Trofej pre majstra sveta, po ktorej baží srdce každého futbalistu.

Konšpiračné teórie: Krádež Zlatej Niké a anglický futbalový titul

Brazília neverí, že anglický futbal v roku 1966 si dopomohol k zlatu férovým spôsobom.

Bol to škandál. Krádež Zlatej Niké v marci 1966, necelé štyri mesiace pred začiatkom futbalových majstrovstiev sveta v Anglicku, zatienila aj blížiace sa britské parlamentné voľby. Britská televízia okamžite prerušila vysielanie, aby svetu oznámila, že najcennejšia futbalová trofej sveta a najväčší ťahák filatelistickej výstavy v Londýne nazvanej Šport a svet je fuč. Strieborný pohár s plátmi zlata na podstavci z polodrahokamu, určený pre víťaza svetového šampionátu, mal pritom nevyčísliteľnú hodnotu.

Nedáme vám ju

Poslední majstri sveta nechceli trofej na tak dlho dopredu Angličanom požičať, no vtedajší šéf Medzinárodnej futbalovej federácie Angličan Stanley Rous o ňu bojoval ako lev. Zlatá Niké mala byť hlavnou atrakciou výstavy.

Takému politickému tlaku nešlo odolať. Brazílčania napokon ustúpili. Trofej poistili na tridsaťtisíc libier, desaťkrát viac, než bola reálna hodnota materiálu. Okrem toho si vynútili u Angličanov sľub, že slávny pohár bude vo dne v noci strážený.

Aj tak ho ukradli. V nedeľu medzi jedenástou a dvanástou doobeda, keď sa väčšina strážcov modlila v presbyteriánskom kostole. Ten bol súčasťou Westminsterského paláca, kde sa výstava konala.

Zlodejom stačilo desať minút, aby sa dostali zadným vchodom do miestnosti a vzali sošku z vitríny, ktorú nechránilo žiadne poplašné zariadenie. Mohutný zvuk organu, ktorý burácal na omši, im určite pomohol. Išli na isto. Hoc v hale sa nachádzali známky v hodnote troch miliónov libier, zmizla len Zlatá Niké, alebo Pohár Julesa Rimeta, ako sa trofej oficiálne nazývala.

Zlodej sa nikdy nenašiel, no Brazílčania si Angličanov okamžite podali. „Niečo podobné by sa u nás nikdy stať nemohlo,“ nešetrili jedom brazílske noviny. „Náš ľud totiž futbal miluje.“

V Anglicku vypukol poplach. Do pátrania sa zapojil aj Scotland Yard. Nielen médiá, aj veštci a všelijaké pochybné existencie mali „Vianoce“. Jeden z anonymov poslal detektívom zaručenú informáciu, že trofej sa nachádza v írskom Wicklowe. Čilská veštkyňa tvrdila, že ju ukradol muž farebnej pleti.

Brazílske noviny dokonca nepriamo obvinili Angličanov, že to celé zosnovali len preto, aby sa Zlatá Niké do Južnej Ameriky už nevrátila. Ak by totiž Brazílčania, ktorí mali na konte dva tituly majstrov sveta, pridali v lete 1966 na anglickej pôde tretie svetové prvenstvo, získali by podľa platných futbalových pravidiel trofej natrvalo do svojho vlastníctva.

To je ona: Zlatá Niké, trofej, po ktorej baží srdce každého futbalistu. Foto: profimedia.sk

Odmena pre nálezcu

Futbalový zväz napokon vypísal odmenu 4 500 libier pre nálezcu trofeje, no ani po troch dňoch usilovného pátrania žiadna stopa.

Nádej svitla v podobe listu vtedajšiemu šéfovi anglického futbalu Joeovi Mearsovi. Neznámy muž za vrátanie Niké žiadal pätnásťtisíc libier v malých bankovkách. V prípade súhlasu sa mal v jednom z večerníkov objaviť inzerát s titulkom Súhlasím s obchodom - Joe.

Schôdzka s domnelým zlodejom sa napokon uskutočnila, no bol to planý poplach. To len vojak vyhodený z armády, čerstvý štyridsiatnik Edward Betchley, skúšal šťastie. Naivný pokus zbohatnúť mu nevyšiel. Namiesto bohatstva dostal dva roky basy za pokus o podvod. Rok po tom, čo ho prepustili, zomrel na zápal pľúc.

Pes - hrdina

Trofej sa objavila o týždeň. Neporušená. Na juhu Londýna na predmestí Norwood ju našiel pes Pickles. „Začal ma ťahať k balíčku pohodenému v kríkoch. Roztrhol som novinový papier, v ktorom bola tá vec zabalená, a zbadal sošku s nápismi Nemecko, Uruguaj, Brazília. Došlo mi, že sú to dovtedajší majstri sveta a že sa pozerám na Zlatú Niké. Hneď som utekal za manželkou, aby som jej tú skvelú novinu zvestoval,“ opisoval potom nespočetnekrát svoju pochôdzku s Picklesom zamestnanec miestnych lodeníc David Corbett.

Keď ju šéf anglického futbalu Joe Mears od Scotland Yardu preberal, slávnostne prisahal, že už nikdy nebude vystavená na verejnosti. Z čierno-bieleho orecha sa razom stal jeden z najslávnejších psov storočia. Dostal zadarmo stravu na celý rok, Liga na ochranu psov ho vyznamenala striebornou medailou, ba spolu s majiteľom dostal aj pozvanie na finálový zápas majstrovstiev, v ktorom si Anglicko v súboji s Nemeckom vybojovalo titul majstra sveta. Za ušami ho poškrabkal aj najslávnejší anglický futbalista tých čias Bobby Charlton.

Pickles sa dostal aj do filmu Vyzvedač s dlhým nosom, kde dostával honorár 25 libier na deň. Jeho majiteľ si za sľúbenú odmenu kúpil dom v Lingfielde, a práve to sa slávnemu psovi stalo osudným. Keď jedného dňa na dvore naháňal mačku a liezol za ňou na strom, obesil sa na reťazi, ktorá sa mu nešťastne obtočila okolo krku. „Pochoval som ho v záhrade,“ povedal smutný Corbett.

Kto bol za krádež zodpovedný, zostáva záhadou dodnes. Najpikantnejšia na celej veci je však skutočnosť, že Zlatú Niké ukradli o 27 rokov znova - z oceľovej vitríny s nepriestrelným sklom v sídle Brazílskej futbalovej federácie. Juhoameričania ju po treťom titule v roku 1970 už mali v trvalom vlastníctve.

Tu to tak dobre ako v Anglicku nedopadlo. Štvorčlenný gang, ktorý to celé mal na svedomí, ju dal za 24-tisíc dolárov roztaviť u zlatníka. Šéf gangu za krádež dostal deväť rokov natvrdo. Od tých čias po finálových dueloch dvíhajú hráči víťazného tímu nad hlavu už len repliku trofeje.

David Corbett: Ukazuje miesto, kde jeho pes našiel slávny pohár. Foto: profimedia.sk

Pelé chcel skončiť

Brazílsky hnev na anglických organizátorov MS 1966 však nájdením pohára neustal. Brazílčan Joao Havelange, šéf FIFA v rokoch 1974 - 1998, je dodnes presvedčený, že Anglicko používalo aj nefér zbrane, aby juhoamerickým tímom zabránilo na šampionáte uspieť.

„V troch zápasoch, ktoré brazílsky národný tím v Anglicku odohral, bolo z deviatich rozhodcov, ak počítam aj dvoch na čiare, sedem Britov a dvaja Nemci,“ povedal denníku Folha de Sao Paulo v júni 2008.

„Brazília vypadla, nášho najlepšieho hráča Pelého nám zranili a Anglicko s Nemeckom došli do finále, presne ako si to Stanley Rouse, vtedajší šéf FIFA, naplánoval,“ zlostil sa Havelange. „Boli sme vtedy najlepší tím sveta. Vyhrali sme titul v roku 1962 aj 1970, ale v šesťdesiatom šiestom to nebolo možné, lebo museli vyhrať domáci Angličania.“

Aj Pelé, najlepší hráč planéty v tom čase, bol z turnaja v Anglicku rozčarovaný. Bulharov v základnej skupine síce zdolali 2 : 0, ale potom na štadióne Manchestru United podľahli Maďarsku i Portugalsku 1 : 3 a šli domov. Dokopaný a zranený Pelé priznal, že vážne zvažoval koniec kariéry. „Hral som už proti viacerým nevyberaným súperom, ale to, čo voči mne predvádzal Bulhar Žečev a Portugalčan Morais, nemá s futbalom nič spoločné.

„Mali sme hrať v rímskych arénach, lebo toto nebol futbal, ale súboje gladiátorov,“ pridal sa k jeho slovám lekár brazílskej výpravy. Smolou Pelého tímu bolo aj to, že v roku 1966 sa ešte nemohlo v zápase striedať. Zranený Pelé pri čiare len krivkal.

Hurstov gól-negól

Angličania na vysnívané zlato skutočne siahli. Mimochodom, je dodnes jediné, ktorým sa kolíska futbalu môže pochváliť. Vo finále zdolali Nemcov 4 : 2 po predĺžení. O rozhodujúcom treťom góle Geoffa Hursta sa debatuje dodnes. Bola lopta, ktorá sa po jeho strele odrazila od brvna na zem, za bránkovou čiarou alebo nie? Hlavný rozhodca Švajčiar Dienst ho na pokyn čiarového Rusa Bachramova uznal. Aj sir Stanley Rouse vyhlásil, že ho tým arbitri prekvapili.

Až oxfordskí vedci po rokoch polemík s pomocou trojdimenzionálneho rozmeru po analýze vtedajšieho televízneho záznamu urobili za „gólom-nególom storočia“ hrubú čiaru. Dospeli k názoru, že lopta sa odrazila späť do poľa pár centimetrov pred bránkovou čiarou.

„Dnes už viem, že to gól nebol. Ten balvan, ktorý som pred sebou tlačil vyše 44 rokov, je definitívne preč. Som rád, že sa môžem očistiť,“ šokoval Hurst v januári 2011 nečakanými slovami. Nad historicky jediným hetrikom vo finále majstrovstiev sveta tak zostane navždy machuľa, no to Hurstovi neprekáža. „Som rád, že pravda vyšla najavo.“

Za tento konkrétny moment však Albión asi skutočne nemohol. „Nech si hovorí, kto chce, čo chce, ale vyhrali sme zaslúžene. V technike sme latinskoamerickým tímom určite nekonkurovali, ale uspeli sme iným typom futbalu,“ vyhlásil vtedajší anglický tréner Alf Ramsey, ktorého krédo „nikdy nemeň víťazný tím“ medzitým zľudovelo.

Ramsey už nežije, zomrel na infarkt v apríli 1999. Šesť rokov po smrti ruského čiarového rozhodcu Bachramova. Aj vďaka spomínanému gólu je dodnes jediný rozhodca, po ktorom nazvali štadión. Leží v azerbajdžanskom Baku, odkiaľ populárny rozhodca pochádzal.


  • Plus 7 dní
    Článok bol spracovaný a publikovaný redakciou Plus7 dní. Svoje pripomienky, návrhy a tipy môžete adresovať priamo na adresu [email protected].
VIDEO Plus 7 Dní