Španielsky koloniálny barok v Antigue: V bezprostrednej blízkosti mesta dočasne spí obrovská sopka Agua.

Kľúče od kráľovstva Mayov v Guatemale prevzali pralesné zvery

Pri guatemalských vozovkách natrafíte - tak ako u nás na dopravné značky s jeleňmi - na značky s moriakmi, nosáľmi, hadmi či jaguármi.

Po hlavnej ulici v Antigue sa s rachotom preháňajú farebné autobusy hromadnej dopravy, nazývané chicken bus. Ide o opravené školské autobusy pôvodom z USA, prerobené podľa miestnych predstáv. Pod oblúkom známym z mnohých guatemalských fotografií tróni silueta kužeľa vulkánu Agua vysokého 3 759 metrov.

Prvé slnečné lúče prezentujú sopku v plnej paráde. S pribúdajúcimi hodinami takmer každodenne zahalí vrchol Aguy mohutná biela čiapka upletená hustou oblačnosťou. Na obzore vidno ďalšie dve neďaleké sopky Fuego a Acatenango.

Vlastne Fuego nielen vidieť, ale aj počuť. Mohutnou erupciou, sprevádzanou dunivým rachotom, chrlí hustý sivý, popolavý dym. Zvuky vzbudzujúce rešpekt letia širokým okolím.

S pribúdajúcimi minútami stúpa slnko vyššie, jeho plazivé lúče čoraz viac zaplavujú ulice Antiguy. Akoby z mesta postupne vyháňali noc a pomaly rozsvecovali farebné priečelia domov v uliciach.

Kozmopolitná atmosféra

V roku 1541 vznikol v dôsledku mohutnej erupcie sopky Agua rozsiahly zosuv pôdy práve na svahu, pod ktorým španielski dobyvatelia zriadili hlavné mesto krajiny Vieja. Spolu s mestom zaniklo aj jazero, dovtedy ležiace priamo v kráteri vulkánu. Ague po ňom zostalo iba meno. Začali sa písať dejiny nového hlavného mesta.

Mayskí robotníci potili krv pri výstavbe nových budov škôl, kostolov, krásnych námestí s kolonádami, kamenných ciest. Mesto rástlo, užívalo si slávu koloniálnej metropoly Strednej Ameriky.

Život v Antigue ako hlavnom meste prekvital až do roku 1773, keď ho dva katastrofické otrasy pôdy úplne zdevastovali. Štatút hlavného mesta získala Guatemala.

Lenže sopky-nesopky, Antigua má svoju výnimočnú príťažlivosť, vďaka ktorej sa z nej život nikdy úplne nevytratil. Naopak. Vyššie spoločenské vrstvy tu našli ideálne životné prostredie. Kozmopolitnú atmosféru vytvorili prisťahovalci z mnohých krajín.

Vďaka starým budovám, architektonickým zaujímavostiam, vzácnym pamiatkam bola Antigua v roku 1979 zapísaná do zoznamu svetového kultúrneho dedičstva UNESCO. Dnes mesto navštevujú húfy študentov španielčiny, k dispozícii sú tanečné školy, je tu mnoho výborných reštaurácií s vynikajúcou ponukou gurmánskych delikates.

Mesto Panajachel, v tom čase ešte malú dedinu, obývali tzutujilskí Mayovia. Tých krvavo odstránili španielski dobyvatelia, čo sa im v dejinách amerického kontinentu darilo akosi pričasto.

Umožnili tým kaqchikelským Mayom obsadiť mestečko zjednodušene prezývané Pana. V nedávnom období šialenej kvetinovo- hašišovej hystérie ho osídlili členovia hnutia hippies. Dnes je obyvateľstvo namiešané z potomkov Indiánov aj hipisákov, pridali sa cudzinci. Na svojich cestách Strednou Amerikou ho objavili turisti.

Pestrý tovar

Vyrážame k jednému z dvoch hlavných mól pri jazere Atitlán. Kotvia tu desiatky malých lodí. Pravidelné linky prepravujú pasažierov člnmi pre pätnásť až dvadsať osôb do okolitých dedín, roztrúsených po strmých svahoch jazera.

Práve takýmto člnom, nazývaným lancha, smerujeme na opačný breh k dedine Santiago Atitlán, ležiacej v chránenom zálive v obkľúčení troch dominantných vulkánov. Po dvadsiatich minútach plavby stredom jazera hlbokého až 340 metrov kotvíme pri nenápadnom drevenom móle.

Odtiaľ kráčame po cestičke, ktorá nás o chvíľu dovedie na začiatok hlavnej dedinskej ulice, stúpajúcej do strmého svahu. Po oboch stranách si rozložili svoj tovar indiánski trhovníci. Predávajú látky, tašky a kabelky, čiapky, najrôznejšie suveníry, náramky priateľstva, všetko je pestré a skoro všetko tkané.

Kráčame k chatrči v zadnej časti dvora, zastrčenej v húštine za dedinou. Zo vstupného otvoru sa valí silná aróma v sprievode štipľavej dymovej clony.

V strede miestnosti stojí socha uctievaného démona Maximóna v ľudskej veľkosti, ktorému Mayovia hovoria tiež Rilej Mam. S úškrnom na tvári, cigarou v ústach, klobúkom na hlave, kompletne sviatočne vyobliekaný pôsobí ako pravý indiánsko-španielsky mačo, ako vodca bandy a kazateľ v jednej osobe. Socha s charizmou, no to ma podrž!

Pred Maximónom horia sviece. Muž kľačiaci na kolenách so spätými dlaňami nahlas prednáša svoju modlitbu. Po jej vyrieknutí daruje démonovi zväzok bankoviek. Živý pobočník ich zastrčí soche za košeľu.

Ďalší muži posedávajú na laviciach po obvode miestnosti. Nedočkavo hľadia na chlapíka, ktorý práve vstúpil do miestnosti so štyrmi fľašami z kolového nápoja, no kola v nich zjavne nie je.

Vtom sa preberáme z vône mystiky, zápachu náboženskej ilegality. Uvedomujeme si, že títo muži by aj bez nových zásob nafúkali významné hodnoty alkoholu v krvi. Videli sme dosť, radšej odchádzame.

Predajné ródeo

V Chichicastenangu sa rozbieha jedno veľké nákupno- predajné ródeo. Aj ponuka tovaru sa črtá zaujímavá. Tkané textílie, výšivky, nitky aj vzory pre záujemcov o samovýrobu, rôzne módne doplnky, bábiky, spacie siete hamaky a vlastne úplne všetko, čo by malo na takom trhu byť. Zo všetkých strán počuť pokriky: „Olá, amigo!“ „Olááá, amiga!“

Každý nás láka k svojmu stánku, niektorí úspešne. Zjednávanie cien ani nedá priveľa práce. Trhovníci stanovia určitú cenu, následne nás smiešnym spôsobom vyzvú „Give me price!“ No a my dáme.

Polovica zo stanovenej sumy je tak akurát. Po krátkom zjednávaní sa k nej skoro vždy dopracujeme. Určitou čiernou škvrnou na krásnom dni sú miniatúrni Indiáni, ktorí nenápadne, potichu prídu k cudzincovi a vyslovia stručné, jasné prianie znejúce jednoducho: „Quetzales!“ Iba tak. Pre nič za nič. Niekedy pri tomto spôsobe privyrobenia bez hanby jedia zmrzlinu alebo cukrovú vatu. Kto ich to naučil?

Ďalšou miestnou špecialitou sú len o pol hlavy vyššie, navlas rovnaké dievčatá. Malí anjelici snažiaci sa predať bábiky, výrobky z korálikov alebo iné čačky.

V skutočnosti však ide o diabolsky neodbytné obchodníčky, znalé najzákernejších vydieračských taktík. Na odpoveď: „No, gracias!“ reagujú stručne: „Sí“. Na: „No, no!“ povedia iba: „Sí, sí!“ To už trpezlivosť prechádza do záporných hodnôt. „No! Thank you!“ A diabolský anjelik? „Sí! Thank you!“ A pochodujú za nami, zavesené ako ňufák stopárovho psa.

Večer tempo dňa opadá, predavači postupne balia nepredaný tovar. Zajtra bude všedný deň, no obyvatelia Chichicastenanga a širokého okolia budú netrpezlivo čakať na štvrtok. Na ďalšiu kapitolu veľkého trhu.

Mesto Puerto Barrios je ospalé, spolovice schátrané, najlepšie časy má dávno za sebou. Viac ako pred sto rokmi tu vznikla dlho prekvitajúca obchodná a prepravná spoločnosť United Fruit Company, vďaka ktorej bol prístav v Puerte Barrios najvyťaženejší zo všetkých guatemalských prístavov.

Koncom dvadsiateho storočia, po globálnom úpadku námornej dopravy a pádu cien poľnohospodárskych plodín, však na monopol doľahli zlé časy. Odvtedy mesto živorí.

Kamarátsky livingstonský Garifún ukazuje prstom na jednu z lodí kotviacich v prístave. Mala by práve vyplávať do Punta Gordy v Belize. Ponáhľame sa cez ulicu k budove imigračného úradu.

Sympatická pani colníčka nás musí sklamať slovami: „Pristavená loď naozaj pôjde cez hranice, nanešťastie, je už plne obsadená. Nezúfajte! Môžete si predsa kúpiť lístky na ďalšiu loď, ktorá vypláva o tri hodiny. Všetky potrebné formality vám vybavím, ale prezraďte mi - čo je to za krajinu, to Slovensko?“

Cez Belize prichádzame opäť do Guatemaly, tentoraz do jej severnej časti.

Poslušná sliepka

V pohraničnej, zaprášenej diere Melchor de Mencos obsadzujeme posledné miesta na sedenie v minidodávke s konečnou zastávkou v meste Flores.

Posádka auta je už tradične pestrá. Mladá mamička zo strednej spoločenskej vrstvy sprevádza dvoch synov, pravdepodobne na prázdniny. Stará pani cestuje v spoločnosti svojho poslušného domáceho miláčika - trénovaná sliepka celú cestu pokojne sedí pod sedadlom. Ani nekvokne.

Každú chvíľu stojíme. V dodávke pre dvanásť ľudí sa nás tlačí dvadsaťpäť plus sliepka. Niekoľko nešťastníkov celú cestu stojí v nízkom aute s vykrúteným krkom. A ten vzduch! Bez otvorených okien jednoducho nie je čo dýchať, lenže cez otvorené okno sa dovnútra valí bielosivý prach v hrozivých kúdoloch.

Krajina v okolí nespevnenej cesty vyzerá, akoby tu nikto neupratoval už desaťročia. Všetko zaprášené súvislou vrstvou. Tráva, stromy, domy, ľudia, úplne všetko. Ako v čiernobielom filme. V škaredom meste s pekným menom Santa Elena vystupuje celá komunita dodávky.

Zostali sme iba my a našťastie aj šofér. Rozbitými cestami pokračujeme do Floresu, ležiaceho na malom ostrove uprostred jazera Petén Itzá. S Floresom sa viaže jedna zaujímavá legenda.

V časoch, keď sa ešte volal Tayasal a obývali ho Mayovia kmeňa Itzá, prechádzal touto časťou nového sveta španielsky dobyvateľ Cortés. Jeho unavený kôň nemohol pokračovať v ceste na juh, a tak ho Cortés nechal napospas Indiánom. Tí videli takéto zviera prvýkrát. Z toho nemohlo vzniknúť nič iné ako nový kult s obradmi uctievania či rituálnych obetí.

Slimačím tempom prichádzame k stráženému vstupu do národného parku Tikal. Z tohto miesta je to k samotnému archeologickému areálu ešte šestnásť kilometrov tempom polovičným ako slimačie. Každých pár metrov prekonávame retardér.

Popri ceste sú husto rozmiestnené značky upozorňujúce na možné zvieratá prechádzajúce cez cestu. Ako u nás jeleň. Tu vidíme značky s moriakmi, nosáľmi, hadmi či dokonca jaguármi.

V Tikale usadol hustý opar, nízko nad lesom visia oblaky. Takto skoro ráno sa to tu hemží zvieratami. Tie prevzali správcovské kľúče od mesta po zaniknutí mayského kráľovstva.

Divé morky cupitajú cez cestu priamo pred nami. Na námestí v severnej akropole prelietajú ponad chrámy papagáje, v korunách stromov vyvádzajú pavúčiaky aj nádherné tukany. S pribúdajúcimi slnečnými lúčmi vylietavajú motýle, v nízkej tráve pod chrámom suverénne pobehuje nosáľ.

Na záver guatemalských potuliek vyrážame po pralesných cestičkách v nádhernom prostredí, kde je skoro každý kopec zarastený trávou či stromami zatiaľ neodkrytou pradávnou stavbou vysokej historickej hodnoty.

Rozľahlé, dnes už zrúcané kráľovstvo Tikal, ukryté v Peténskom dažďovom pralese, patrilo k najmocnejším strediskám Mayov. V ôsmom storočí nášho letopočtu ho obývalo až stotisíc ľudí.

Stále prebiehajúce archeologické výskumy zatiaľ potvrdili dohady, že napriek rozkvitnutému životu v ére najväčšieho rozmachu bolo niekoľko významných stavieb vybudovaných na počesť mŕtvych.

Počiatky výstavby siahajú do druhého storočia pred naším letopočtom. Storočiami hrobky pribúdali, zveľaďovali sa, vrstvili sa archeologické štýly. Mayovia verili, že hrobky, akékoľvek impozantné, nebudú miestom posledného odpočinku ich kráľov.

Aj preto ich vybavili bohatými zásobami obetných darov, cenností, nádob s jedlom, aby mali panovníci na ceste do podsvetia všetok komfort. Pomenovanie Mesto mŕtvych je teda na mieste.

  • Plus 7 dní
    Článok bol spracovaný a publikovaný redakciou Plus7 dní. Svoje pripomienky, návrhy a tipy môžete adresovať priamo na adresu [email protected].