči a nezabíja. Ona sama cestovala po svete a pomáhala zakladať lekárske ústavy na liečbu rakoviny. No potom ju začali prenasledovať choroby, takmer oslepla. Ako 67-ročná umrela na leukémiu.

Sfárala v Jáchymove: Poľská vedkyňa Marie Curie v júni 1925 zišla do 12. poschodia bane Svornosť, na snímke s manželom Pierrom.
Sfárala v Jáchymove: Poľská vedkyňa Marie Curie v júni 1925 zišla do 12. poschodia bane Svornosť, na snímke s manželom Pierrom.
profimedia.sk

Sfárala v Jáchymove: Poľská Marie Curie v júni 1925 zišla do 12. poschodia bane Svornosť, na snímke s manželom Pierrom.FOTO: profimedia.sk

Za 2. svetovej vojny sa bojujúce strany veľmi začali zaujímať o to, či by sa rádioaktivita a štiepenie prvkov nedali využiť na výrobu ničivých zbraní. Jedno z najbohatších ložísk uránovej rudy na svete, z ktorej sa dalo izolovať polónium a rádium, bolo v Jáchymove. Tam vyslali svojich expertov aj nacisti. Potom aj vojnových zajatcov - najprv francúzskych, neskôr sovietskych -, aby dobývali rudu.

Fašistickí pohlavári argumentovali

„Ak štát pokladá dobývanie rádia v záujme nemeckého národa za bezpodmienečne nutné, potom je zásadné používať na to sily, ktoré pri predčasnej smrti neznamenajú pre nemecký národ nijakú stratu.“ Najviac zajatcov tam pracovalo vo februári 1945, a to stopätnásť.

Veľký brat potrebuje bombu

Už v septembri 1945 sovietske vojská obsadili jáchymovské bane a v novembri sa československá vláda tajne dohodla so sovietskou, že bude do Sovietskeho zväzu dodávať uránovú rudu. Brigádnici sa až tak húfne nehlásili. Do baní nahnali kolaborantov a Nemcov určených na odsun. Nestačilo. Zo Sovietskeho zväzu poslali nemeckých zajatcov. Ani to nestačilo. Navyše - podľa medzinárodných dohôd od roku 1949 museli zajatcov prepustiť.

V tom období sa v Československu už naplno rozbiehal aparát násilia. V okolí Jáchymova a Příbramu založili päť táborov a posielali tam „previnilcov“ na prevýchovu. Nesúhlasíš so znárodňovaním? Alebo nesúhlasí tvoja manželka? Počúvaš zahraničný rozhlas? Máš sestru či brata v zahraničí? Marš na prevýchovu! Aj za to, že si majiteľom domu, že sa stretávaš s údajnými reakcionármi, že sa vyhýbaš práci... V rokoch 1949 - 1951 tam pracovalo približne päťtisíc „chovancov“.

Veľký brat však potreboval atómovú bombu. Veľa bômb. A urýchlene. Aby mohol definitívne zničiť kapitalizmus, nastoliť svetový mier a všeobecný blahobyt. V roku 1953 väznili v okolí Jáchymova v pätnástich táboroch 12-tisíc politických väzňov. Ďalších asi 3 500 v příbramských táboroch. Prešlo nimi dovedna približne 70-tisíc muklov, čiže mužov určených na likvidáciu. Podľa oficiálnych údajov 229 z nich zomrelo pri pracovných úrazoch, 31 zastrelili na úteku.

Privítanie

Rudolf Tibenský, vtedy 29-ročný, otec troch detí: „Zima vonku bola sychravá, zákerná, studený vietor nám prefukoval tenké civilné saká (zatkli nás v krásnom jesennom počasí). Museli sme mlčky stáť, dlho, predlho.“ Napokon im pridelili väzenské uniformy. Keď sa chceli preobliecť, zaznel príkaz: „Vyzliecť donaha!“ A znova čakanie. Niektorí sa pokúšali obliecť. Zaznel ostrý výkrik: „Zostanete tak, až kým nezavelím!“

227 schodov: Toľko museli prejsť väzni v tábore Svornosť, kým sa dostali do bane a potom naspäť.
227 schodov: Toľko museli prejsť väzni v tábore Svornosť, kým sa dostali do bane a potom naspäť.
Archív Petra Sandtnera

227 schodov: Toľko museli prejsť väzni v tábore Svornosť, kým sa dostali do bane a potom naspäť.FOTO: Archív Petra Sandtnera

Podobné zážitky mal Anton Srholec v tábore Dvanástka: „V noci sme pristáli v horskej doline, ktorá bola obohnaná ostnatými drôtmi. Na vežiach ozbrojené hliadky. Celý veľký psinec nás vítal svojím ostrým štekotom. Dlhé vybavovanie, postávanie na mraze, nad hlavami nám žiaria studené hviezdy ako diamanty.“

Anton Srholec mal zakrátko aj iné zážitky. Nepozdravil stráž. „Vy neviete pozdraviť príslušníka?!“ zareval na neho. „K zemi! Vstať! K zemi! Vstať!“ Srholec: „Tak so mnou cvičí v tom blate, ako keby sme boli v teplej telocvični.“

Niekedy trvalo aj šestnásť hodín, kým sa privítací ceremoniál skončil. Patril k nemu dlhý prejav o nepriateľoch ľudu a o ich spravodlivom potrestaní. Potom väzňov presunuli na noc do dreveného baraku nazývaného kulturák. Spali na drevenej podlahe, na ktorej len výnimočne boli poloprázdne slamníky. Potom ich rozdelili do ďalších táborov.

Súdom sa spočiatku nedarilo naplniť predpísané kvóty. Nadriadené orgány vykonali nápravu. Mnohých sudcov vymenili za „kvalifikovanejších“ a prísun väzňov pokračoval už podľa harmonogramu. Z väznice na Pankráci alebo v Boroch v Plzni vypravovali do Jáchymova naraz päť až šesť veľkých autobusov.

Do úmoru

Ktorýsi nacistický pohlavár povedal: „Intelektuálov do bane a baňu zasypať.“ Alebo to povedal ktorýsi komunistický pohlavár?

To je vlastne jedno - aj jedni, aj druhí nenávideli intelektuálov. Jedni i druhí nenávideli kňazov a veriacich. A tak sa komunistické koncentráky plnili najmä intelektuálmi a veriacimi. Tak trochu aj kriminálnikmi. Tí boli potom zväčša kápovia. Do uránových baní nahnali význačných vedcov, umelcov, politikov, kňazov a veriacich, vysokých dôstojníkov, špičkových športovcov. Už len baňu zasypať.

Nezasypali, ale pripravili im také podmienky, že sa bane mnohým stali hrobom. Ničila ich otrocká práca. Náradie, ktoré používajú, je primitívne, a dozorcovia, ktorí stoja nad nimi, sú krutí. Ničila ich aj nebezpečná práca.

Mukli pracovali v troch zmenách šesť dní v týždni, niekedy však aj v nedeľu. Za trest si v otrockej a nebezpečnej práci neraz museli odrobiť aj viac.

Šikanovanie

Sprievodkyňa v múzeu vysvetľuje: „V jáchymovských baniach Nemci nezaobchádzali s väzňami v rukavičkách. Ani Rusi. Najbrutálnejší boli však vlastní - Česi a Slováci.“ Takí, ktorých vytiahli odkiaľsi z bahna.

Podávajú o tom správu mnohí mukli. Zlatomír Červený, člen slávneho československého družstva hokejistov, dostal príučku už po zatknutí. „Ty si majster sveta?“ reval na neho vyšetrovateľ. „Vieš, čo si ty pre mňa? Dobytok! Ale ak si teda ten majster sveta, tak mi tu urobíš sto drepov! Ale pekne pomaly, nech si to môžem vychutnať!“

Väčšina hokejistov prešla jáchymovskými tábormi a často ich prekladali, aby si nezískali popularitu. Návštevu mohli prijímať raz za tri mesiace, ale keď sa dozorcovi niečo znepáčilo, zakázal ju. Na inžinierovi Bohumilovi Modrom, skvelom brankárovi, údajnom vodcovi „sprisahancov“, sa osobitne vyvŕšili. S potešením ho zatvárali do temnice v podzemí, kde bolo zima, blato a voda stekala po stenách. Omilostili ho ťažko chorého na jar 1955. Zakrátko umrel na následky ožiarenia.

Bohumil Modrý: Skvelý hokejový brankár zomrel na následky pobytu v jáchymovských baniach.
Bohumil Modrý: Skvelý hokejový brankár zomrel na následky pobytu v jáchymovských baniach.
ČTK

Bohumil Modrý: Skvelý hokejový brankár zomrel na následky pobytu v jáchymovských baniach.FOTO: ČTK

Dozorcovia sa často vyžívali v trestaní. Odvrávaš? Marš do bane! Teraz si sa odtiaľ vrátil? Tak pôjdeš znova! Zastal si sa spoluväzňa? Pôjdeš do korekcie, na samotku! Kto ti dal pomaranč? (Muklovi ho pred Vianocami podal ktorýsi civilný zamestnanec.) Hovor, lebo pôjdeš do korekcie! Hnačka, horúčka, úraz? Také niečo sa neuznávalo. Rudolf Tibenský v knihe Jáchymovské peklo píše: „Odvolať sa na únavu znamenalo bitku za skládkou tehál, dreva a tak ďalej. Niektorí nás bili aj verejne.“

Dozorcom dosť často ťažko išlo rátanie pri nástupoch. Mukli museli niekedy stáť aj celé hodiny, kým sa im to podarilo. Museli tam stáť v daždi, mraze, snehu a často v ľahkom a mokrom obleku, v ktorom vyfárali. Niekedy museli stáť len tak, bez dôvodu. Aby bolo jasné, kto je tu pánom.

L ako likvidačný

Komunistický systém vyhlásil vojnu náboženstvu. Náboženstvo? Také tmárstvo! Tmárstvo v období, keď marxizmus-leninizmus jasnozrivo vysvetľuje zákonitosti sveta a vytvára priestor na vedecké skúmanie. Veriaci a najmä rehoľníci, kňazi boli objektom brutálneho prenasledovania. Šíriš také bludárstvo? Slúžiš Vatikánu, cudzej mocnosti? Vymeriavali im najmenej desať rokov. Pomstili sa im aj v táboroch v Krušných horách.

Koncentráky boli nielen v Jáchymove, ale i v neďalekom Příbrame, Hornom Slavkove, Ostrove. Najhorší bol v Ostrove. Zriadili ho koncom roka 1951 ako súčasť tábora Vykmanov II. Komplexu budov kraľovala sedemposchodová „veža“ z červených tehál. V nej drvili rudu z celej oblasti Krušných hôr. Tam ju nerozpracovávali, ale po rozdrvení a roztriedení odvážali do Sovietskeho zväzu. V tábore Vykmanov II pracovali najmä katolícki kňazi.

Najnebezpečnejší: Uránovú rudu z celého okolia vozili do tábora Vykmanov. Červená veža smrti dodnes pripomína udalosti spred rokov.
Najnebezpečnejší: Uránovú rudu z celého okolia vozili do tábora Vykmanov. Červená veža smrti dodnes pripomína udalosti spred rokov.
Archív Petra Sandtnera

Najnebezpečnejší: Uránovú rudu z celého okolia vozili do tábora Vykmanov. Červená veža smrti doteraz pripomína udalosti spred rokov.FOTO: Archív Petra Sandtnera

Mlyn postupne drvil rudu na jemnejšie a jemnejšie, mukli ju triedili, nakladali do osemdesiatkilových barelov a dávali do vagónov. Väzni bez ochranných odevov a pomôcok tam bezprostredne prichádzali do styku s čistou uránovou rudou, vdychovali rádioaktívny prach a nosili ťažké bremená. Nezaznamenali prípad, že by tam boli merali stupeň rádioaktivity.

Ak berieme do úvahy, že väzni trpeli podvýživou, šikanovaním a brigádami v tábore po pracovnom čase, možno Vykmanov II označiť za najhorší tábor. Smrť si tam brala muklov šialene rýchlo.

Tábor mal technické označenie L, väzni ho nazývali likvidačný. Komunisti zahladili stopy po svojich zločinoch, no veža nazývaná Červená veža smrti sa čiastočne zachovala. Reštaurovali ju a v posledných rokoch sa tam tradične v máji schádzajú pamätníci, ich príbuzní a ďalší návštevníci, aby si pripomenuli udalosti z pochmúrneho obdobia spoločnej československej histórie.